BILBO (MARHULE, KÝBEL MAČIEK, MATEJ TÁLE): "HUDBA JE JEDNA Z VECÍ, KTORÉ MÁM POCIT, ŽE BY SOM ROBIŤ MAL."

Autor: Adrik | Pridané: 14.10.2021 | Počet videní: 156

Adrik: Ahoj. Na začiatok sa prosím ťa predstav a skús napísať, v čom všetkom máš prsty.

Bilbo: Seruste. Moje štátne meno je Tomáš. V hudobnej lige fytoplanktónu a medzi kamošmi som známy ako Bilbo, takto ma snáď poznajú tí, ktorí zakopli o moje kapely: protoburanrollový KÝBEL MAČIEK a antipunkové MARHULE. Momentálne aktuálne projekty uzatvára najnovší prírastok, a to MATEJ TÁLE, moja individuálna folková figúrka. Mateja mám najradšej, obsahuje to najlepšie zo mňa. Na čakačke sú ďalšie projekty, o tých sa rád rozrozprávam hneď ako opustia inkubátor.



Adrik: Poďme teda pekne do praveku, kedy sa po vonku preháňali australopitekovia s nášivkami ODPAD. Čím ťa táto hudba zaujala a čím to je, že ťa drží dodnes?

Bilbo: Pri tejto formulácii otázky som sa na chvíľu cítil ako fosília :) punk ma zaujal svojou surovosťou, autenticitou, prístupnosťou, energiou. Po hudobnej stránke je, v dobrom slova zmysle, dostatočne jednoduchý na to, aby si ho mohol i sviatočný muzikant pre seba reprodukovať, a tiež ho tvoriť.

Rozmýšľam však nad druhou polovicou otázky - čím ma drží dodnes? Ak vezmeme punk ako hudobný prúd, tak ten zažil zlaté časy niekde okolo roku 2000 až 2005 a následne začala táto vlna odznievať. Dnes sa punk drží prakticky iba na hladine komunitného záujmu. Čo ho tam však drží, a čo drží mňa?
Domnieval som sa, že ako sa bude približovať tridsiatka, tak u mňa prirodzene opadne záujem o hudbu z ranejších fáz môjho života, že sa mi už nebude chcieť pogovať a rozbíjať sa na koncertoch, ale - chce sa mi. Pomenoval by som to tak, že stále dokážem nadviazať spojenie s energiou v punku. V punkových intenciách sa mi dobre tiež dobre píše muzika. Dokážem občas zo seba vypustiť aj alternatívu, ale vôbec nemám problém napísať pesničku o štyroch "kilách". Rád tvorím hudbu, ktorá vzniká alebo znie ako punk. A musím byť voči sebe úprimný - som aj limitovaný svojou hudobnou a vokálnou virtuozitou. Nikdy som nemal ambície nejak extra cvičiť na nástrojoch alebo sa zlepšovať speve inak, než prirodzeným vývojom. Punk je ako plastelína, ktorú mám vždy po ruke a jej obsluha si nevyžaduje výučný list.

Adrik: Myslím, že tu chodia ešte staršie fosílie, ale snáď si pochopil, ako som to myslel.
Ďalšia debilná otázka je, prečo si zakotvil práve na tom, ako to povedať pekne, ľahšom brehu punku. Že nezrozumiteľne nevrieskaš v nejakom crust grindovom bordeľu?


Bilbo: Tu je odpoveď relatívne jednoduchá - mám rád melódie a artikulovaný spev. V mojom srdci je veľká folková lúka, uprostred ktorej v korune obrovského baobabu hrajú Simon & Garfunkel dokolečka výberovku najväčších hitov. Je pravda, že na nej rastú i rôzne ostružiny, bodliaky a pŕhľavy, no prevažne preferujem veci, ktoré sa dajú spievať. Nikdy som nebol veľkým fanúšikom extrémnejších typov vokálov, na niektoré som si však zvykol: odkedy sa metalcore dostal do stredného prúdu, znesiem občasný scream a growl. Ak je niekto schopný dokonale ovládať svoju sánku a zrozumiteľne frázovať, tak mi neprekáža, že kadencia jeho spevu môže konkurovať i samopalu vzoru 58. Toto paralelne platí aj pre inštrumentálnu stránku - musí tam niečo aspoň vzdialene pripomínať tóny.



