PUNKGEN
| NOVINKY | KONCERTY | FOTOARCHÍV | RECENZIE | ROZHOVORY | ČLÁNKY | SÚŤAŽE |
| DISTRO | LABEL | ARCHíV FANZINOV | PREKLADY TEXTOV | RECEPTY | GUESTBOOK |
RSS
POZÝVAME:
Ne 25.6.2017
ODIO (USA), KUTYA HARAP (CZ)

Rožnov pod Radhoštěm, T klub

plagát
.. ostatné koncerty

NOVINKA V DISTRE:

HNF - VÁLKA 2LP (PHR)
22.00 €

NAJNOVŠIE FOTKY:
RAGANA, SEQVOIA (18.6.2017, Bratislava)

NAJNOVŠÍ ROZHOVOR:
Bachi (TARAS BULLBA, THEMPTINESS, Zem records, Negativní prdel zine, ...)

NAJNOVŠÍ REPORT:
FĽAŠA FON DÁŠA, the BLOTS, GENUINE JACKS, NATURE BOYS (9.6.2017, Spišská Nová Ves, Legenda)

NAJNOVŠIA RECENZIA:
LISHYNEEC - Iba pre mňa! CD

NAJNOVŠÍ ČLÁNOK:
V úzkostnej depresii vzbury

NAPOSLEDY NASKENOVANÝ ZIN:
Express your feelings #10 / KAZ #5 / 0

NAJNOVŠÍ PRELOŹENÝ TEXT:
OI POLLOI - We dont need them

NAJNOVŠÍ RECEPT:
Echt kapustnica











Rozhovor FELDEK (1. ČASŤ)
Cibo: Takže na začiatok. Je už po lete, aké fesťáky, ktorá kapela ťa zaujala a nechala v tebe osobný zážitok?

Feldek: Žiaľ, s tým mojím kočovníctvom po fesťákoch to už nie je čo bývalo. Kedysi som ich stihol aj 9 za leto. Teraz som navštívil akurát Pod parou, aj to len na dva dni, a potom Ffud Fest. Ale boli tam aj nejaké koncerty. Čo sa Pod parou týka, najviac som si užil poslednú kapelu, ktorá ani nemala byť posledná, ale už tradične mali problémy s fízlami. Je to už stará legenda a taká moja srdcová záležitosť, je to TOTAL CHAOS. Sú to aj po piči ľudia, hlavne Shawna (gitarista) mám špeciálne rád. Aj keď som ich videl už viac krát, repertoár, najmä tých tvrdých a rýchlych politických válov, piesní vyzdvihujúcich jednotu punkáčov a spoločný boj, antiimperialistické songy kritizujúce americkú vrcholovú politiku, squatters song, nenahraditeľné pecky albumu "Pledge of defiance" odspievané jedinečnou Chaosovou drsnou farbou hlasu a ešte keď vieš, že je to v podaní nestarnúcich doživotných punkáčov, ktorí sa na nič nehrajú, tak to vo mne vyvolávalo emócie, zatváralo mi oči, nútilo ma kričať a bol som vo svojom živle.
Na Ffud feste ma najviac zaujalo, pobavilo a prebralo RÜBÄNÏSKÖ, ktoré bolo príjemným osviežením po všetkých tých "bliakaniciach" (hah), kde nerozumieť textom. Nastúpila frontmanova surová úprimnosť, kritické texty a komentáre "bez servítky", s ktorými sa plne stotožňujem. Páčila sa mi napr. piesne ako "Predajné kurvy" alebo kritika niektorých príliš dôležitých "crusterov" a tej novej módnej vlny. V Dášovom drzom, nasratom, precítenom, energickom prejave bez noblesy bolo srdce, no proste bolo tam čo punk robí punkom. Dášo je očividne "stará škola" a  rozumie mojej chuti. Dostal som malú "injekciu", pretože je fajn, keď ti niekto pripomenie, že tu nie si sám a že cíti veci rovnako ako ty.

Cibo: Čo povieš na vystúpenie CONFLICT a zas naopak na slovenský KONFLIKT?

Feldek: Áno, CONFLICT som videl prvý krát v živote teraz na Pod Parou a  bol stredobodom mojej pozornosti. Vystúpenie sa mi páčilo, k čomu prispela aj okolnosť, že trochu poznám históriu CONFLICTU a prítomnosti silnej politickej výpovede, ktorú som stále cítil. Aj keď časom sa mi zas stalo, že vypadávala moja pozornosť, na čom mal zas podiel fakt, že hudobne CONFLICT nie je nejaká moja obľúbená kapela, no a samozrejme to, že som nerozumel o čom pesnička je.
Kapitola slovenský KONFLIKT by už asi mala byť rozoberaná niekde inde, pokiaľ chceme zostať pri undergrounde a nie overgrounde. Je to kapela profesionálnych muzikantov, ktorej hlavným cieľom asi nebude prinášať svoje posolstvo a pôsobiť na myslenie ľudí. Je všeobecne známe, aké honoráre si títo hoši pýtajú, aby sa im chcelo hrať. Či je hnev a do akej miery sú niektoré osobné invektívy na adresu Juryho a spol. relevantné, nebudem hodnotiť, pretože otázka je tiež, či sa vôbec hlásia oni nejakým spôsobom k punku a pod., a to ja neviem, neznám. Každopádne ja osobne niekedy od vydania ich tretieho albumu KONFLIKT nepočúvam, ich koncerty nepodporujem, ide to mimo mňa. Inak teraz ma napadlo, že kedysi sa KONFLIKT volali KONFLIKT A. Teraz by sa zas mohli premenovať na KONFLIKT s. r. o. (hah)

Cibo: A ešte aspoň tak v skratke tvoje začiatky s punkom.

