Po asi polročnom vybavovaní, rušení, presúvaní a posúvaní a nájdení náhrady za
Lukáša na poste basáka sme sa dopracovali k tomu, že sme s miernym (2 hodinovým)
meškaním vyrazili na tour. Bolo to presne 19.4. 2007 a slniečko nám krásne hrialo,
zadná náprava opravená, okienko pri vodičovi sa bez zasekávania vysúvalo aj
zasúvalo a nás čakalo 10 dní cesty, 4500 km a 9 koncertov aj v krajinách, kde
sme hádam ani vo sne neboli (vlastne si nemyslím, že som vôbec niekedy predtým
vyslovil slovo Lotyšsko). Tour sa pravdupovediac začala už týždeň predtým, keď
sme načali Čechy a Poľsko, ale potom sme mali 5 dní pauzu, takže to sa nepočíta.
Prvý koncert, 19.4., sme mali v poľskom Opole, čo bolo pekných 500km od Bratislavy.
Išli sme cez Čechy, nakoľko nám platila ešte diaľničná známka a malo to byť
rýchlejšie. Po Brno to vskutku rýchlejšie bolo, ale akosi sme na radu už ani
neviem koho z posádky vybočili na "skratku" a ocitli sme sa na ceste ktorá viedla
snáď cez všetky moravské dediny až do Poľska. Keď sme 19:01 hod. prekročili
poľskú hranicu, boli sme už solídne vypľutí. 40 minút na to sme sa prirútili
pred vlakovú stanicu v Opole, kam po nás prišli chlapci z kapely s ktorou sme
tam hrali, tuším sa volali Grin Piss. Za tých 5 minút čakania z nás strážca
parkoviska vymámil 1 zlotý, že inak nás dá odtiahnuť. Vtipálek. Klub v Opole
bol znamenitý, obrovský, pódium krásne s discoguľou uprostred, okolo stovečky
ľudí aj na to, že bol štvrtok. Vybalili sme sa, prezliekli a ja s Majom sme išli
kuknúť ubytovňu, kde sme mali spať po koncerte. Poliak nás ťahal po celom meste
nevediac, kde nám to vlastne vybavil spanie. Keď sme sa už dotrmácali k tretej
ubytovni, zistili sme, že je to ono a pobrali sa späť do klubu, kde sa už Peťko
s Tominom rozkladali...teda veci si rozkladali, ale možno sa aj od nudy rozkladali.
Po krátkej zvukovke sme naložili úvodný, prvý set našej tour. Zvuk bol pomerne
solídny, aj všetkých 30 ľudí čo tam zostalo sme nahnali pod pódium. :)) Po
koncerte sme pobrali dáke tie pijatiky a čipsy, pofotili sa s týpkami a mazali
na hotel sa namazať. Ale nie, musím sa priznať....na tejto tour sa nepilo nijak
tvrdo, je treba byť fit :) Takže sme sa namazali chuťou domova - lahodným
vifonom a vegánskymi klobásami.
20.04.2007 SOSNOWIEC (PL, Arytmia)
Tento koncík sme vybavili asi tak 3 dni pred odjazdom. Mali sme hrať v Toruni, ale
týpek nám na poslednú chvílu povedal, že klub to zrušil a dohodil nám namiesto
Torunu Sosnowiec. Problém bol v tom, že Sosnowiec sa nachádza na juhu Poľska v
aglomerácii Katowice a asi 720km od nášho tretieho koncertu v v litovskom Kaunase.
Pozitívne nebolo ani to, že organizátor nám napísal, že NEVIE či nám bude môcť dať
vôbec nejaké peniaze. Dobré bolo len vedomie, že máme vôbec nejaký koncert a že
tam zahráme s kapelkou CF98, dobrými to kamošmi z Krakowa, s ktorými sme odohrali
už 2 turné. Po naozaj DLHOM hľadaní klubu sme k nemu dorazili. Jedlo aj pitie
bolo, čo bolo super a prvá kapelka sa už začala pomaly zvučiť. My sme hľadali
niečo, kde by sme sa mohli vysrať. Z predošlých skúseností sme si na klubový
záchod ani len nespomenuli a tak sme si spravili pekné kolečko cez celý Sosnowiec.