Adrik: Dobre teda, prejdime k tvojej hudobnej tvorbe. Povedz nám všetko podstatné o tvojich hudobných projektoch, hudba, texty, nahrávky, koncerty, bulvár ...

Bilbo: Sen založiť si kapelu sa mi splnil v roku 2010, vtedy prišiel na svet KÝBEL MAČIEK. Bol som na prvom stupni vysokej školy, a tak hodnotový systém a ráz kapely odrážal aktuálnu životnú fázu - bezstarostný, hovadský hedonizmus. S Kýblom sme vydali dva albumy (2012, 2016), prvý bol hrubý raw rokenrolpunk, druhý sa posunul bližšie k vyspelejším aranžmánom, ale bez výrazného úspechu u publika. Momentálne sa tento projekt nachádza v akomsi očistci - rozmýšľam, či a ako ho obrodiť, keďže mnohé témy, do ktorých sme stihli strčiť v pesničkách, ma už nezaujímajú, resp. sa nimi nechcem prezentovať v takejto podobe. Je totiž viac než jednoduché uviaznuť v neaktuálnej časovej dimenzii, v ktorej postupne upadneš do irrelevancie. Uvažujem, či sa Kýbel dokáže vyhnúť tejto hrozbe.

V roku 2015 plodné hudobné podhubie vyrašilo nezávislý fungus v podobe kapely MARHULE. Táto pôvodne vznikla iba ako odkladisko nevyužitých, resp. zavrhnutých nápadov pre KÝBEL MAČIEK. Predpotopné prototypy pesničiek som sprvoti nahrával sám, bicie som si písal na PC a u technologického patróna Ondreja sme ich v štúdiu privádzali do života. A hoci išlo pôvodne o druhoradý projekt, vďaka komplet inému prístupu k tvorbe audiovizuálneho obsahu sme sa KÝBLU MAČIEK nielen vyrovnali, ale prakticky sme ho predčili. MARHULE sú úžasne efektívne čo sa týka času stráveného tvorbou muziky a následnej radosti, ktorú prinášajú. Pesničky sa občas hnietia za chodu, veľakrát počas nahrávania netušíme do čoho ideme. Táto spontánnosť a zároveň časová úspornosť, keď pesničky netrvá nahrať dlhšie ako pol dňa, mi spôsobujú neskutočnú radosť a úľavu. Predovšetkým v porovnaní s "klasickým" modelom fungovania kapely pri KÝBLI MAČIEK, kde mám nastavené dlhotrvajúce konsenzuálne procesy, tiahnuce sa i roky. Pri MARHULIACH sme schopní napísať pesničku a o tri dni ju zavesiť na youtube aj s klipom. DIY plieskajúce ako dobre namastený bič so špičkou namočenou do čípoš omáčky. S MARHULAMI máme vydaný jeden album (2019), ale pri tomto nasadení vydáme čoskoro i druhý, keďže súkame cca jednu pesničku za dva mesiace. Čo sa týka ideologického zamerania, ktosi mi povedal, že MARHULE znejú ako KÝBEL MAČIEK v roku 2021, inými slovami - takto by znel Kýbel, keby sa vyvinul a zmodernizoval. Zaujímavá úvaha v kontexte predošlého odstavca.

Najnovší a snáď najdôležitejší projekt som si nechal na koniec. Vždy som sníval o tom vyhlásiť hudobnú nezávislosť a vystupovať romanticky osamote, iba s gitarou či iným prenosným nástrojom (a pripojiť sa k Simonovi a Garfunkelovi na tom obrovskom baobabe). A tak vznikol môj folkový avatar MATEJ TÁLE. S Matejom predvádzam pesničky v žánri tzv. sociálny folk. Venujem sa terénnemu prieskumu spoločnosti a podávam zvesť o jeho výsledkoch. V mojich pesničkách sa vyskytujú archetypálni hrdinovia, ktorých možno nájsť všade okolo nás. Pred koncom roka 2020 som vydal demo s názvom "TADETO". Najkrajšie na tomto počine je, že môžem hrať skutočne kdekoľvek, hral som koncerty v rámci formátu Potulná galéria po celom Slovensku, pozvali ma na niekoľko protifašistických akcií a besied. Zrazu sa mi otvorilo toľko brán, ktoré som mal zavreté kvôli charakteru textov mojich ostatných projektov, že sa cítim až obrátený.