Feldek: Neviem čo sa dá ešte považovať za začiatky a o už nie a neviem čo presne chceš počuť, ale tie úplne prvé začiatky a počiatky môjho prvého ja by som datoval niekedy do 15 roku môjho veku, kedy sa začal meniť môj vzťah k autoritám, začal rozvoj osobnosti a už som nebol produktom spoločnosti a teda už to nebola len výchova rodičov, školy a predovšetkým massmédií, čo vychádzalo z mojej hlavy. S kamošom sa mi dostala do ruky prvá kazeta ZÓNY A a postupne prichádzali ďalšie ako KONFLIKT, CONTAINER, DAVOVÁ PSYCHÓZA, E!Ečka, ČERTŮF PUNK a tak ďalej. K alternatívnej muzike som inklinoval a tuctovej diskotékovej mládeže som sa dištancoval už predtým, ale na punku ma uchvátilo niečo viac. A nehovorím teraz o muzičke na ktorú si nemusel tancovať zrovna valčík, ale mohol si sa vyskákať, vypogovať ako nepríčetný. Texty fakujúce noblesnú konvenčnú spoločnosť, texty kritizujúce systém, ktorý nám diktoval a diktuje čo mame robiť, texty vyzdvihujúce túžbu po slobode, s tým sa nedalo nestotožniť. Vziať si život do vlastných rúk, to sa mi ozaj páčilo. Tú nekonečnú túžbu po slobode a zároveň našu zlosť umocňoval vtedy tiež fakt, že sme žili v skorom mládežníckom veku, spútaným nekonečným množstvom pravidiel a konvencii a boli sme oficiálne nesvojprávni. Začal som sa zaujímať o všetko okolo punku a v podstate punk mi stále viac otváral oči. Prestal som všetko len pasívne prijímať, ale začal som si klásť otázky a hľadať odpovede. Tie boli samozrejme čoraz zarážajúcejšie a budovali vo mne odpor, hnus, časom nenávisť, ale aj silne presvedčenia, z nich plynúce zásady a zarytý boj za svoje a naše práva a  ideály. V rebríčku hodnôt stratili význam veci ako peniaze a majetok a na piedestál sa dostali hodnoty ako sloboda, spravodlivosť, solidarita, úprimnosť a podobne. Inak aj s ostatnými punkáčmi sme boli také deti ulice a práve ulica bola tiež jedným zo zdrojov podnetov k nášmu alebo aspoň môjmu vzdoru, pretože priamo zdola je veľmi dobre vidieť, čo sa deje v  tejto republike, je veľmi dobre vidieť krutú slovenskú realitu bez príkras a krutú sociálnu situáciu v praxi. Sám som asi od svojich 10 rokov žil v  dosť chudobnej rodine, ako školopovinný som nikdy nemal peniaze a nemal som potuchy po tom, čo je to nejaké vreckové, takže aj toto vo mne rozvinulo iste sociálne cítenie a empatiu a spoločenské dianie ma nenechávalo a nenecháva chladným. Okrem úzkych kontaktov s našou bedačov prinášala ulica tiež časte represálie zo strany fízlov a tiež útoky zo strany náckov. Všetko bolo vtedy logicky osobnejšie, nebol internet ani mobily. Ľudia nevysedávali doma. Mali sme svoje miesta, kde sme sa stretávali, takže keďže si nemal vtedy počítač ani telefón, nemal si čo robiť doma, hneď si vybehol tam, kde si vedel že všetkých stretneš. Myslím že cela punková scéna bola vtedy úprimnejšia a jednotnejšia. Vtedy keď som stretol punkáča, tak minimálne sme sa pozdravili. Pretože sme vedeli, že sme v tých sračkách spolu. Že nás niečo spája! Vedeli sme, že vedieme spoločný boj. A teraz keď stretnem niekde nejakú mlaď, tak ani bu, ani mu. Pamätám si, že sme chodili na koncerty veľké party, možno aj 15, 20 punkáčov. Najmä na salaš do Púchova, ale aj do Vrútok do Mlyna. Moje prvé demošky boli antifašistické pochody v Ružomberku a street party v Bratislave. V  porovnaní s väčšinou dnešných mladíkov sme boli asi viac drzí, neprispôsobiví, nekompromisní a draví za tým v čo veríme, schopní prinášať obety. Mám pocit, že dnes keby bola stále zavedená povinná vojenská služba - ten nehorázny zločin, podaktorí by pokojne bez namietania vstúpili a povedali by ti: "neber to tak vážne." Ale v podstate takýchto ľudí som stretával celý život. Beriem späť. Netýka sa to len dnešných mladých. Počúval som: "raz môžeš urobiť výnimku. "Nebuď taký zásadový." "Neber to tak vážne." Ale ono ta kurva vážne je! O čom je punk? O tom že pôjdem vždy tým smerom, ktorý mi v danej chvíli vyhovuje? Povieš zlu jasné nie, aj navzdory problémom, ktoré to so sebou prináša a ti slaboduchí sráči ťa ešte vysmejú.
Vrátim sa späť. Tiež sme boli dosť odviazaní a šialení. Pamätám si ako niektorí mladší z kruhov, v ktorých sme sa pohybovali, si mysleli o mne a ďalších dvoch, že sme cvoci. Alebo tiež napríklad terajšie kamošky a nielen ony mi hovorili ako sa ma kedysi báli. Náš docela obscénny a surový prejav na verejnosti v spojitosti s nevhodným, výstredným, ošarpaným výzorom bol peknou provokáciou konzervatívnej postkomunistickej a pokryteckej kresťanskej spoločnosti a my sme si to patrične vychutnávali. Je krásne posúvať hranice normálnosti a určovať si svoje hranice sám. Nezaujímalo nás, že nám babky hovorili, že sme výtržníci a delikventi. Ja osobne som nechcel, ani nechcem byt v očiach spoločnosti dobrým človekom za každú cenu. Nie za cenu napríklad obmedzenia slobody a potlačenia princípov, ktorým verím. Napríklad neschovám pred ľuďmi horiacu fajku s marihuanou alebo nedám si oblek na svadbu len preto, aby na mňa ľudia neukazovali prstom alebo lebo je to protizákonné. Treba vždy robiť len to čo viem, že je správne. Ak nikoho neobmedzujem, nikomu neubližujem, budem si robiť, čo ja chcem! Aby som nezabudol, ako to pozná asi väčšina z nás, bolo veľa alkoholu, pili sme kvanta kadejakého čučka, toho najlacnejšieho vinčiska a radi sme húlili trávu. Každopádne nikdy to nebolo len o drogách a prívlastok revolta by som dal svojmu životu už od samých teenagerských začiatkov. Taktiež sme somrovali, a to že sme nemali prachy nám nezabránilo, aby sme chodili a cestovali po koncertoch. Nepoznal som také že: "Ideš na koncert? Nejdem. Nemám peniaze." Cestoval som načierno vlakom alebo stopom, napríklad aj do Čiech. Časom som prišiel aj nato, ako chodiť načierno busom. No a kedže som vybočil z tej pomyselnej priamky, ktorú nám narysovali ešte predtým, ako sme sa narodili a po ktorej vraj vedie jediná a zaručene správna cesta životom, začala úradovať diskriminácia, nepochopenie a boli veľké problémy napríklad v škole a rovnako aj v rodine. V škole do mňa vedenie permanentne rýpalo a vyhrážalo sa vyhazovom. Svojou absenciou som lámal rekordy v kronikách o školskej dochádzke a v tej rodine som čiernou ovcou vlastne dodnes.
V neposlednom rade som bol veľkým tŕňom v oku už spomínaných náckov, ktorých bolo v tom mojom teenagerskom veku fakt pokokot. Aj s vtedajším susedom Žiďom sme prežívali fakt krušne chvíle pretože fašisti bývali v barákoch všade okolo nás a musel si dávať bacha hneď ako si vytiahol päty z domu. Pokiaľ viem, na scéne im vtedy nebol kladený žiadny aktívnejší odpor, takže bol to fakt masaker a robili si čo si chceli. Raz ma skoro aj zabili. To bola ta najväčšia nakladačka, akú som kedy dostal. Rozkopali ma do bezvedomia. Napriek tejto udalosti a aj ďalším podobným to boli krásne roky, aj keď tie nadchádzajúce boli ešte krajšie, zaujímavejšie a vo viacerých ohľadoch prelomovejšie.