Nakoniec vysvitlo, že v klube je hajzlík celkom v pohode....sakra...píšem tu
naozaj o záchode??! Ok, takže prvá kapela nás nasrala, lebo to boli strašní
amatéri a správali sa akoby zožrali bibliu hudby, nehovoriac o tom, že sme im
požičali naše aparáty a oni si s nimi krútili a zapínali/vypínali akoby boli ich
a gitarista ma ešte setrel že tá moja hlava nemá dobrý zvuk. Bubeník hral...
povedzme...svojsky..pretože bol pravák a bicie mal rozložené ako ľavák..no
nechajme to...My sme hrali druhí po kakofónii tých buranov a celkom solídne
kolečko sa strhlo, radostné pogo, aj my sme sa zabavili až mi zloté z vačku
povypadávali. Predali sme dokonca aj nejaké to CD a triko, organizátor nám dal
aj gas money, takže paráda. Maypole je super kapela. Po tom, ako sa Majo dostal
do menšej potýčky s miestnym dílerom drog (maš ty do činénia s dragáma? Skadze si?
Kurwa ze Slowacije), sme sa pobalili a nakopli motory. Teda Peter ich nakopol i
bez vodičáku a s 3 pivami a utiekol nám za roh. Tak sme si aj zašportuvali...ale
volant mu už do ruky nedám. Vyrazili sme na najbrutálnejšiu cestu v našom živote.
720 km do Litvy, mesta Kaunas za pol dňa.
21.04.2007 KAUNAS (LT, Vartai)
Je asi 3.30 AM a mne už viečka hore ani traky nedržia. Za volantom sa mením s
Tominom, reku nech to dá aspon do Varšavy. Zaspávam na zadnom sedadle. Varšavu
už prechádzam ja, je asi 5.30 ráno a obieha nás auto z Prešova. Za Varšavou sa
mení pôdorys krajiny, miznú kopčeky, začína sa ochladzovať. Okolo 10.00 AM sme z
astali na pumpe, niekoľko kilometrov pred Litvou, a na hajzli si varíme vodu na
lahodný Vifon. Cez litovskú hranicu sme prešli kupodivu rýchlo aj napriek
výstrahám Poliakov večer predtým, že sa na hranici čaká 5 hodín...Kamionisti
čakali teda fakt, ale my sme ich pekne v pohodičke mohli obehnúť a colníkovi sa
ani nechcelo si kuknúť naše pasy. Litva bola presne taká ako som si ju
predstavoval. Nič tam nebolo. Planina, sem - tam tráva, obloha zatiahnutá.
Najvyšší čas na príznačnú muziku a z reprákov autorádia znie Snapcase. Litovskí
kamionisti su zmrdi a samovrahovia. Prichádzame do Kaunasu a na hodinkách mám
15.00. Avšak letmý pohľad na didžitálky umiestnené na obchodnom centre nás
vytrhne z letargie: tu už je 16.00. Cestovanie v čase je teda možné. Čas si
posúvame hodinu dopredu a dátum 30 rokov dozadu. Napísal som SMS orgaizátorovi
a ten pre nás prišiel na aute, že nás zoberie na "miesto kde sa dá spať" a potom
na "miesto kde sa dá hrať".
Začíname byť nervózni. Prišli sme do malej bytovky v centre Kaunasu. Mali sme
bývať v byte chalana zvaného Arvi. Arvi je antifašista a profi kickboxer s
vyštudovanou FTVŠ. Takisto vegan SxE a pôvodom Poliak, takže sme ho vraj mohli
volať aj Přemek. Arvi nás uložil, navaril nám a boli sme úplne spokojní. Až sa
nám nechcelo ísť hrať po tom, ako sme sa okolo 19.00 zobudili a zjedli jeho vege
špeciality. Tuším sa uňho ešte stavíme. "Miesto, kde sa dalo hrať" bola pivnica.
