BOH A FAŠISTICKÝ ŠTÁT ALEBO VZŤAH RELIGIOZITY A AUTORITY
Všetko so všetkým súvisí. Aspoň v zmysle toho, o čom budem písať ďalej.
Koncept videnia sveta konkrétneho človeka sa skladá z viacerých dielikov,
z ktorých ani jeden nie je izolovaný od ostatných. Nájdu sa rôzne vrodené
predispozície, no ich vplyv na výsledné hodnotenie reality a s tým spojené
vzorce vlastného správania môže jedinec - či už s menšou alebo väčšou námahou
- slobodne odmietnuť, čiže zredukovať ich vplyv, alebo naopak sa s nimi
stotožniť a uplatňovať ich v subjektívnom zrení objektívnej reality. Výsledná
paradigma, v tomto texte ponímaná viac vo Wittgensteinovskom zmysle, je
v najvšeobecnejšom zhrnutí kombináciou dvoch fundamentálnych filozofických
východísk - politického a duchovného/náboženského východiska. V nasledujúcom
texte sa pojednáva o tom druhom, čiže duchovnom/náboženskom východisku,
ďalej už iba náboženskom, pre jednoduchšiu prácu s textom. Píšem o tom z
troch dôvodov. Prvý je ten, že mi prišla zaujímavá kombinácia zdrojov, ktoré
ma k tomuto textu viedli - jedno z výborných minuloročných čísiel anarchistickej
revue Existence, esej geniálneho Umberta Eca o večnom fašizme a krátky
príspevok k prednáške o demokracii a slobode v duchovnej kultúre prednesený
teológom, kňazom, sociológom a neviem čo všetko ešte, Tomášom Halíkom. Práve
niektoré z vetičiek v týchto zdrojoch obsiahnuté ma nakopli k tomu, aby
som tému rozvinul. Druhý dôvod je ten, že to, o čom budem písať, je v podstate
vysvetlením významu pesničky "Moc" od The W, na spôsob pokecov k
pesničkám našich kamarátov z kapely BOX. Takisto voľne nadväzuje na ten
dlhý nudný monológ pred pesničkou "Lacný pank", kde sa hovoria tie
veci typu "ked neexistuje Boh, tak neni dobro a zlo" atď. atď. Nie
je komentárom k tejto pasáži v "Lacnom panku", ale v istom zmysle
s ňou súvisí. Tretím dôvodom je skutočnosť, že sa tu píše o fašizme, o fašizujúcich
tendenciách v spoločnosti a faktoroch, ktoré majú potenciál tieto tendencie
vybičovať do znepokojivých rozmerov. Fašizmus je skurvené hovno, a preto
je treba, aby sa spoločnosť ozývala. No nie ani tak zvrchu, ako zdola. Je
na nás, obyčajných ľuďoch - nie v zmysle obyčajných ľudí ako zdroja politického
kapitálu parlamentných strán -, aby sme s týmito vecami niečo robili. Tí
hore sú mimo našej hry, pretože ich hra je postavená primárne na zachovaní
statusu quo, kde síce hodnoty ľudskosti majú svoje miesto, no vo chvíľach,
kedy sa nimi dá epidémia fašizmu a zla mierniť už v zárodku, nikdy nebudú
prednejšie, než sú exkluzívne zisky, ktoré ponúka neviditeľná ruka trhu.
Masa musí sama vedieť, prečo je fašizmus aj s jeho nadstavbami odpad,
ktorý treba vyniesť pomocou vlastného rozumu, nie prostredníctvom hŕstky
vládnych splnomocnencov. Preto aj tento text nekončí niekde v šuplíku,
ale na našej stránke, pre zamyslenie sa hoc aj jediného človeka, ktorý je
ešte na vážkach, či sa ho snažia oklamať tí, čo vykrikujú čosi o vlastizradcoch
a vo všetkom vidia nastrčených židov, alebo tí, čo každú chvíľu niekoho
označujú za nácka či fašistu.