Cibo: Je známe, že cez Vianoce aj na Silvestra máš už dlhé roky prsty vo varení kapustnice pre bezdomovcov a sociálne slabších (myslím si, že táto aktivita by mala fungovať v každom väčšom meste ako neoddeliteľná súčasť punkovej subkultúry). Prezraď nám niečo bližšie o týchto akciách.

Feldek: Na úvod by som možno mohol spomenúť, že niekedy pred desiatimi rokmi som sa nechal inšpirovať tuto pánom Cíbikom, ktorý robil niečo podobné a asi som si povedal: "keď to môže robiť Cibo, prečo nie ja?" A keď už som pri tom, za istý úspech považujem že rovnako ako ja aj Jožo z Vrútok si povedal: "Keď to môže robiť Feldek, prečo nie ja?" a  začal variť kapustnicu vo Vrútkach. Potom žiaľ tragicky zahynul jeho spoluorganizátor, čoho si nemohol nevšimnúť primátor, ktorý si asi tiež chcel prihriať svoju polievku a odvtedy varí každoročne kapustnicu mesto. No a tiež v Púchove je po rokoch "jedlo zdarma" revival, čo? Tak vidíš. Reťazová reakcia funguje a nám môže byť čiastočnou odmenou to, že odkaz, ktorý si kedysi začal ty, alebo Food not bombs putuje a prežíva naďalej a takisto dôkaz, že je možné vplývať na ľudí, že je možné ľuďmi hnúť, aj keď nie rýchlosťou a rozsahom akými by sme chceli. Dobre. Poďme k veci. Vec alebo ako hovoríš akcia s oficiálnym názvom "Kapustnica zadarmo" pozostáva z dvoch hlavných snažení. Tým prvým je naša snaha aspoň trochu pomôcť bezdomovcom a sociálne slabým v tomto pre nich strašne traumatizujúcom období, kedy či chcú, či nechcú, sú im vrážané klíny do hlavy, keďže toto obdobie im pripomína časy, keď ešte boli šťastní, mali svoje rodiny, svojich blízkych, kamarátov, mali nejakú perspektívu do života a pre spoločnosť neboli len synonymum slova odpad ako dnes, keď rodičia hovoria svojim deťom: "Pozor, tam sú bezdomovci." Pri tom sú to len ľudia bez domova, ktorým by sme mali pomôcť a nie do nich ešte viac kopať v tak ťažkej životnej situácii, kedy sú na absolútnom dne a prehlbovať tak ich beznádej. Počas akcie sa usilujeme dať toto ich nechutné odsudzovanie kurva na pravú mieru, navodiť priateľskú a uvoľnenú atmosféru a dať im pocítiť, že sú ľudia ako aj my, že sú jednými z nás a všetci sme si rovní. Narozdiel od charity tu nie sú žiadne obmedzenia, zákazy ani povinnosti, takže aj to sa niektorým páči a radi prídu. Dostanú teplú kapustnicu, ktorú vopred navaríme doma, a potom ju vo várniciach dopraceme na námestie. Okrem toho je im na stoloch k dispozícii pečivko a dobrovoľníkmi donesené zákusky, koláče, pochutiny a niekedy sa im ujde aj druhý chod. A tiež šatstvo. Tým druhým snažením je to, že máme záujem upozorňovať na problém bezdomovectva a s ním spojený sociálny útlak, okrajovo aj na iné vady systému a tiež na zvrátený rebríček hodnôt tejto ľahostajnej, egoistickej, materialistickej, pokryteckej a apatickej spoločnosti a okrem pár stručných faktov o politike a charaktere štátu a o sociálnej situácii v tomto Kocúrkove, ktoré si ľudia asi ani neuvedomujú, sa im snažíme prostredníctvom vylepovaných a aj na akciách prítomných plagátov povedať, aby neboli ľahostajní a aby pochopili, že krivda páchaná na iných je krivda páchaná na nás samých. Aby boli solidárni, pretože solidarita a jednota sú tými najsilnejšími zbraňami v každom boji, nie len proti sociálnemu útlaku a ani oni nemôžu vedieť, kedy sa stanú čoho obeťou. V letákoch vysvetľujem, že nie je vôbec také ťažké ocitnúť sa na ulici bez práce a hladný, tiež že nemusíme byť subjektom dane nato aby sme pomáhali, nie sme žiadna náboženská charita, ani si neprihrievame polievku politickou kampaňou. A práve toto, predpokladám, že tiež uvoľňuje napätie v bezdomovcoch a nemusia sa tak hanbiť, pretože vedia, že ľudia, ktorí im dajú najesť to robia z presvedčenia a nemusia sa báť, že tam stretnú obmedzených primitívov, ktorí im budú vyčítať, že za všetko si môžu sami. Info by som doplnil o financovanie nákladov, ktoré už desiaty rok zostáva v undergroundových kruhoch, a teda kruhoch našej d. i. y. kultúry. Spočiatku sa prvé ročníky vyzberalo pár ľudí len tak hala bala, ale časom bezdomovcov pribúdalo, chceli sme im viac ulahodiť, variť kapustnicu hustejšie s viacerými surovinami, teda náklady rástli, niektorí prispievatelia niekedy odpadli a stali sa aj prípady, že kapustnice bolo málo a neušlo sa každému. (Čo sa mimochodom zopakovalo aj minulého Silvestra.) To ma nakoplo, aby sme ostatné roky robili benefičné zbierky na koncertoch a realizované boli pomocou mojich zázračných benefičných krabíc – pokladničiek. Na záver by som asi mal využiť tento priestor, a tak vyzývam všetkých zo Žiliny a okolia, ak v tejto akcii vidia nejaký zmysel a radi by pomohli, aby sa nehlásili o slovo, ale rovno sa mi ozvali. Prípadne Erikovi alebo Johnymu. Tí, ktorí chcú pomôcť mne a nie veci a nechcú to robiť nezištne, nech nezavadzajú! Pripomínam, že vylepovanie plagátov treba začať aspoň v troj-týždennom predstihu, nutne potrebujeme zaistiť(stačí požičať) várnicu a ak by chcel niekto spraviť benefičný koncert na tieto účely, je to veľmi vítané. Inak díky Vám Púchovčania za každoročnú podporu od samého začiatku, díky Čadčanom, ktorí celkom pravidelne chodia a nebudem už viac konkretizovať a spomínať Žilinčanov , len proste díky všetkým, ktorí boli doteraz akýmkoľvek spôsobom nápomocní.