Malá pivnica. Povedal by som, že je to "miesto, kde sa skoro vôbec nedá hrať".
Ale ľuďom ani kapelám pred nami to nevadilo. Do miestnosti so zníženým stropom
a rozmermi cca. 2X6 metrov sa nasralo asi 100 ľudí a atmosféra zhustla. Podaktorí
poznajú naše songy a my už nevieme čo so sebou v stiesnených podmienkach. Po asi
hodinovom sete odchádzame do backstage spotení jak myši. CD ani triko si nik
nekupuje. Tu na také roztopaše nik nemá. Decká som nevidel ani slopať ani fajčiť.
- na jednej strane super, na druhej strane divné. U Arviho si dávame miestne
pivko značky ŠVYTURYS, ktoré sa vyslovuje ŠVYTUVÍÍŠ. Arvi nám rozpráva o sile
antifa hnutia v Litve, ako vytlačili náckov z Vilniusu, Kaunasu, zo štadiónov a
posledné útočisko fáškov v Litve je už len prímorská Klaipéda. Super! Ale my už
zaspávame, zajtra nás čaká 500 km do estónskeho Pärnu.
22.04.2007 PARNU (EST, Che Noortekas)
Vyzdvihli sme si auto zo stráženého parkoviska, rozlúčili sa s naším hostiteľom a
vyrazili do Estónska. Prechádzame cez Lotyšsko a zastavujeme sa v Rige. Krásne to
mesto, pobeháme, pofotíme (i keď nás nikto nechce odfotiť, dve žienky, za ktorými
dobehol Peter či nás odfotia, ušli a ochotní boli iba dvaja teplí New Yorčani).
Času nie je nazvyš a tak sa poberáme ďalej. Po asi pol hodine jazdy sa na
ľavoboku zjavuje nádherná scenéria s dominantou Baltického mora. V úžase
zastavujeme pri pobreží a sťa malé deti bežíme do piesku a fotíme sa skákajúc
od radosti. Opäť ďalšie zdržanie. Organizátor píše, kedy prídeme...píšem mu, že
o hodinu, i keď ledva za 2 hodiny by sme to dali. Nebude spokojný.Na lotyšsko -
estónskej hranici nás zastavuje masívna Estónka a pýta doklady od všetkého.
Poučený z vlaňajšej tour som tentoraz dbal na to, aby som vzal doklady od auta.
Prechod je po menšej kontrole v pohode a s jasotom sebe vlastným si to šupujeme
po estónskych cestách. Dorážame do Pärnu a voláme organizátorovi. Prichádza nás
vyzdvihnúť kapela s ktorou sme tam mali hrať. Chlapci sú to maximálne 18roční a
prichádzajú na obrovskom dźípe. Začíname mať neblahý pocit. Po príchode do klubu,
ktorý je zrejme mládežníckym centrom, leo má 2 poschodia, internet, skúšobne pre
kapely, štúdio atď. neveríme vlastným očiam...po celom obvode bývalej asi
telocvične sedia same blonďavé max. 16ročné dievčatká, sem-tam sa mihne nejaký
Emil z Loenebergy. Zacítime príležitosť a tasíme merchandise... Avšak nikto ani
okom nemihne. Čo už. Nastupujeme na pódium. Zapájame rárohy a spúšťame klasický
set. Po každom songu nasleduje neskutočné kvílenie babeniek ako na superstar.
Úplný masaker. Voláme všetkých dopredu, ale sedia jak sprostí po obvode miestnosti.