Adrik: Takže tým chceš naznačiť, že tvoje predošlé kapely boli viacmenej sranda a zábava a angažované témy si si nechával až na sólový projekt? Angažuješ sa aj nejako inak než len hudobne?

Bilbo: Dá sa to aj tak povedať, že doterajšie projekty boli prevažne odľahčené. Obávam sa však, že akýsi nadhľad a sklon k novelty songom ma neopúšťa ani teraz. Všetok výstup ako keby dodatočne preháňam skrze svoj sarkastický kaleidoskop, nech by už išlo o akúkoľvek tému. Asi by sa to s troškou zveličenia dalo nazvať mojou "umeleckou formou". Napokon, nikdy som nebol veľký fanúšik kapiel, ktoré bezobalovo komunikovali témy na prvú, ako keď niekto v refréne huláka "stop fašizmu". To mi príde len ako také deklaratívne štadiónové skandovanie, ku ktorému je tá muzika len druhoradý podmaz ako v čakárni v letiskovej hale. Páči sa mi, keď sú diela viacvrstvové a trochu mútne, nejasné na prvý pohľad.

Môj sólový projekt je angažovanejší, no stále s vplyvom kaleidoskopu. Myslím však, že som našiel rovnováhu.

Čo sa týka angažovanosti, ako MATEJ TÁLE pôsobím v Potulnej galérii, ktorej leitmotívom je boj proti extrémizmu a s ním spojených problematík. Občas hrám na akciách a besedách s podobným odkazom. Tiež občas vypomáham organizácii Barefoot kidz, ktorej cieľom je podpora sociálne znevýhodnených detí žijúcich v Nepále.



Adrik: Prečo by sa človek mal angažovať v niečom podobnom a nežiť len egoisticky svoj malý život? Veď predsa tí ľudia a ich problémy sú tak ďaleko.

Bilbo: Prirodzene, človek najcitlivejšie reaguje na to, čo sa deje okolo neho, na ľudí, ktorých má v blízkosti, resp. sú mu podobní.
Dovolím si však povedať, že aktuálna technologická úroveň ľudstva prináša komunitu bližšie k nám, i keď sú nám jej členovia fyzicky vzdialení. Okrem banalít, ako vytváranie záhradkárskych skupín na facebooku, to môže znamenať aj socioekonomickú kohéziu a zbližovanie. Napr. ak finančne podporuješ dieťa v Nepále, Barefootkidz ti umožňujú si s ním písať. Takto sa z prvej ruky dozvedáš o situácii na druhej konci sveta cez messenger. Sú ďaleko, ale sú aj veľmi blízko.
Ak využijeme výdobytky doby správne, môžu posilniť komunitný princíp a čiastočne suplovať fyzické vákuum v našich životoch. A s komunitou prichádza i spolupatričnosť a tie ostatné veci.

A prečo sa snažiť o komunitné zmýšľanie a starať sa o druhých? Verím, že je to prirodzene v človeku ako nástroj na prežitie. Je priam bezočivé považovať sa za supermana, ktorý všetko zvládne sám. Spoločnosť a deľba práce človeka posilňuje. Toto konštatovanie neznie príliš nezištne (existuje vôbec nezištný čin?), ale z môjho pohľadu ide skutočne o win-win situáciu: staraj sa o druhých, nech už máš akúkoľvek motiváciu, a budeš mať lepší život. Homo sapiens má tendenciu zrkadliť správanie ľudí okolo seba a takto môžeš odpáliť malú revolúciu.

