PUNKGEN

Graffiti:
Graffiti majú niekoľko prejavov: Za vandalizmus sú považované hlavne podpisy - tagy, ktorými si po meste, električkách a vlakoch robia "reklamu" skupiny sprayerov - crews. Vhodne vybranú plochu môžu prepracované graffiti aj esteticky dotvoriť. Na fotografii je akcia v Bratislave, kde sprayeri legálne vyzdobili 150 metrov dlhú stenu garáží. FOTO - TASR
Žijú vyzývavo a u väčšiny ľudí vyvolávajú podráždené reakcie. Tvoria skupiny, ktoré sa svojsky obliekajú, správajú, vyznávajú vlastné hodnoty, počúvajú svoju hudbu. Hovoria im rebeli, chuligáni, alternatívci. Jedným slovom - subkultúry. Ich správanie je väčšinou súčasťou mladíckej revolty, ktorá je podľa psychológov definitívnym prestrihnutím pomyselnej pupočnej šnúry, čo ich viaže k rodičom. Ich myšlienky a skutky sú často odpudzujúce, neprijateľné až scestné, niekedy však zaujímavé a inšpiratívne. Zo subkultúr často vychádzajú podnety, ktoré presakujú do bežného života, do módy, hudby, výtvarného umenia, grafického dizajnu. Sú súčasťou nášho sveta, pred ktorou si nemožno zakrývať oči - navyše, k alternatívnemu spôsobu života sa hlásia deti mnohých z nás. Kto sú títo ľudia stojaci v opozícii k "oficiálnemu" životnému štýlu?

Skinheadi: Neofašisti nám ukradli značku
Na stretnutie so skinheadmi idem nesvoj. Rozmýšľam, ako budú reagovať na moje dlhšie vlasy, či sa vôbec dokážem bez odporu ponoriť do vecí, ktoré mi povedia. V bufete pri futbalovom ihrisku ma víta zvláštna trojica: vyholený vysoký chlapec v teniskách a bermudách, pankáč v strednom veku, ktorý si deficit vlasov na temene kompenzuje dlhým chvostom, a mladík vyzerajúci ako anarchista s množstvom náušníc, v mikine a s dlhými vlasmi.
"Pozor, my nie sme fašisti," hovorí Ryba - to je ten vyholený. "Skíni vznikli v Anglicku ako nepolitické hnutie, boli to deti z robotníckych rodín. Ich korene sú na Jamajke, jamajskí prisťahovalci kedysi založili v Anglicku hnutie Rude Boys - zárodok skinheads. Preto mali prví skins radi hudbu ska a reggae. Aj my ju máme radi. Fašistickí skíni vznikli až potom. Náckovia nám ukradli značku. My máme bližšie k pankáčom, kamarátime sa s nimi. Náckovia sú naši nepriatelia. Najviac sa tlčú s ľuďmi z Antifašistickej akcie, ale aj nás majú v zuboch. Pred dvoma mesiacmi prepadli v kuklách krčmu na Železnej studienke, kde sa stretávajú ľudia ako my. Mali železné palice, nože. Potĺkli a dopichali skoro všetkých, aj baby, ja som bol jediný, čo im ušiel. Potom som sa vrátil a policajtom som pomáhal hľadať usvedčujúce predmety. Chceli sa na to vykašľať. My nikoho nebijeme, ak sa nikto nepúšťa do nás. Ale pár náckov sme už zmlátili. My tomu hovoríme pozitívne násilie. Keď nás vyprovokujú, určite nebudeme utekať."
"To - kto do teba kameňom, ty do neho chlebom vymyslela cirkev, aby mohla lepšie ovládať ľudí," nadväzuje Johnny. "Vždy to tak robila. Cirkev nemáme radi."
O čo im teda ide? "Chceme sa zabávať a bojovať proti systému," hovorí Ryba. "Politici to robia zle. Nechceme takýto systém," pridáva sa Johnny, štyridsaťročný pankáč - veterán, ktorý hrá v punkovej skupine. Na otázku, čo im prekáža, odpovedá jednoznačne - je tu policajný štát. Chceme viac slobody. Veď aj ty máš v novinách problém s cenzúrou, nie? Nemôžeš si napísať, čo chceš. Keď som ho ubezpečil, že môžem, nedôverčivo pokrútil hlavou.
"A chceme sa aj zabávať. Skinheads - to je pivo, borovička a muzika," mení tému Ryba. "Punk a naša hudba - oi - si dobre rozumejú. Je veľa koncertov, ktoré sa prezentujú ako oi! & punk.
"Punková scéna je veľká, ale nie je organizovaná," hovorí Johnny. "Náckovia sú organizovaní, v lesoch majú cvičné tábory, kde trénujú boj." "Kamarát mi rozprával, že raz sa do neho náckovia pustili preto, lebo mal kockovanú flanelovú košeľu, ktorá mu trčala spod bundy," dodáva Ryba. Chceli ho kvôli tomu biť. Myslím si, že neofašizmus sa podceňuje, je toho strašne veľa a týka sa to aj obyčajných ľudí. Ale ľudia si neuvedomujú, že bojujeme aj za nich."

