Dedko Siset sa rozprával so mnou
skoro ráno vo dverách,
keď sme čakali na slnko
a pozorovali okoloidúce koče s koňmi.
Siset, videl si ten stĺp
na ktorom sme všetci priviazaní?
Ak ho nezhodíme,
nebudeme sa môcť už takto rozprávať.
"Keď všetci naraz zatiahneme, spadne,
nemôže vydržať dlho,
isto spadne, spadne, spadne
a rozloží sa v zemi.
Keď potiahnem silno sem
a ty potiahneš silno tam,
určite spadne, spadne, spadne
a my budeme môcť byť slobodní.
Ale bolo to už dávno.
Moje ruky sú už zodrané.
Odkedy ma sily opustili,
je to vzialené.."
Áno, viem, je to hanebné,
ale vieš, Siset, je to ťažké,
mňa, samému, ma niekedy sily opúšťajú..,
zaspievaj mi znovu svoju pieseň.
Dedko Siset už nič viac nepovedal.
Odniesol si ho čas.
Jeho, kto vie, kam,
a mňa, tu predo dvere.
Keď noví chlapi prechádzajú okolo,
natiahnem krk a spievam
Sisetovu poslednú pieseň,
poslednú vec, ktorú ma naučil.
Pieseň zložil katalánsky umelec Lluís Llach
v roku 1968, počas frankizmu (vláda španielskeho
nacionalistického diktátora Franca, 1936-1975),
ako volanie po jednotných spoločenských
aktivitách za slobodu.
Pieseň bola preložená do mnohých jazykov,
stala sa symbolom boja za slobodu, a to napríklad
v Katalánskom hnutí za nezávislosť, alebo v
Nezávislých samosprávnych odboroch Solidarita
v Poľsku.
RSS