Odmietame hrať kým niekto nepríde dopredu, a tak sa najde pár dievčatiek, ktoré
si sadajú priamo pred pódium. Aspoň tak. Tento koncert sa nesie v znamení ničenia
a rúcania. Najprv Tomino odpáli kombo, potom Majo po grandióznom výskoku ničí
pódium a následne zhadzuje mikrofón fanynke na blonďaté vlásky. Došli burani z
juhu, to sa hneď pozná. Po energickom vystúpení ostávajú prítomni v nemom úžase,
majiteľ basového komba (brat organizátora) sa už len priblblo usmieva a do reči
mu dvakrát nie je. Balíme a odchádzame do domu organizátora, zároveň gitaristu
z kapely In Our Reach. Zisťujeme, že v dome býva len on s bratom, mamka býva s
frajerom inde a nechala mu celý barák. No úplny punkrock. Nejaké holky nám varia
večeru, hoši nesú pivo značky ROCK a my sa konečne ože....oddýchneme. Dozvedáme
sa, že na druhý deň nebudeme hrať v Tartu pola plánu, ale v Talline, bez nároku
na peniažky, a že ten koncert bol vybavený deň dopredu a bez propagácie.
Zamdlievame hrúzou.
23.04.2007 TALLIN (EST, Reggae bar)
Po krátkej prehliadke Pärnu a zožratí pizze s pažravosťou slovenských buranov
vyrážame do Tallinu spolu s chlapcami a holkou z In Our Reach + ich kamošmi. Prší
a týpci nám unikajú, takže nás musia čakať za vjazdom do Tallinu. Prichádzame do
klubu a nikde nikoho. Majo s Tominom idú kúpiť dačo na pitie a jedenie, ja s Peťom
pomáhame rozkladať aparatúru. Kde nič-tu nič a zrazu sa do klubu vrútilo asi 70
punkáčov, hardkorákov a crusterov. Nechápeme. Inu, internet je silné médium a
týpek z Tallinu má veľa kamarátov. Na to, že je pondelok, neskutočné! Hráme po
In Our Reach a hneď po úvodných pár akordoch sa strháva peklo. Stage diving z
reprobední, circle pit, pogo...Estonci sú super. Ja schytávam pár tvrdých rán
mikrofónom do huby, lebo mi doňho vždy niekto vrazí. Dohrávame ani nevieme ako
a je po akcii. Sme vo vytržení a Tallin na nás spravil dojem. Pár dní po našom
koncerte vraj vypuklo nejaké povstanie, snáď to nemá súvis... Odchádzame späť
do Pärnu. Opäť sa nechávame vysluhovať, Estonci nám už jemne naznačujú, že im
dochádzajú peniaze.
24.04.2007
Včera sme skúsili zo srandy napísať týpkovi do lotyšskej Rigy, či by sme 24.04
nemohli zahrať v jeho klube. Dnes nám napísal, že jasné, pohoda, máme dojsť. Všetci
sa tešíme a vyrážame po krásnom krátkom rozlúčení. Majo dáva Estónke pusu na
rozlúčku, z čoho je ona mierne vyvalená a jej frajerovi potemnel pohľad. Po
príchode do Rigy ku klubu onemieme zlosťou. Na 24.04. nie je vypísaný žiadny
koncert, akurát na 25.04. NO MEANS NO. Veríme, že je to tá akcia a posunula sa.
Voláme organizátorovi z hotela, na ktorý nám dal kontakt. Jeho doslovná reakcia na
naše "Hi, we are Good Reason. Why is the club closed?" bola:"Eeeeehhhh, äääääähhhh
errrrmmmm....uff....I guess I fucked up, sorry guys, I thought we were talking
about 24.5."
Milé od neho. Pomýlil si mesiace. Vyrážame teda do Vilniusu. Na litovskej hranici
nám prichádza SMS od organizátora z Vilniusu, že uňho dnes nemôžeme spať, lebo
nie je doma. Stojíme na pumpe a žiadame pumpára o uvarenie vody v kanvici na našu
pravidelnú dávku vifonu. Dnes teda spíme v aute pred vilniuským obchodným domom.