Aká bola moja motivácia? Čo sa týka charity, jednak išlo o fakt úprimnú snahu niekomu pomôcť mať aspoň sčasti taký život, aký mám ja. Priam išlo až o nejaký iracionálny a možno až nemiestny stud z toho, že som niečomu alebo niekomu radikálne nepomohol k lepšiemu, nepodal pomocnú ruku. Druhak je pre mňa z výskumného hľadiska zaujímavé byť v tesnom kontakte so životom v krajine tretieho sveta. Čo sa týka motivácie mať angažovanejšie pesničky, podľa mňa ide o vrodený človečí inštinkt byť akousi alikvótnou čiastkou hrdinu a stáť na tej dobrej strane. Myslím, že každý z nás minimálne vo vnútri vedie malú vojnu za svoje ideály. Toto je moja zbraň.

Ešte ku komunitám: osobne sa necítim dobre vo veľkých kolektívoch, a to obzvlášť, ak majú tendenciu k hierarchizácii, alebo sú naším hlavným cieľom peniaze. Ideálnym tímom je podľa mňa hudobná skupina. Počtom je vás tradične 3-6, ak existuje hierarchia, je spravidla daná prirodzeným rešpektom. V kapele je ideálna deľba práce: každý robí to, čo vie najlepšie, a v prípade fungujúcej kapely bez egomaniakov sa nesnaží liezť druhému do remesla. Je to podobne ako pri starých RPG hrách: musíš mať vyvážený tím, v ktorom je warrior, mage, druid a thief. Mága nebude nikto nútiť strieľať z luku a bubeníka písať texty k pesničkám. Každý je tiež, v dobrom slova zmysle, pyšný na svoju kastu: warrior sa rád zaháňa obojručákom a sólogitarista sa hrdí tapingom na stratocasteri. Hudobný koncert je potom dokonalé remeselné súznenie - každý robí to, na čo je určený, vie presne, čo má robiť, kedy to má robiť, ako to má robiť, v súlade s rytmom a harmóniou. A robí to spravidla rád. Pódium je ideálne pracovné prostredie a kapela vzorový pracovný kolektív. A spolu s ľuďmi okolo kapely ide o komunitu, ktorá, verím, môže niekomu slúžiť ako náhradná rodina.

Adrik: Na tú diaľku nadviažeme v ďalšej otázke: Prečo pre špagetové monštrum niekto ide na stáž do Ruska? Škandinávia alebo južanské krajiny sa ti zdali nudné alebo svoju rolu zohrala aj istá dávka nostalgie a spomienkového optimizmu?

Bilbo: Dlhodobo som vnímal Rusko ako krajinu zázrakov a svetlého zajtrajška, ktorý nikdy nepríde. Chcel som si vyskúšať byť tri mesiace marinovaný v tomto prostredí. Rusko nie je krajina, je to životný štýl: nepredvídateľný a cynický, ale aj veľmi srdečný a životaschopný. Mám to tam veľmi rád. Okrem toho, som entuziastický fanúšik ruštiny, naučil som sa ju dobrovoľne počas vysokej školy. V medziobdobí, keď som bol po škole a ešte som sa nechcel nechať spútať do okov pracovného trhu, som sa rozhodol vydať sa na stáž. Vďaka jazykovým predispozíciám a skúsenostiam s učením v jazykovke bolo rozhodnuté, že strávim jeden kvartál v mestečku Volgodonsk, Rostovská oblasť ako učiteľ angličtiny v súkromnej jazykovke, ktorá fičala na ranokapitalistickom biznismodeli.



Adrik: Viem, že sa to nedá zhrnúť do niekoľkých viet, ale aké najväčšie bizardnosti si tam zažil a naopak, ktoré veci tam fungovali / nefungovali rovnako ako u nás?

Bilbo: Po príchode do Ruska som prvé dva týždne takmer každý deň zažil ten krásny moment pozastavenia sa nad niečím, na čo som nebol zvyknutý. Nešlo o nič, čo by človeku zvlášť komplikovalo život, išlo skôr o úsmevné a i dojímavé okamihy, ako keď ti pani na zastávke oznámi, že načo hľadáš cestovný poriadok, veď všetky autobusy chodia jedným smerom.