Boh a fašistický štát alebo vzťah religiozity a autority
V tretej štvrťročenke anarchistickej revue Existence z roku 2015
sa redakcia na stranách 15-16 venuje ohliadnutiu za úspechmi anarchistického
hnutia v jednom zo starších čísel dnes už nevychádzajúcej A-kontry. Mimo
iné sa v ňom píše, že české prostredie je aj vďaka vplyvu anarchistov pred
prvou svetovou vojnou jedno z tých najateistickejších. Je pravdou, že Česká
republika končí v rebríčkoch mapujúcich cirkevnú príslušnosť v našich končinách
na najspodnejších priečkach. Otázkou zostáva, do akej miery toto neidentifikovanie
sa jednotlivých respondentov s kresťanským, poťažmo žiadnym vierovyznaním,
znamená ich stotožnenie sa s ateizmom v jeho najúplnejšom dôsledku. Napríklad
evolúcia je faktom. No prijatie tohto faktu ešte neznamená, že človek v
nej nachádza odpovede na všetky trápiace ho existenčné otázky. Preto pozorujeme,
že medzi nami existujú ľudia, ktorí sa dištancujú od akéhokoľvek náboženského
vierovyznania, no vždy si nechávajú otvorené zadné dvierka pre rôzne formy
duchovna, napr. v podobe guruov, pochybných filozofov či "prebudených" raperov,
z ktorých sa odrazu stali vysokopreosvietení jedinci. Čiže tu sa nám otvára
priestor pre niečo, čo Tomáš Halík nazval akýmsi "něcizmem". Je to čosi
ako viera, ktorá sa dá deklarovať už dobre známym "neverím v Boha, ale verím,
že tu niečo je." Túto vetu by som označil za šahádu něcistov. Něcizmus zvyčajne
zapĺňa vyprázdnený priestor, ktorý po sebe zanechalo buď sklamanie z ponuky
inštitucionalizovaného náboženstva, alebo viac či menej vedomá rezignácia
na hľadanie pravdy v tejto oblasti. Toto platí, ak si človek nenájde inú
náhražku za jedno zo svetových náboženstiev, alebo neskončí rovno v tábore
ateistov. Něcizmus otvára však nové možnosti. Otvára možnosti novej logiky,
nových postupov vyhodnocovania reality v korelácii s abstraktnosťou ľudského
myslenia, no a pri udretí na správnu strunu môže odštartovať aj prekvapivo
prudké náboženské prebudenie, sprevádzané nebývalou oddanosťou. Je to akási
hybernačná fáza, bod nula, čosi ako agnosticizmus, ale nie tak úplne. Jedným
zo smerov, ktorým sa něcizmus môže veľmi ľahko vydať, je synkretický prístup
k náboženskej problematike. Ten sa vyznačuje osobitým druhom logiky. A tu
prichádza rad na Umberta Eca. Túto logiku považuje za prvý zo štrnástich
príznakov, sprevádzajúcich nástup fašizmu, ku ktorému máme blízko v prípade,
že pozorujeme v spoločnosti zhruba polovicu z nich:
"Prvým rysom ur-fašizmu je kult tradície. Tradicionalizmus je samozrejme
omnoho starší než fašizmus. Nielenže je typický pre kontrarevolučné katolícke
myslenie po francúzskej revolúcii, ale zrodil sa už v dobe neskoršieho helenizmu
ako reakcia na klasický grécky racionalizmus. V stredozemnom priestore začali
ľudia rôznych náboženstiev (z ktorých väčšina bola zhovievavo prijatá do Rímskeho
panteónu) snívať o zjavení, ktoré sa dostavilo na úsvite ľudských dejín.