Askéti v rockových decibeloch:
Sú striktní vegetariáni alebo skôr vegáni, odmietajú drogy, alkohol, cigarety, ctia partnerskú vernosť. Ich obľúbenými miestami sú čajovne so svojou takmer ezoterickou atmosférou. Pritom sú vyznávačmi veľmi tvrdej hudby - hardcore. Ich hnutie sa nazýva straight edge, čo vo voľnom preklade znamená čistý štít. Používa sa aj skratka sXe alebo XXX. Písmeno X si maľujú aj na ruky. V niektorých amerických štátoch ním pri vstupe do klubov označovali ľudí mladších ako 21 rokov, aby im pri bare nenaliali alkohol. Vyznávači straight edge sa alkoholu vzdávajú dobrovoľne a takýmto spôsobom to dávajú najavo. Ich mottom je individualita, tolerancia, zodpovednosť. Chcú byť opozíciou proti agresívnemu svetu, kde je jediným kritériom úspech a peniaze.
"V spoločnosti prevláda materializmus, boj o moc, peniaze, kariéru," hovorí príslušník hnutia s prezývkou xjesusx. "To, že sa snažím byť slobodný od drog, ma môže, ale nemusí posunúť k otázkam týkajúcim sa nielen môjho života, ale aj života druhého. Nefajčím preto, lebo to má negatívny vplyv na moje pľúca a telo, ale predovšetkým preto, že viem, že keď budem fajčiť, ohrozujem tým aj iných ľudí. To isté platí o alkohole a nelegálnych drogách. Častým striedaním partneriek či partnerov zasa zvyšujem riziko pohlavného nakazenia vírusom HIV."
Vegetariánstvo týchto ľudí tiež nespôsobuje snaha o zdravý život, dôvod je etický - majú súcit so zvieratami. "A nie je to len o slobode zvierat, naše vegetariánstvo nepriamo poukazuje aj na morálne hodnoty človeka. Nejde len o zvieratá, ale aj o ľudí. Neustále konflikty, boje, smrť a utrpenie sprevádzajú človeka od nepamäti. Prečo je toľko utrpenia? Straight edge je proti utrpeniu nielen človeka, ale aj zvierat a boja za ich práva. Bojovať sa však nesmie zbraňami! Našimi zbraňami sú slová - komunikácia, spojená s pacifizmom, láskou a toleranciou ku všetkému živému."