Ozajstný bizár bol ale v manažmente jazykovej školy, ktorá bola orientovaná nie na kvalitu hodín, ale na jej kvantitu. A v mojom prípade i na lákanie potenciálnych študentov na "lesk cudzinca". Ako príklad uvediem prvý deň v jazykovke: bol to piatok, akosi som naivne očakával, že ma pred víkendom povodia po škole, zoznámia s kolegami, nebodaj ukážu mesto. Miesto toho ma čakalo okamžité zapriahnutie do vyučovacieho procesu. O deviatej ráno ma čakala prvá hodina, hlásiť som sa mal o desať minút deväť, hoci som protestoval, že za taký krátky čas sa predsa nemôžem pripraviť na výučbu. Tak som pristál v kancelárii vedúcej, ktorá mi podala môj rozvrh na daný deň - vo vytlačenej tabuľke v euroobale boli rukou dopísané mená a priezviská žiakov, natlačených v jednom šíku od rána do neskorého poobedia. Pýtam sa na dodatočné info o študentoch: vek, úroveň. Dozvedám sa, že "úrovne sú rôzne". O päť minút mám hodinu s unudenou maturantkou a neviem, čo by ma zachránilo, nebyť mojej schopnosti improvizácie. Ubehlo 60 minút, v tom sa vrútil do triedy ďalší žiak a ja som pochopil, že prestávku si medzi dvomi hodinami musíš vyrobiť sám. Nestíhal som sa čudovať, tobôž nie pripravovať, obsah hodiny som vymýšľal za chodu. V učiteľskej miestnosti sme mali klasickú kopírku, kde sme si mohli pripravovať materiály. Žiadne notebooky či nejaké alternatívne učebné pomôcky, ktoré sme nepoznali už v roku 2003. Sekretárka každý deň ručne dopisovala rozvrh na ďalší deň, ktorý si bolo treba nájsť v príslušnom euroobale v príslušnom fascikli. Google dokumenty či cloudové riešenia boli od vedenia v podobne bezpečnej vzdialenosti, ako Rusko od Západu spred čias Petra Veľkého. Pre plný zážitok odporúčam prečítať si môj blogový seriál tuto.

Adrik: Ako ty ako človek, ktorý ovláda azbuku a v Ruskej federácii dokonca fungoval, hodnotí hybridnú vojnu medzi východom a západom? Bavil si sa o tom aj s obyčajnými ľuďmi, ako to celé vnímaujú? Alebo si žijú vlastným životom a ide to úplne mimo nich?

Bilbo: Samozrejme, snažil som sa nenápadne sondovať, aké postoje majú ľudia v mojom okolí k Európe a k typickým neuralgickým bodom ruskej zahraničnej politiky, ako napr. Krym či vojna v Donbase. Mám pocit, že Rusi sú väčšinovo viac spätí so štátonárodnými mýtmi, ako napr. Krym bol "vždy ruský", citlivo sa vníma historická kontinuita so Sovietskym Zväzom, predovšetkým v kontexte "triumfálneho" víťazstva nad fašizmom v tzv. Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá je pre časť obyvateľstva synonymom pre Druhú svetovú vojnu (čo je opäť jednostranný výklad dejín). Avšak čoraz väčšiemu počtu ľudí príde toto neustále resuscitovanie vlastenectva, militantizmus, demonštrácie sily a balzamovanie sovietskych múmií absurdné a nechcú sa na ňom zúčastňovať. Každý lucidný občan Ruska si je vedomý, že krajinu rozožiera až absurdná korupcia prikrmovaná oligarchami, a mnohé zahraničnopolitické výstrelky sú len zastieracie manévre pre odvrátenie pozornosti od stagnujúcej ekonomiky a iných problémov. "V Rusku nežiješ, len prežívaš", tvrdí príslovie. Preto je skupina ľudí túžiacich po hodnotách občianskej spoločnosti a usporiadanej krajiny stále početnejšia. Vyhýbajú sa vojenskej službe, učia sa angličtinu a dúfajú v život mimo ruského marazmu. Vzniká tiež mnoho recesistických skupín a kvalitných alternatívnych spravodajských portálov, ktoré pohŕdajú ruským vkladom do polarizácie sveta.
,br> Pri diskusiách o hodnotových otázkach som bol však vždy opatrný, v Rusku je stále jednoduché natrafiť na hrdých patriotov, ktorí pripojenie Krymu oslavovali týždennou pitkou a Európu prezývajú "Gejrópa". Myslím, že to bol moskovský patriarcha Kirill, ktorý vyhlásil, že pandémia je boží trest za homosexualitu, až napokon sám ochorel na covid. Paradox podľa tradičného ruského receptu.