Toto zjavenie zostávalo podľa názoru tradicionalistickej mystiky po dlhú
dobu skryté pod rúškom zabudnutých jazykov - v egyptských hieroglyfoch,
keltských runách, na zvitkoch málo známych ázijských náboženstiev. Táto
nová kultúra musela byť synkretická. Synkretizmus nie je iba, ako hovorí
slovník, „kombinácia rôznych foriem viery a praktík“; táto kombinácia musí
tolerovať rozpory. Každé z mnohých pôvodných posolstiev obsahuje poklad
múdrosti a kedykoľvek sa zdá, že hovorí niečo odlišného či nezlučiteľného
s ostatnými, ide iba o to, že všetky tieto posolstvá nepriamo, alegoricky
poukazujú k tej istej prvotnej pravde.
V dôsledku toho nemôže existovať žiadny pokrok v poznaní. Pravda už bola
vyslovená raz a navždy a my sa iba môžeme snažiť neustále interpretovať
jej tajomné posolstvo.
Stačí sa len pozrieť na sylabus každého fašistického hnutia a nájdeme v
ňom hlavných tradicionalistických mysliteľov. Nacistická gnóza bola živená
tradicionalistami, synkretikmi a okultnými podivínmi. Najvplyvnejším teoretickým
zdrojom bola koncepcia novej talianskej pravice. Julius Evola zmiešal Svätý
grál a Protokoly sionských mudrcov, alchýmiu so Svätou rímskou ríšou národa
nemeckého. Samotný fakt, že talianska pravica, aby predviedla otvorenosť
svojho myslenia, neskôr rozšírila svoje učenie a zahrnula doňho diela Josepha
de Maistra, Guenona a Gramsciho, je krikľavým dokladom synkretizmu.
Ak sa ponoríte do regálov, ktoré sú v amerických kníhkupectvách označené
ako New Age, môžete tu nájsť dokonca aj Svätého Augustína, ktorý, pokiaľ
viem, fašista nebol. Ale kombinácia Augustína a Stonehenge - to je symptóm
ur-fašizmu.“
Z tohto nevyplýva, že každý, koho zaujíma ezoterická paveda, číta New Age
literatúru, verí v tajomnú univerzálnu silu či považuje otázku Boha za nevyriešiteľnú,
je fašistom či inklinuje k fašizmu. Faktom ale zostáva, že takéto filozofické
východisko, pripomínam, že jedno z tých dvoch fundamentálnych, predstavuje
plodnú pôdu pre zaklíčenie obdobne mylného východiska politického, ktoré
môže mať drastickejšie následky, týkajúce sa celej spoločnosti.
Na tomto mieste je potrebné odlíšiť vyššie opísaný myšlienkový diskurz synkretizmu
od autentického ateizmu a autentického kresťanstva, aby nevznikol dojem,
že sa tu pojednáva o existencii/neexistencii Boha, alebo že sa tu o náboženstve
hovorí v takom zmysle v akom to robí v spojenom vydaní Bakuninových publikácií
kniha, ktorej názov napodobňuje titulok tohto textu. Tak ako ateizmus, aj
kresťanstvo spolu s väčšinou ďalších svetových náboženstiev, sú koncepty,
ktoré je možné interpretovať rôznymi spôsobmi, ale vo svojom jadre sú nemenné,
čiže netolerujú rozpory. Kresťanstvo má niekoľko nemenných dogiem a vieru
stmelenú práve ich nemennosťou. Ateizmus má svoju vedu, ktorá prezentuje
množstvo objektívnych dôkazov, poskytujúcich ateistom verifikovateľný podklad
pre stanovisko, ktoré zastávajú. Synkretizmus nemá ani jedno z toho, preto
umožňuje oslobodenie sa od akýchkoľvek zákonov, vrátane zákonov logiky.
Toleruje rozpory, zlučuje nezlučiteľné, hľadá štvorcové kruhy. Samozrejme,
že aj ateizmus a kresťanstvo nesú v sebe prvky, ktoré môžu prerásť v neblahé
politické následky, ale vtedy už sa nejedná o ich autentické podoby. K tomu
sa vrátim neskôr.