Cibo: Jedno tvoje obdobie v živote sa točilo v Žiline aj okolo squatu Palác Sofia. Čo by si nám povedal celkovo o bývaní, radostiach, problémoch, o tomto alternatívnom spôsobe života, ako sa žilo na squate, koncerty a  žiaľ koniec? Spomínaš si na nejakú pikantnú historku?

Feldek: Hmm. Áno. Bolo to obdobie okolo roku a trištvrte. A musím povedať, že to bolo asi moje najkrajšie a najzmysluplnejšie obdobie v živote. Žil som si svoj sen. Veľmi som sa zamiloval. Bola to jediná láska, ktorá ma nikdy nesklamala. Láska na prvý pohľad. Od prvej chvíle, ktorú som s ňou strávil, som vedel, že sa jej budem venovať, zveľaďovať ju. Volala sa Sofia. Squat Palác Sofia. Vďačím za ňu oveľa mladšej generácii, ktorá dokázala a naštartovala to, čo dovtedy mňa ani nenapadlo. Totiž to som nebol ja pri obsadení budovy a do priestorov squatu som sa dostal až po štyroch mesiacoch jeho existencie. Bolo to v slnečný, pre mňa dva krát prelomový nezabudnuteľný deň, pretože sa mi doobeda rosypal vzťah, ktorý sa podvečer znova stmelil a zároveň som sa dopravil na squat priamo z kukuričného poľa - spolu so Stankienom a plným bágliskom kukurice. Spravil sa táborák, varili sme kukuricu a ráno som sa zobudil na dvore, zabalený v deke. Premietal som si v hlave, ako som sa ožral s ľuďmi, z ktorých som skoro nikoho poriadne nepoznal. Ale to bolo úplne jedno, pretože nasledujúce dni sa naše tváre začali stretávať čoraz častejšie. Nové priateľstvá, známi, medziľudské vzťahy, to bolo to prvé hmatateľné, čo mi squat dal. Časom som sa na squat nasťahoval a môj dávny sen tak začal naberať reálne kontúry. Zmienené prirovnanie fyzicky neživej veci k láske sa možno niekomu zdá prehnané a  trápne. Ale Sofia bola živá! Ako hovorí známa squatterská personifikácia: Rozpadnutému mŕtvemu baráku sme vdýchli nový život. Naše srdcia bili pre Sofiu a pumpovali jej krv. Naša spoločná tráviaca sústava srala na zákony, pretože náš mozog vedel, že zákon nerovná sa spravodlivosť a využíval nevyužité a naša spoločná rokmi opotrebovaná kostra podstupovala rehabilitáciu a obnovu základných buniek pre život, aby sa z nej stal nielen zdravý priestor pre bývanie, ale aj zdravý priestor pre underground, kultúru a alternatívu ku konzumnému spôsobu života. Poloha a najmä značná rozloha (z nej vyplýva názov Palác) obsadeného objektu sľubovala veľký potenciál na realizáciu týchto - nazvem to vyšších cieľov ako len zaistiť si strechu nad hlavou! Bolo to spojenie príjemného s užitočným. Squat Palác Sofia nepatril medzi squaty jednej ortodoxnej subkultúry. Squatting na Sofii by som definoval ako kontrakultúru viacerých hnutí s rovnakými alebo podobnými zámermi a cieľmi. Súčasne bol squat otvorený všetkým, ktorí prichádzali v dobrom úmysle, a to v záujme osvety a neupretia práva niekomu, to znamená uplatnenia nám vlastných anarchistických a  antiautoritárskych princípov a hodnôt, v duchu ktorých sme sa snažili spolunažívať a spravovať chod Sofie, pretože sme verili a dúfam že stále veríme, že na nich by mala stáť slobodná spoločnosť. V každom prípade sme nechceli prevziať model hierarchicky usporiadaných štruktúr v spoločnosti a o veciach vo vnútri Sofie sme rozhodovali spoločne. Aby to bolo naozaj spoločne, mali sme vopred dohodnuté a písomne oznámené stretnutia v  spoločných priestoroch, kde sa každý kto chcel vyjadril k tomu, čo považoval za potrebné riešiť a dal svoj návrh, kde sme si napríklad rozdeľovali prácu spojenú s údržbou, výrobou, rekonštrukciou alebo len holým prežitím, zatiaľ čo každá práca bola samozrejme len na báze dobrovoľnosti, chcenia a každého chuti. Tiež sme si tu rozdeľovali úlohy pri prípravách na akcie a koncerty a dohadovali sme sa a oboznamovali sa o každej veci, ktorá mala priniesť väčšiu zmenu. Proste v každom prípade sme sa chceli vyhnúť politike "O nás bez nás". Dľa Borlíkovej(jeden zo squatterov) terminológie šlo o sociálny experiment, ktorý nám mal okrem iného ukázať či a ako sú naše predstavy a  teória zlučiteľné s praxou. Aspoň ja som to tak chápal. Prostredie squatu bolo ideálnym útočiskom pred všetkým tým zlým tam vonku a určite to neznamenalo, že pred tým chceme zatvárať oči. Práve naopak. Squat umožňoval mobilizáciu alebo prinajmenšom sústredenie jednotlivých neprispôsobivých živlov do jedného miesta, a teda im umožňoval vzájomne sa poznávať, utužovať vzťahy, čerpať silu a inšpiráciu alebo získavať motiváciu do ďalších dní a ďalšieho boja. Napríklad ten antifašistický zažíval v tomto období veľký rozkvet (radikálnejšiu antifašistickú scénu si nepamätám) a nepochybne tomu dopomohla tiež práve Sofia. Ľudí nabádala nezostávať len pri prázdnych rečiach, ale premieňať slová v činy. Každému z nás poskytovala priestor na realizáciu svojich pohnútok, možnosť vyjadriť sa rôznymi formami. Fantázii sa medze nekládli. Okrem kultúrneho, umeleckého, či športového vyžitia, ponúkala tiež priestor napríklad na vzdelávanie a v neposlednom rade samozrejme na relax, pohodu alebo na poriadne bujarú zábavu. Niektorí ho využili viac, iní menej a niektorí žiaľ vôbec.