25.04.2007 VILNIUS (LT, Gyvas DIY)
Vychádza slnko a my sa všetci pekne nakapatí budíme v zarosenom aute. Nadávajúc
hľadáme klub. Nachádzame starú barabizňu ktorá vyzerá, že ju aj potkany obchádzajú,
a tak sa po rannej káve a rohlíkoch vyberáme ešte do lekárne kúpiť neoangin, a
potom parkujeme na platenom parkovisku patriacemu Rusovi s dvoma sabakami, ktorý
nás ubezpečuje, že tam je naśe auto v bezpečí. Jeho syn Vitalij nám dáva leták s
reklamou na bordel, kde su "Only the best russian girls". Berieme spacáky a
rozkladáme sa v parku pod vilniuským vysielačom ako najväčšie socky. Po asi 3
hodinovom spánku sa poberáme späť k autu a ideme na pizzu. Úderom siedmej hodiny
vyrážame ku klubu, kde zisťujeme, že to vlastne nie je ten klub a tak hľadáme.
Našťastie, klub Gyvas DIY je len o čosi ďalej, skrytý v tmavej uličke. Konečne sa
vybaľujeme a s príchodom aparatúry začínajú chodiť aj ľudia. Pred nami hrá kapela
LENINO PROSPEKTAS svoj litovský punk. V podniku je asi 40 ľudí, pohoda, na to, že
je streda. Opäť nakladáme náš set a litovcom idú dekle uletieť. Od organizátora
Denisa obdržiavame solídny honorár a poberáme sa k nemu domov. Žasneme nad
obrovským 5 izbovým bytom. Raj anarchistov. Posprejované steny, police plné
výtlačkov anarcho-punko-HC časopisov a anarchistických zlatých stránok, tony CD
rôznych kapiel. No brutal. Večera - sprcha a ide sa spať. Na druhý deň ideme
čo-to pokúpiť do marketu, popíjame čaj a jeme Denisove vegánske špeciality.
26.04.2007 SZCZYTNO (PL, Klub Pompa)
Paráda. V aute musíme upratať, lebo sa všade povaľujú prepotené trička, slipy a
ponožky. Vyrážame opäť asi s 2 hodinovým meškaním. Denis nám ešte dáva odznaky
radikálnych litovských ANTIFA HOOLIGANS a štartujeme do poľského Szczytna. Niekde
na okraji mesta zisťujem, že teplomer auta ukazuje za hranicu maximálnej teploty,
čo by znamenalo, že už horíme a tavíme sa. Zastavujeme pri autoservise a ani
automechanik nevie, čo sa deje. Nervózny klepem po skle nad ručičkou teplomera a
tá pomaly začína klesať. Pokazená. Vydychujeme a poberáme sa.
"Andrej fičí jak Jirko Malchárek," prirovnáva Majo, zatiaľ čo drtím poľské
dedinské cesty po tom, čo sme už hodinu mali byť v Szczytne a ďalšie dve hodiny
cesty boli pred nami. Bez kolízie to stíhame v rekordnom čase a Tukan, skvelý to
sympatický to organizátor nám blahoželá a orazene sa vypytuje prostredníctvom
svojho tlmočníka ("Lebo ja neznam po angielsku"), čo za aparatúru sme doniesli.
Klub je malý, hracie miesto je ešte menšie a Majo ma nad sebou toćité schody,
ktoré mu zabraňujú čo i len rovno stáť. Natupujeme po talianskej HC kapele The
Disgrazia legend a po poskej SxE HC kapele so ženským spe...krikom, BHIMAL.
Speváčka reve, chytá pod krkom všetkých okolo a hučí im do ksichtu, nadrbaný
týpek sa ju snaži chytiť za zadok, na čo útla pästička dotyčnej speváčky
počmáraná X-kami letí priamo chlapcovi medzi medzi oči. Je to proste hardcore.
Nastupujeme my a divíme sa, že nás tí všetci hardkoráci nezabíjajú, ba naopak.
Čochvíľaˇsa každý z nás ocitá na rukách návśtevníkov koncertu, snáď okrem Peťa,
ktorého by aj s bicími asi nezdvihli. Smejeme sa na nadrbanom chlapcovi s X-kami
na rukách, balíme veci a po lingvistickej rozprave s domácimi ("Valiť koňa
= honiť") ideme na Tukanov byt. Opäť super vegánska žranica, Tomino hrá GTA a
ukladáme sa spať. Zajtra nás čaká predposledný koncert tour.