Adrik: Tiež zbieraš návštevy neuznaných republík. Kde všade si už bol a kde by si sa ešte chcel ísť pozrieť? Čo ťa tam ťahá? A čo tí ľudia nedobrovoľne uväznení bez perspektívy?

Bilbo: Čo sa týka odznakov za návštevy medzinárodne neuznaných krajín, zo sovietskej kolekcie mám už tri zo štyroch: Abcházsko, Náhorný Karabach a po novom už aj Podnestersko; zostáva mi už len Južné Osetsko, kam sa dostaneš jedine z ruskej strany, je teda najťažšie prístupné.

Zamrznuté konflikty na ruský spôsob sú moja obľúbená položka z menu. Zaujíma ma, akým spôsobom tieto štáty fungujú, akú reálnu pôsobnosť majú ich inštitúcie, ako ovplyvňuje ich medzinárodný štatút život bežných ľudí. Napríklad v Podnestersku nefungujú bankomaty a platobný styk prebieha cez asi najsmiešnejší peniaz, aký som kedy videl - podnesterský rubeľ, s ktorým v Moldavsku (ktorého je Podnestersko z pohľadu práva súčasťou) v zmenárni ani nepochodíš. Rovnako bizarne vyznie aj prehnaný nacionalizmus a akcent na jedinečnú identitu rebelantského teritória. Ani v americkom filme nevidíš viať toľko vlajok ako v Abcházsku.

Netvrdil by som, že ľudia sú na týchto teritóriách uväznení. Každé neuznané územie má akéhosi patróna, ktorý dohliada na celú patovú situáciu. V prípade Podnesterska, Abcházska a Južného Osetska je to Rusko, strážny anjel Náhorného Karabachu je pre zmenu Arménsko. V týchto ruských enklávach nie je neobvyklé byť držiteľom ruského pasu, a to sa už potom ľahšie otvárajú dvere.

Náročnejší prípad je Náhorný Karabach, kde bola v roku 2020 vojna, ktorá z Arménmi kontrolovaného územia odkrojila tri štvrtiny v prospech Azerbajdžanu. Mnohí obyvatelia utiekli do Arménska, ktoré je chudobnou krajinou a má problémy sama osebe. Tu by som možno čiastočne hovoril o akomsi uväznení: Arménsko je v obzvlášť náročnej geopolitickej situácii, obkolesené tradičnými tureckými nepriateľmi s oportunistickou kvázipodporou Ruska.

Priznám sa, že by som dodatočne rád získal dva bonusové odznaky, a to za návštevu Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky na území Donbasu. Treba si to však dvakrát premyslieť, stále tam prebiehajú boje.

Adrik: Veľmi pekne ti ďakujem za tvoj čas, ktorý si strávil nad odpoveďami, aj keď sa to tiahlo takmer celým rokom. Čo ďalšie plánuješ (hudobne, cestovne, v živote)?

Bilbo: Ja ti ďakujem za trpezlivosť s mojím siahodlhým odpovedaním. Ale aspoň sa nám z rozhovoru podarilo urobiť časovú kapsulu zachytávajúcu dynamiku môjho života: KÝBEL MAČIEK sa už medzičasom rozpadol, čo vyznie zaujímavo v porovnaní s odstavcom, kde som polemizoval nad tým, či je možné ho obrodiť. Podľa mňa by sa takéto cezročné rozhovory mali konať pravidelnejšie, aby človek mal možnosť zhodnotiť zmeny vo svojom živote a protirečiť si so svojimi predošlými verziami.