Pýtal si sa na radosti. Začínali sme úplne od píky, celý tento palác bol na začiatku len jedno veľké smetisko a stovky kíl sute a tehál. Bola radosť vidieť ako krôčik po krôčiku napredujeme a ochutnávať plody našej vlastnej práce. Bola radosť po toľkom sraní v železničných vagónoch, sadnúť si na domácu hajzlovú misu, hovniská spláchnuť kýblom zo zbieranej dažďovej vody a poslať ich na večný odpočinok potrubím, ktoré sme si sami opravili. Postupne pribudol funkčný hajzel na každom poschodí, ale najdlhšie sa využíval tento na prízemí. Radosť bola sledovať ako postupne pribúdajú postele, nábytok, okná, dvere, koberce, garníže, záclony, sedacie súpravy... Potom tie zmyselnejšie veci ako squatterske distro a distro ČSAF, ktorým bola vyhradená celá jedna miestnosť, veľké koše a kontajnery na recyklovaný odpad, malá záhradka, kompost, galéria pre výtvarníkov, malý freeshop alebo futbalové a hokejové bránky. Bol super pocit po prvý krát umyť riad pod tečúcou vodou provizórneho zariadenia a uložiť ho do úložného priestoru nami namontovaných kuchynských liniek. Bola radosť žiť týmto spôsobom života a neobklopovať sa zbrusu novými materiálnymi statkami, pretože sme vedeli a vieme, že výroba našu zem niečo stojí a využívali sme všetko (až na malé výnimky) len z druhej ruky. Môj život na squate bol krásny v tom, že som robil to, čo mu dávalo zmysel, štátu ani mestu, ani nikomu som za to nemusel nič platiť a o to dlhšie som si žil voľný ako vták, predtým ako som šiel znova za zárobkom. Nenudil som sa ani sekundu. Bolo kopec práce aj zábavy. Nemám rád samotu a tak aj z tohto hľadiska bolo squattovanie veľkým plus. No ale aj keď som tvor spoločenský, predsa len som potreboval tak ako každý človek k plnohodnotnému životu aj nejaké to súkromie (obzvlášť, keď som mal vtedy buchtu), a tak som si postupne zariadil svoj byt na tretom poschodí. Kamoškooo, výhľad z balkóna na nočné mesto, to bola romantika jak sviňa. Rovnakú idylku vytvárala napríklad žeravá červená rúra od kachlí, ktorá bola spolu s plameňom sviečok jediným zdrojom svetla v tme alebo praskanie vlastnoručne narúbaného dreva v peci sálajúcej teplo domova počas mrazivých zimných večerov. Naopak, v lete som ráno len v papučkách vybehol na dvor v centre mesta, založil som ohníček, opiekli sme raňajky a na slnku ďalej opekali seba s príjemným pocitom, že aj dym dáva prisluhovačom štátu snoriacim za naším vysokým múrom lemovaným ostnatým drôtom najavo, že nie ich paragrafy, ale my sami si budeme určovať svoje limity.
Veľkým medzníkom v ďalšom osude Sofie bol benefičný koncert usporiadaný pre nás Pecom v Smere, ktorého výťažok sme zužitkovali na kúpu elektrocentrály a po dokončení príprav priestorov bývalých pivníc sme mohli reálne pomýšľať už nielen na organizovanie akustických koncertov, ale aj elektrických. "Oficiálne" otvorenie pivničných priestorov a prvý elektrický koncert patrili medzi moje najkrajšie okamžiky na Sofii. Na začiatku v nás nikto neveril. Nikto neveril, že na squate môže niekedy frčať kultúra. Nejeden človek považoval Borlíkovu recenziu na squat Palác Sofia, ktorá neskončila len v plátkoch ČSAF, len za nadnesený fantastický nereálny výplod snílka. Squatting bol a je na Slovensku stále v plienkach, a tak slovo squat evokovalo dokonca aj v ľuďoch, ktorí sa pohybovali v kruhoch undergroundu iba špinavé a smradľavé doupě alkoholikov a ohŕňali nosom.
Ďalšia vec je, že žijeme v dogmatickej spoločnosti, kde sú striktne a  jasne stanovené mantinely a je zrejmé, že ľudia, ktorí pozerajú Panelák a  väznia tak svoju myseľ, nemôžu veriť v niečo nové alebo nedokážu si pripustiť, že môže prísť niečo iné. U ďalšej skupiny ľudí mohla byť táto skepsa zapríčinená proste len zlými skúsenosťami s ľuďmi, čomu sa vôbec nečudujem, pretože sám som bol dlhé roky frustrovaný, keď mi pred očami odpadávali generácie a radšej si vybrali ľahšiu cestu. Ale myslím, že týmto dňom prvého koncertu, kedy sa na začiatku nepredstaviteľné a nemožné stalo realitou, sa vo mne niečo zlomilo. Ja, najväčší pesimista z pesimistov a skeptik, som dával príhovor sršiaci vierou. Kopec ľudí sa čudovalo ako sa tento squat uchytil, keď sme začali organizovať akcie. Pamätám si, ako ma raz jedna osoba vysmiala: "Si myslíš, že ti sem prídu hrať SPOTS?" Potom ako som jej ešte pred domordovaním sa s vypratávaním pivničných priestorov zdelil, že zavolám pražských SPOTS, ktorí boli už dlhšiu domu mojím novým objavom a jednou z mojich najobľúbenejších kapiel. Ale stále som ich ešte nikdy nevidel. Tak sa aj stalo. Po prvej skúške, ktorá dopadla na jednotku, to znamená, že na dotyčnom koncerte sa nekonal žiadny záťah fízlov a po technickej stránke tiež prebehlo všetko ako malo, to bola ďalšia, ešte väčšia skúška. Bolo o jednu kapelu viac (štyri kapely), agregát musel zvládnuť väčší a dlhší výkon a prišlo aj oveľa viac ľudí z celého Slovenska, takže v hre bolo opäť aj možné rozpustenie koncertu strážcami zákona. Napriek tomu, že sa hralo po nočnom kľude, pretože sme dlho čakali na poľských CZOSNEK a HGW, ktorí mali doniesť bicie, sme opäť všetko zvládli a boli sme nadšení. A nielen my. Mnohí účastníci spomínajú na tento koncert ako na veľmi vydarenú udalosť s jedinečnou atmosférou. Boli aj takí, čo sa mi zdôverili, že to bolo asi to naj, čo zažili, čomu som bol nesmierne rád, že to tak necítim sám. Bol to asi môj naj koncert v živote. A nepodpísal sa na tom len SPOTS, ktorých som videl prvý krát naživo a brutálne som si ich užil. Bola to tiež celá tá čarovná atmosféra, na ktorej sa podieľal fakt, že sme si všetko robili sami zdola a v duchu d. i. y. A o to presne šlo. Vrátiť punk tam kam patrí - do našich rúk. Nikoho sme nenechali na koncertoch zarábať a nezarábali sme na nich ani my sami. Vstupné bolo tak minimálne a chľast, jedlo alebo guláš, ktorý sme zvykli robiť sme predávali za ľudové ceny. Pivo stálo len 60 centov. Rozprávkové čaro atmosféry dodávalo miesto odohrávania sa koncertov. Bol to vlastne underground v undergrounde, keďže sa hralo pod zemou. Steny, ktoré prežili minimálne totalitu päťdesiatych rokov boli ošarpané a obité. Kúty vo vedľajšej napoly oddelenej miestnosti, kde bol aj bar alebo distro, zdobili pavučiny. Miestnosti neboli silno osvetlené a po schodoch, ktorými si sem vchádzal si šiel len za svetla sviečok. Ostatné vonkajšie priestory sme takisto osvetľovali len za pomoci sviečok zakrytých zaváraninovými fľašami. No mohlo byť vhodnejšie miesto? Koncertov žiaľ nebolo viac ako desať. Bodku za nimi dala krádež elektrocentrály, vďaka ktorej sme museli zrušiť aj vystúpenie FUNKCE ŠROUBU, ktorí nakoniec zahrali v Martine. V podzemí sa konali tiež premietania niekoľkých dokumentárnych filmov, raz tu bola dokonca aj tekno párty. Už mimo tento pľac sa uskutočnili