Späť k samotnému synkretizmu. Je všeobecne známe, že všetci nacistickí pohlavári,
vrátane toho najtrápnejšieho, neboli ateistami, ale ukážkovými synkretikmi.
Dá sa povedať, že boli deťmi svojej doby, kedy duchovné a pseudofilozofické
smery ako špiritizmus, ezoterizmus, teozofia a mnohé iné priam rozkvitali.
Takmer všetci boli členmi rôznych tajných spolkov, ktoré miešali náboženské
prúdy orientu s európskou tradíciou a seriózne vedecké poznatky s pavedeckými
dohadmi a rasisticky orientovanou antropológiou. Ak sa toto zmieša s autoritárskymi
politickými chúťkami, zavarili sme si na poriadny problém. Je to zmes, na
ktorú najvýraznejšie doplatili v minulom storočí židia. Nacisti sa neštítili
preberať myšlienky aj z židovského mysticizmu, reprezentovaného najmä kabalou.
Hnacím motorom antisemitizmu predsa nebol primárne odpor k judaizmu (veď
aj ten je dielikom univerzálnej múdrosti), ale stovky lacných pamfletov
á la Protokoly sionských mudrcov. Tie zasa poskytli alibi pre diskriminačnú
a neskôr likvidačnú politiku namierenú proti židom. Rozuzlenie tohto celého
nám poskytuje kvalitatívna analýza dvoch fundamentálnych filozofických východísk
nacistického diskurzu, z ktorej vyplýva, že tak ako jeho náboženské, tak
aj politické východisko boli založené na lži, čiže boli chybné, teda nesprávne
- zlé. Ak by sme aj trvali na tom, že nejestvuje jednoznačná odpoveď na
otázku existencie Boha, poťažmo absolútnej pravdivosti jedného zo svetových
náboženstiev (v našich končinách kresťanstva), je isté, že synkretické východisko
je jednoznačne a absolútne mylné. A politika, odvolávajúca sa na lživé a
podvrhnuté pamflety, je rovnako mylná a chybná ako tie pamflety samotné.
Čiže spoločnosť, vedená a stotožňujúca sa so synkretikmi a žrútmi podvrhnutých
pamfletov, rovná sa spoločnosť zlá.
V čom spočívajú paralely s dneškom? To zhrniem iba v jednej jedinej otázke,
na ktorú si odpovedzte sami: už ste postrehli tých vrieskajúcich paviánov,
nosiacich handry popísané runovým písmom, oslavujúcich svoje vraj slovanské
korene, čo vzývajú pohanských bohov, a súčasne "ochraňujú" kresťanské hodnoty
a deklarujú svoju oddanosť Ježišovi Kristovi?
Neautentickosť
Z histórie vieme, že aj z kresťanských a ateistických kruhov vzišlo toho
veľa tragického. V prípade kresťanstva hovoríme o spolupráci s totalitnými
režimami a niekedy samotnom iniciovaní fašistických nálad. No tu je na mieste
otázka autenticity. Kresťanstvo je pre obrovskú časť ľudu formalitou, prihlásením
sa k tradícii predkov, všetkým možným, iba nie poctivou intelektuálnou disciplínou.