Hudobné plány: s kapelou MARHULE vyjde druhý album budúci rok. MARHULE sú antikapela, ťažko je čokoľvek očakávať. Ale aspoň jedna kuriozita sa dá predpovedať: krst prvého albumu sme mali naplánovaný na deň po tom, čo sa strhla pandemická hystéria a ľudia sa báli vyjsť von z izby. Z humoru som na titulke facebookovej udalosti prepísal dátum z 14.3.2020 na 14.3.2022. Ani som netušil, akým som prorokom. Matejko Tále tiež bude mať ďalšie akustické demíčko, snáď do konca roka 2021. Budem ho opäť nahrávať vo vestibule materského centra.

Po cestovnej stránke by som sa rád vrátil na Kaukaz, tentokrát na jeho severnú stranu, kde sa nachádza celý rad zaujímavých federálnych subjektov, od Čečenska po Osetsko.

Životné plány: žiadne. Čím som starší, tým pociťujem väčší zmätok. Kedysi som mal pocit, že stačí vyštudovať školu, nájsť si prácu, občas ísť na výlet a všetko sa nejako vyjasní. Ale s poznatkami a skúsenosťami sa chaos akoby len prehlbuje. A tak experimentujem a robím veci inštinktívne. Hudba je jedna z vecí, ktoré mám pocit, že by som robiť mal.

pankinak.bandcamp.com/album/dno-dien

kybelmaciek.bandcamp.com

matejtale.bandcamp.com

Pridaj komentár k rozhovoru:

Meno:

Email:

Antispam: V+W+J

Správa:

Zaujalo nás:

Posledné komentáre:

14.11. 13:37 roman:


Nevie niekto o voľnej LP - márne zháňam
RÚBANISKO - Nihil blues 10" (recenzia)

31.10. 11:48 Už jsme doma:


Ahoj Ixo,
nevím jestli jsme ti vůbec ofiko poděkovali za recku na Kry(hy), každopádně teď jsme na ni znovu narazili a rádi tak činíme alespoň teraz.
Díky moc a měj se krásn ..
UŽ JSME DOMA - Kry 12" (recenzia)

19.10. 09:22 Mišo Štich:


Dobrý názov, NERVY. Tak sa volala kapela v ktorej kedysi hral Maťo Ďurinda, Andrej Šeban, či Marián Greksa...
(novinka)

20.09. 19:21 kočo:


dík za pekné slová aj za pozvání! Len ešte treba spomenúť Tánine jedlo - to bol headliner večera!
14.9.2021 KAZOSTROJ, AHOJ, DIMENZIA X Banská Bystrica @ Kaktus (report)

14.09. 08:19 Elramon:


"covery zásadných punkrockových kapiel s novými textami, ktoré často predbehnú i originál" fakt? no menuj aspon dve
(novinka)

07.09. 10:11 fero:


Ďakujem Kočo za report.
7.8.2021 AHOJ, WARGAME, TEUFELSMAUER, POOPIČNÝ STAV, SAMORAST x ZINTAER, the PUBLIC, FYASCO, POOPIČNÝ STAV, PARASITE DREAMS, MENTAL TENSION, OTRAS, VLOČKA, JPN akustika Sereď @ Kemping (report)

28.08. 08:53 Wrbo:


To heavy metal ma nieco proti mne :-)
14.8.2021 ČAKAN, NAZI TAMPONS, TVOI POSTOI, YEARSBELOW, SAMORAST, FAJRONT, SISTEM ERORR Veľký Šariš @ Marakaňa (report)

26.08. 09:25 Balki:


Ja nemozem pochopit, co mas proti heavy metalu :D
14.8.2021 ČAKAN, NAZI TAMPONS, TVOI POSTOI, YEARSBELOW, SAMORAST, FAJRONT, SISTEM ERORR Veľký Šariš @ Marakaňa (report)

23.08. 10:05 BoP:


Ahojte, koupim vinyly od Blood Brothers: Burn piano Island Burn and Crimes
DIKES
(guestbook)

19.08. 13:34 masskillah:


parádny report bro)
7.8.2021 AHOJ, WARGAME, TEUFELSMAUER, POOPIČNÝ STAV, SAMORAST x ZINTAER, the PUBLIC, FYASCO, POOPIČNÝ STAV, PARASITE DREAMS, MENTAL TENSION, OTRAS, VLOČKA, JPN akustika Sereď @ Kemping (report)