tiež nejaké prednášky, dve výstavy fotografií, workshop žonglérov, ktorí mali svoju vlastnú miestnosť, na dvore to boli dva futbalové turnaje a v  uliciach aspoň dve malé demošky a ďalšie im podobné akcie. Radosťou bola pozitívna spätná väzba od návštevníkov, keď ti vyjadrili svoju podporu, pochválili ťa za to čo robíš, keď si v niekom vzbudil záujem a v danej veci ti ponúkol pomocnú ruku. Nestáva sa to často, ale zažil som aj ľudí, ktorí mi povedali: "Otvoril si mi oči." Títo ľudia ti dávajú najavo, že to čo robíš nie je zbytočné, nie si sám, kto v tom vidí zmysel a je to skvelý doping, aby si pokračoval. A toto sú veci, pre ktoré sa oplatí žiť. Spomínam si akí sme boli vysmiati, keď sme po futbalovom turnaji konajúcom sa pod záštitou "Hraj futbal, nenáviď nacionalizmus" na internete dostali echo v zmysle, že: "Klobúk dole, lepšiu atmosféru som nezažil ani na squate v Barcelone." Hneď išlo všetko ľahšie. Radosťou bolo vítať nielen ľudí, ktorí šli cielene a prioritne k nám, ale aj rôznych pocestných slobodomyseľných tulákov, ktorí nemali kde skloniť hlavu. Zavítali k nám obyvatelia minimálne jedenástich krajín Európy, čo bolo príjemným obohatením, myslím, že ako pre domácich, tak pre hostí. Nikdy nezabudnem na magické stretnutie s Poliakom žijúcim v Nemecku menom Valdek: Niekto búchal na bránu, tak idem otvoriť. Pýtam sa: "Kto je tam? Kto Je?" Ale akosika stále nikto neodpovedá. Po chvíli som začul nie veľmi zreteľne nejakí čudný prízvuk, tak som z časti otvoril. Kuká na mňa plešatá hlava, ale zas nič nehovorí. Náhle začal vyhŕňať svoj rukáv. Keď som zbadal, čo zdobilo jeho kožu pod oblečením, pochopil som, čo tým chce povedať a brána sa otvorila dokorán. Na ruke mal vytetované krásne veľké áčko. To asi nebola moc pikantná historka, čo? Neviem, či je pikantná vážna alebo vtipná, ale tak môžem dať pár aspoň trochu úsmevných, nejakú vážnu a na záver tie problémy. Takže: Býval som vtedy ešte v spoločných priestoroch, bola krutá zima, noc, pec vyhasnutá a mechúr plný. No ale komu by sa chcelo vychádzať z teplého spacáka to tej zimy, všakže? Využil som prvú pomoc v podobe plastovej fľaše, ktorá sa na druhý deď akýmsi spôsobom dostala na stôl. Prišla smädná kamoška a hádaj čo urobila. Situácia sa opakovala s mužským respondentom. Veru, nie je džús ako džús. A keď už som pri tej zime, zaujímavé bolo, keď sme zohnali a improvizovaným spôsobom sprevádzkovali prvé kachle. Dym nie vždy vychádzal tade, kade mal a bola poriadna kosa. Tak nás v noci každé dve hodiny budil raz Borlíkov, raz môj budík, aby sme raz Borlík a raz ja skontrolovali, či žijeme a priložili uhlie. Mimochodom vtipné bolo aj obstarávanie uhlia. Zatiaľ čo jeden nás čakal na ceste, druhý dával pozor, či nevybehne vrátnik, zvyšok našej organizovanej skupiny sa vrhol na haldu brikiet a uhlia a rýchlosťou svetla naplnil niekoľko batožín a igelitiek. Aby sme nešli okolo železničiarov, zbožie sme si nenápadne čierni odviezli v Tesco vozíku do Tesca, tu si tí, ktorí nemali rukavice umyli ruky a Tesco busom sme šli späť. Úsmevné boli tiež naše upratovacie čaty, keď sme sa potrebovali zbaviť ťažkého odpadu. Najprv sme vynášali všetko do kontajnerov vzdialených až do sto metrov od squatu. Keď nám začali kýble, krabice a debničky deravieť a hlavne kontajnery do tých sto metrov boli preplnené, povedal som si: "Dosť bolo rozkoše." Zvláštne čudné individuá začali chodiť po frekventovaných uliciach a tlačili či ťahali so sebou kontajnery. Dopratať ich na squat nebol veľký problém. Horšie bolo vrátiť ich späť, pretože jeden kontajner pribral aj o dvesto kíl. Nebolo ľahké s nimi manipulovať. Najčastejšie sme chodili po ceste, takže bolo zábavné, keď sa zrazu za nami zjavilo auto.
Zábavné boli naše výjazdy po pitnú vodu, keď sme sa po vydláždenom námestí trmácali s drkotajúcim tesco vozíkom plným bandasiek alebo obstarávanie materiálu na odhlučnenie pivnice kvôli koncertom, keď sme sa riadili heslom "pod lampou je najväčšia tma", vyzbrojili sme sa pracovnými rukavicami, vrecami a od rozostavanej Miráže sme si okrem odrezkov naložili aj celé nové kusy nobasilu a okolo robošov sme spokojne prešli akoby sa nechumelilo. Nobasil poslúžil vítečne a odhlučnený sme boli aj o 50 percent viac ako hlučné podniky v meste. Celkom vtipné historky priniesli aj dve kapely z Litvy. Spevák nevedel uprostred noci nájsť záchod, tak sa nám vysral do garáže, načo sme mimochodom prišli až po docela dlhej pátračke po vinníkovi. Ráno som sa odvďačil budíčkom pre posledných spachtošov, keď som prvý a posledný krát štartoval rachot centrály kvôli vareniu kávy v kanvici, aby Litvanci nemuseli dlho čakať (inak sme elektriku používali len na akcie, prevádzku pracovných nástrojov a výnimočne na muziku.). Ukázalo sa, že to bolo zbytočné, keď si Litvanci chceli osladiť život a do kávy si nasypali soľ, ktorú im Dášo vopred nechtiac narafičil. Čo sa týka ich koncertu, to som ešte nezažil. Samozrejme, že koncerty sa konali bez SBS-károv, čo uvoľňovalo atmosféru. Raz som sa cítil ako v Sovietskom zväze, raz ako v blázinci. Litvanec sa rozbehol, skočil do prázdneho priestoru na zem šípečku, ďalší na neho, ďalší do seba, cez seba, skákalo a pogovalo sa do kolečka. Bolo to totálne odviazané, šialené a o zuby. Podzemné priestory si Litvančania očividne vychutnávali a svedčali im. Bol to jeden zo zážitkov, ktoré nejde opísať. Proste musíš to zažiť. Ešte ma v súvislosti s centrálou napadá jedna pikantná historka, keď sme v noci potrebovali doliať benzín a prisvietili sme si sviečkou. Áno, centrála sa ocitla v plameňoch, načo ma nenapadlo nič iné, len po nej začať dupať. Hlúposti, ale vzápätí nahradila duchaprítomnosť, skokmi sťa gepard som vybehol schodmi do kuchyne, schmatol bandasku vody a všetko úspešne uhasil. Agregát bol až na viditeľné pomliaždeniny stále ako nový. Smiech vo mne vyvolávajú aj naše satirické výstavy hajzlových mís, ktoré sme