Často nadobúda formu poverčivosti, podobnej trom krokom vzad, aby sme zabránili
nešťastiu, keď nám cez cestu prebehne čierna mačka. Ibaže v tomto prípade
nejde o tri kroky vzad, ale o represie voči mravne uvoľnenejším jedincom
či inovercom, vnímané ako prevencia voči trestu Božiemu. Najmä precitlivenosť
v mravnej oblasti je jedným z ďalších symptómov ur-fašizmu. Nie je nič zlé
na mravnej cudnosti, to je jasné. Ale strach z toho, že uvoľnenejšie mravy
iného človeka nejakým spôsobom ohrozujú moju vlastnú integritu a vzťah s
Bohom, to je nepochopenie vlastnej viery, čiže prejav neautentického kresťanstva,
dovolím si tvrdiť. Keďže fyzické násilie ako také je pre radového kresťana
neprijateľné (je to jeden z najľahšie pochopiteľných odkazov Krista), nesnažia
sa takíto kresťania "očisťovať" spoločnosť od nežiaducich prvkov bezprostredným
násilím, ale pomocou represívnych zložiek silne autoritárskeho štátu. Zavedenie
takéhoto mechanizmu im ponúka iba nekompromisný vodca, ktorého posolstvá
súznejú s obavami "slušných" a "mravných" občanov.
Ateizmus domyslený do dôsledkov často naráža na problém, ktorý sa spája
s morálnym rozlišovaním. Nejde o to, že by ateista nemohol byť dobrým človekom
v hraniciach dobra a zla, vymedzených morálnou kultúrou západnej civilizácie.
Problém spočíva v tom, že toto filozofické východisko postráda oporný bod,
nezávislý od úsudku indivídua, ku ktorému sa dá v otázkach morálneho zákona
odvolať vždy, keď niekto tento morálny zákon porušuje, podobne ako sa dá
odvolať na zákonodarné mechanizmy, keď niekto pácha zločin. Otázky dobra
a zla, poťažmo etiky, sa môžu stať predmetom spoločenského konsenzu, a teda
relatívnymi, čo môže mať hrozivé následky, ak sa k moci dostane niekto,
pre koho napr. univerzálne ľudské práva nie sú až takými univerzálnymi,
ako sme boli doteraz zvyknutí. Častá dezinterpretácia Darwinových záverov,
odvolávajúca sa na boj o prežitie medzi druhmi, môže veľmi ľahko viesť k
podobným scenárom, k akým viedla éra stalinizmu, či súčasný neoliberálny
(nerád používam toto slovo, ale čo už) konštrukt, majúci vedúci podiel na
sociálnej nerovnosti a vzostupe extrémistického podhubia.
Tieto nežiaduce podoby ateizmu a kresťanstva sú výsledkom odchýlky v ich
samotnom jadre. Nie iba na povrchu. Vyprázdňujú tieto východiská zvnútra
a zbavujú ich autentickosti. Preto sa o autentickom ateizme a kresťanstve
nedá hovoriť ako o symptómoch ur-fašizmu. Čo neplatí pre synkretický diskurz,
nakoľko ten žiadnou autenticitou nikdy neoplýval. Je tvorený nekonečným
množstvom koncepcií, ktorých podoba závisí od ľubovôle jedinca alebo skupiny.
Tento prístup umožňuje ospravedlnenie mnohých skratiek, v ktorých účel ospravedlňuje
prostriedky.
Záver
Pluralita názorov je veľmi dôležitá vec. Tolerancia je ešte dôležitejšia
vec. No názor nemusí nutne reflektovať fakty a tolerancia nemusí vždy napomáhať
konštruktívnej diskusii. Tento text môže byť chápaný aj ako výzva k intelektuálnej
poctivosti v otázkach podstaty človeka, ľudstva a sveta, v ktorom musíme
žiť, nech už prídeme k akémukoľvek záveru. Symptómy ur-fašizmu sa dajú liečiť
práve iba takouto formou. Nie násilím, nie presviedčaním, ale analýzou a
vyvodením záverov, ktoré plnia úlohu opodstatnených argumentov, ak chceme
prísť k zmysluplnému záveru aj v diskusii či polemike. Toto bolo pojednanie
o jednom z prvých symptómov ur-fašizmu, podľa toho, ako ich formuloval Umberto
Eco. No nikdy takéto pojednania nesmú byť vnímané ako MY o NICH, ale ako
MY o NÁS.
RSS