Grafiťáci
Svetové metropoly sú postriekané sprejmi. Je to väčšinou práca grafiťákov, alebo, ako sa sami nazývajú, writerov. Títo ľudia cítia potrebu maľovať na budovy, brány, betónové plochy, mosty. Na každom kroku sa stretávame s vyumelkovanými podpismi - tagmi, výsostnými znakmi sprejerských skupín - crews (to sú tie "čmáranice"), ale aj s dielami, ktoré v sebe skrývajú umelecký potenciál.
Marek má dvadsaťpäť a dlhé roky bol grafiťák. Graffiti venoval všetok svoj voľný čas a so scénou nestratil kontakt ani potom, čo sa dobrovoľne stiahol do "penzie". Na Západe je bežné, že writeri majú aj tridsať rokov a viac, východoeurópskym špecifikom je, že je to záležitosť mladších ľudí. Je to tým, že u nás sa začal boom graffiti neskôr, v rokoch 1994 - 1995.
Marek dnes pracuje ako počítačový grafik v reklamnej agentúre. Podobne ako veľa jeho grafiťáckych kolegov. Graffiti podľa neho dávajú človeku veľa - základy estetiky, kombinovanie farieb.
"Z aktívneho kreslenia som už vypadol," hovorí. "Na graffiti treba techniku. Je to náročná disciplína. Nie je to ako kresliť ceruzkou, pri spreji je viac premenných. Uhol, vzdialenosť, rýchlosť pohybu. Na to, aby bol človek dobrý, musí kresliť pravidelne a veľa."
Čo núti grafiťákov kresliť? "Je to vlastne marketing, reklama na samého seba," hovorí Marek. "Cieľom je propagovať sa v rámci určitej komunity. Čím je tvoja firma známejšia, tým väčší rešpekt, imidž si buduješ. Dá sa to dosiahnuť rôzne - môžeš pokresliť každú plochu, ktorú uvidíš, vybrať si veľmi ťažko prístupné a zdiaľky viditeľné miesto, postriekať vlak alebo urobiť obrovské, nádherné, mnohofarebné, prepracované obrázky na veľkých plochách."
Pokiaľ sú počmárané odľahlé plochy, alebo niekto namaľuje pestrofarebné obrázky na sivé petržalské betónové múry, často to neprekáža. Výhrady voči grafiťákom sú však jasne pomenované - sú to vandali, ktorí poškodzujú budovy, vlaky, električky, ktorých čmáranice treba pracne odstraňovať, čo stojí veľké peniaze. Nedávno schválený zákon už kategorizuje sprejerstvo ako trestný čin, za ktorý hrozia tri roky väzenia. "Skôr či neskôr to muselo prísť," hovorí Marek. "Je to aj oprávnené. Nikoho nepoteší, keď ráno vstane a uvidí svoj čerstvo namaľovaný dom postriekaný. Musím však povedať, že nikto z nás nejde primárne ničiť, nekreslíme preto, aby sme robili vandalské skutky. Samozrejme, ono to ako vandalizmus môže vyznieť, ale tí, ktorí sú v tom dobrí, môžu plochu dotvoriť, a nie ju znehodnotiť. Treba len mať cit pre architektúru. Mne sa však zdá, že ten zákon je hlavne na získavanie popularity - akoby sme nemali pálčivejšie veci. Tri roky nepodmienečne za pomaľovanie plochy farbou je drsné. A nemyslím si, že sa tým niečo vyrieši. Grafiťákov neubudne. Bude to pre nich len väčšia výzva."
Na Západe sa z graffiti stal dobrý biznis. Elementy graffiti sa využívajú v reklame (napríklad spoty na MTV) či pri podpore predaja produktov pre mladých. V tvorbe mnohých dizajnérov a výtvarných umelcov cítiť silný "graffiti podtón". Z mnohých writerov sú renomovaní umelci. Najznámejší je asi Basquiat, ktorý bol predtým, než ho začiatkom 80. rokov objavil Andy Warhol, neznámym brooklynským writerom. Dnes je ikonou pop artu, ktorý je inšpirovaný aj street artom - pouličným umením, a v roku 1996 o ňom nakrútili film. Grafiťákom bol aj známy maliar Keith Haring a niektoré súčasné talenty na svetovej graffiti scéne možno raz budú vystavovať v známych galériách - Francúzi 123klan, Švajčiar Daim či nový zjav britského street artu Banksy.
Graffiti sú vášeň. Na Slovensku je množstvo skupín - crew, ktoré nechávajú svoje stopy. Nielen u nás. "Máme prvú celoeurópsky známu crews," hovorí Marek. "Chalani trávia trištvrte roka cestovaním po Európe, čiste kvôli graffiti, maľujú toho kvantá, prespávajú pri staniciach alebo vo vlakoch, majú medzinárodné kontakty."

A tak ďalej ...
V opozícii žijú mnohé ďalšie subkultúry. Táto scéna je živá, mení sa, prelína, aj v nej fungujú trendy.
Každé leto sa nanovo otvára otázka nelegálnych aj legálnych techno párty. Ich návštevníci sú novodobí nomádi, ktorí putujú z párty na párty, nechávajú na seba pôsobiť hypnotické šamanské rytmy a tento vnem často podporujú psychotropnými prostriedkami. Vlastné subkultúry má tanečná elektronická scéna či hiphopová scéna.
V ilegalite žijú príslušníci hnutia Antifašistickej akcie - AFA, militantní antifašisti, ktorí na rozdiel od organizácie Ľudia proti fašizmu nepodporujú spoluprácu so štátom, políciou a represívnymi zložkami a myslia si, že spravodlivosť treba vziať do vlastných rúk. Aj formou fyzického násilia, čím sa ocitajú za hranicou zákona. Jedným z ich hesiel je: "Antifa znamená útok - vykopme fašistov z ulíc Bratislavy". Umiernenejší antifašisti zasa často bojujú za práva zvierat, sú vegetariáni a často anarchisti, sú solidárni, pripravujú akcie pre chudobných ako napríklad Jedlo namiesto zbraní.
Vo filme Klub bitkárov s Bradom Pittom si mladí úspešní ľudia vyvolávali adrenalínové šoky vzájomnými krvavými bitkami. Aj u nás funguje niečo podobné, aj keď nie také agresívne: BOBOs, príslušníci buržoáznej bohémy vyhľadávajú iný spôsob vzrušenia - extrémnymi športmi, skokmi z mostov na lane, voľnopádovým parašutizmom. Je to ich súkromná rebélia proti svetu biznisu, ktorého sú súčasťou. BOBOs majú veľa peňazí a vďaka tvrdej, úmornej práci vyhľadávajú silné dráždidlá.
Gotická mládež sa vyžíva v temnote a pesimizme.
Úplne iným typom subkultúr sú niektoré kresťanské skupiny. Vyznávajú život v Kristu, predmanželskú sexuálnu abstinenciu, kamarátskeho ducha, pomáhajú blížnemu, organizujú spoločné akcie. Hrajú vlastnú hudbu, ktorá sa všeobecne nazýva gospel, nie je to však klasický gospel amerického typu. Aj toto je alternatívny spôsob života v dnešnom svete, zameranom na bezprostredný pôžitok