v predvolebnom období transparentami označili ako volebne urny a priložili ďalší transparent s nápisom "kde skočí tvoj hlas?" Raz bola hajzlová misa umiestnená do zamrežovaného vchodu plniaceho funkciu vytrínky, na ktorú malo dosah oko verejnosti a  raz sa tento trón týčil priamo v strede Hlinkového námestia. Vtipne boli amoky neúnavného a pracovitého Jura kvôli neporiadku a pikantný bol aj box sparing jedného pekného piatkového večera, keď optimisticky, vždy nápomocný a zábavný Vojto pristúpil k príprave antifašistického boja naozaj zodpovedne a správnemu a charakternému Samovi zlomil nos. Nakoniec by som mohol spomenúť už nie vtipného, ale naozaj pikantného Silvestra, kedy sa toho stalo fakt veľa, ale tak napríklad nám náckovci potom ako vonku rozkopali jedného z  nás, neúnavne kopali do brány. Tak sme sa im rozhodli venovať pozornosť. Rozdali sme si palice, ktoré sme mali prichystané na tieto účely, natlačili sa k bráne, rýchlo otvorili a začali sme náckov šľahať a vyprevádzať ich počas úteku. Onedlho nás prepadlo policajné komando a neskôr, počas toho ako som jednému z tých bastardov vysvetľoval zbytočnosť ich existencie v  súvislosti s ich nečinnosťou v boji proti náckom a terorom na nevinných, ten zmrd nielen že s dementným výrazom tváre ma vysmial, že kde žijem, veď nič také už dávno nie je, ale ešte si dovolil na nás mieriť so samopalom. Prišiel nový rok, nové dni a s nimi aj náš úpadok. Paradoxne to ale neboli problémy so zákonom, tlak mesta alebo verejnosti, ktoré sa podieľali na konci nášho účinkovania na squate, ako tomu býva pravdepodobne na väčšine squatov vo svete. Skutočnou príčinou zániku Sofie nebol ani problém menom narkomani a ich infiltrácia medzi nás, ako by sa prvotne mohlo zdať. Áno. Bol to najväčší problém, ale problémy sú nato, aby sa riešili. Avšak naša časom zredukovaná základňa na to už nemala. Fetky, ktoré nás okrádali, sme síce na Silvestra pod hrozbou násilia (iné pokusy sa neuplatnili) vyhodili, no tie boli o pár dní späť.
Príčinou bol nedostatok squatterov, pre ktorých neznamenal squatting len strechu nad hlavou a zároveň nedostatok sympatizantov squattingu alebo apatia sympatizantov. Všetci máme maslo na hlave. Skutočná príčina bola v  žilinskej scéne. Je smutné teraz počúvať: "Nemám s kým." "Nikto nikde nie je." "Zdochol tu pes. Nie je kam ísť." Šanca bola.
Smutné tiež je, že sa našli aj takí (min. jeden určite), čo najskôr nešetril chválou na adresu Sofie, a potom v zlých časoch namiesto toho, aby pomohli, len kritizovali a znevažovali našu úprimnú snahu nezostávať len pri heslách a kecoch, ale konať. Oficiálne bol Squat Palác Sofia zrušený 3.4. 2011, a to v úmysle zachovať pamiatku Sofie v jej autentickom svetle, aby nebola spájaná s psychopatmi, ktorých jedinou vyznávanou hodnotou bol pervitín a ktorí úspešne ničili všetko to, čo sme my budovali. Na bránu sme namaľovali veľký nápis "Squat Palác Sofia zrušený" a po meste sme rozlepili správu v tejto veci. Tí, ktorým bol pôvodný smer Sofie a jej ďalší osud ľahostajný, alebo sa týchto imbecilov báli a radšej sa s nimi bratríčkovali, squatovali aj naďalej, avšak už nie na Sofii. Avšak už nie na Sofii!
Nech už bol náš koniec akýkoľvek a z tohto rozchodu som sa spamätával celé týždne, Myslím, že nie je len klišé príslovie "Tam, kde niečo končí, niečo nové zas začína" (nové nemusí byť odlišné) a viem, že existencia Squatu Palác Sofia nebola zbytočná. A nebudem hovoriť o tom, že síce zomrelo telo Sofie, ale jej duch žije ďalej v nás. Okrem abstraktného- súvisiaceho s myslením, (a to nie je len moja želaná ilúzia, ale výpovede ľudí, s ktorými som sa na túto tému rozprával) dal squat do života mne aj ďalším aj niečo konkrétne. Niekto získal spomínaných priateľov, niekomu sa splnil sen hrať raz s kapelou na squate, niekto sa zdokonalil v prácach alebo remeslách a  niekto začal po dlhých rokoch hrávať každý týždeň opäť svoj milovaný futbal. Zo mňa osobne spravil squat myslím si že ešte väčšieho idealistu akým som bol dovtedy a mali na tom podiel asi aj dve osoby, ktoré som tu tiež spoznal, menovite Vojto a Borlík. A to aj napriek tomu, že si nie sme s Vojtom moc podobní a nehovorím teraz o výzore. Vďačný som aj za tak silnú osobnosť akou je Borlík, ktorý je zanieteným anarchistom, už asi dvanásť ročným veganom a ešte väčším idealistom ako som ja a to tiež napriek tomu, že som niekedy negoval jeho nápady na našich spoločných zrazoch a Samo si z toho vyvodil, že sa nejak nemusíme, či čo. Naopak. Dvaja navonok odlišní ľudia, počas spoločného bývania na jednej izbe zistili, že ich rovnako dlhé osudy a  postoje, ktoré ich sprevádzajú, sú si nápadne podobné a majú veľa spoločného. Vizuálne si pamätám na tohto týpka ako na bradáča v sukni alebo ženských šatách s namaľovanými nechtami (je čistý heterosexuál). Týmto ma teda poriadne dostal. Kto si už len dnes dovolí vyjsť na ulicu v ženských šatách. Teda okrem ženy samozrejme (haha). Svoj protest dáva jasne najavo 365 dní v roku svojím výzorom, konaním a neustále sa v niečom angažuje. A toto sú ľudia, ktorí si zaslúžia našu pozornosť, uznanie a podporu. Ľudia, čo si nevyberajú svoju cestu na základe osobného profitu, ktorý z toho-ktorého kroku vzíde. Ale ľudia, ktorí podriadili každú sféru svojho života boju za správnu vec a každý ten-ktorý krok robia nezištne v mene svojho ideálu, a  to bez ohľadu na následky. Toš zdravím Borlíka a prajem veľa šťastia komunitnému centru ATENEO, v ktorom má prsty. To isté pražským squatterom na Cibuli, zdravím Bacila, Dadu, Kačenu, Holuba všetkým držím palce. Zdravím tiež Markyho a ostatných českých squatterov, ktorí vedia čo je to squatterská solidarita a pomohli Sofii posunúť sa ďalej. Na záver by som znova zneužil tento priestor, ak ho už nezneužívam (hah) a vyzval by som všetkých, ktorí majú nejaký foto či video záznam, nech sa mi ozvú. Budem vďační aj za jedinú fotku. Díky.
>> 2. časť