27.04.2007 BIALA PODLASKA (PL, Squat Zakazny)
Dnes hráme v Bialej Podlaske, stále ešte Poľsko. Má to byť v nejakom squate a s
obavami sa k nemu blížime. Víta nás brutálne priateľská atmosféra a organizátor
Mike pôsobí akoby bol inkarnácia Ježiša Krista. Neuveriteľne ústretoví sú všetci,
nápomocní a my sa nestačíme diviť. Zo starej nemocnice si mladí sami vybudovali
squat, kúpili benzínový generátor, upravili miestnosť na hranie, spravili bar...
všetko svojpomocne. Vedľa si spravili ihrisko, malý improvizovaný skejtpark...
paráda. Dostávame najesť a dobrý čaj na hrdlá, nech sú výkony. Nastupujeme ako
hvízda večera a ľudia to zrejme aj tak berú. 100 ľudi natlačenych v malej
miestnosti sa púšťa do zbesilého poga, stage divingy každú sekundu, vo vzduchu
opäť celá naša kapela, tentoraz to ani Peter nevydržal a uprostred songy
vybehol spoza bicích a šupol sa do crowdu, ktorý ho potom pri pokuse dostať sa
dole oplieskal o zem. Dnes Majo slávi narodeniny a rovnako aj organizátor Mike.
Obidvaja sa ocitaú na rukách ľudí pri plafóne a sto ľudí spieva Happy Birthday.
"Toto sú moje najkrajšie narodeniny!", kričí Majo so slzami v očiach do mikrofónu
a set pokračuje ďalej. Po záverečnej songe nás ľudia nepúšťajú z pódia a
nasledujú ešte dva prídavky, pri ktorých strácam hlas. Po koncerte sa strhla
pravá undergroundova diskotéka a na rôzne crustovo/HC/grind upravené disco hity
vedľa seba densujú crusteri, punkáči, hardkoráci, z čistej radosti z pohybu,
žiadna pretvárka a vystavovanie ega. Toto je pravá zábava idúca od srdca.
Okolo 2. - 3. ráno vyrážame na Slovensko, čaká nás 620 km do Banskej Bystrice,
do poslednej destinácie.
28.04.2007 BANSKA BYSTRICA (SK, pub Zaba)
Po úmornej ceste na Slovensko, po 3 hodinách zápchy v okolí Krakowa a super hot
kebaboch sa ocitáme v Banskej Bystrici. Stretávame sa s chalanmi z kapely The
Mystery Of 19th October, ktorí nás polomŕtvych odvádzajú na sleeping place.
Dáka firemná ubytovňa, krásne miesto so sprchami, WC, postelami aj kuchynkou!
Opäť si pochutnávame na výživnom Vifone a po sprche a krátkom šlofíku pre nás
prichádza Jurko s vanom a vezie nás do Rock Pubu Žaba. Ešte po ceste sme
zistili, že slovinská kapela LOW VALUE sa na koncert vysrala a tak s nami má
hrať česká kapela REST. Klub bol celkom zaplnený, zvuk vyzeral byť solídny,
len nás trocha nasralo, že po Mystery zahrali REST, i keď sme boli dohodnutí,
že hráme druhí, lebo zásoby energie po 14 hodinovej ceste boli na minime. Tak
či onak, naložili sme posledný koncert so všetkou pompéznosťou a orazenosťou a
vypätím posledných síl pre najmenejpočetné publikum tour (nakoľko v klube 40
metrov vedľa bola iná akcia a všetci sa tam pomaly pozberali). Afterparty a
vlastne záverečná tourparty nerebehla jak sme očakávali, lebo sme od vyčerpania
pospali takmer za pochodu. Na ďalsí deň sme sa pobrali domov a dorazili sme bez
problémov. Musím skonštatovať, že tour bola znamenitá a zas niekedy nabudúce,
priatelia :)
Najobľúbenejšia kapela. 
..