75postoj@azet.sk


Na otázky odpovedal Feldek, nahrávané na kazetu! 
Pýtal sa: Cibo

Tento rozhovor už bol zobrazený 1146 krát!
Späť na rozhovory
Oznámkuj tento rozhovor ako v škole:
1 2 3 4 5
Hodnotenie rozhovoru: 0

Pridaj komentár k rozhovoru:
NICKNAME:
E-MAIL:
WEB:
G+W+Y
TEXT:


 #6202 Sajmon   napísal/a 09.12.2014 17:53:44
ou, 13.11. pardon...:D
 #6201 Sajmon   napísal/a 09.12.2014 17:51:24
jo, ten koncert bol skvelý a hrali tam aj Deratox, tuším neboli v rozhovore spomenutí...13.10.2010, ešte mám v izbe na dverách nalepený malý plagátik, som vtedy na Sofii strávil 5 pekných dní...
 #6199 lukas   napísal/a 09.12.2014 12:19:02
veru veru, zlatá Sofia..najkrajšie časy v ZA a jeden z najlepších koncertov

BTW: Feldek, mám nejaké fotky z jednej akcie (neviem presne ktorá), nie je toho moc ale ak chceš napíš mi tu na teba kontakt a pošlem ti to
 #6198 Vojto   napísal/a 08.12.2014 21:22:06
pekne to napisal.....
 #6188 deadbush   napísal/a 05.12.2014 19:46:33
Presne si pametam ten vyhlad na mesto s feldekovho bytu,v ten den bol koncert ziline a kvasili sme na sofii,nech sa ti dari Rado a vela stastia
 #6187 Balki   napísal/a 05.12.2014 14:36:33
Mal by som k tomuto obsirnemu rozhovoru tolko poznamok, az sa mi to ani nechce pisat
masskillah: ty vole na kuse plastu ja krajam aj doma, ved to je uplne normalne!
 #6186 masskillah   napísal/a 05.12.2014 14:26:11
wow rozhovor s Feldekom? Cumim:) ale velmi podareny...ja osobne na Sofiu spominam s velmi prijemnou nostalgiou. Pri futbale som si na betone roztrhal aj rifle aj topanky naraz, hehe. Koncert Mobius v pivnici bol totalne zlo neviem ci este niekedy zazijem sludgovy koncert v tak masakralnej atmosfere. Jo a varenie na Sofii bol teda riadny pank haha namiesto dienka na krajanie sa pouzivali kusy plastu a podobne. Kurva bolo to super!!!
POSLEDNÉ KOMENTÁRE:
20.06. 09:44
fog: dik za priaznive .. >> 12.3.2017 MEDICATION TIME (Slovensko + Maďarsko + Česko) (cestopis)
19.06. 07:51
ferchi: konecne som sa d .. >> (novinka)
16.06. 22:48
jemoja: ked uz sa tu chv .. >> 12.3.2017 MEDICATION TIME (Slovensko + Maďarsko + Česko) (cestopis)
12.06. 13:16
shupo: pripajam sa k Wr .. >> 12.3.2017 MEDICATION TIME (Slovensko + Maďarsko + Česko) (cestopis)
12.06. 02:32
Bbc: O te chas Roma k >> 12.3.2017 MEDICATION TIME (Slovensko + Maďarsko + Česko) (cestopis)

ANKETA:
Má to tu ešte zmysel?

[133/90.48%]
Má!

[7/4.76%]
Ako kedy, je tu aj plno píčovin.

[1/0.68%]
Je mi to jedno, som tu prvý krát.

[6/4.08%]
Nechaj tú mŕtvolu už konečne dôstojne pochovať, aj tak je všetko na facebooku a aktuálnejšie!


Počet hlasov: 147

Online: ... Autor: adrik punkgen@gmail.com: 2003 - 2017 ...