PUNKGEN

Sory za naozaj nezmyselný a dlhý úvod, ktorý bude nasledovať ale mám takú náladu. Do Blavy sa dotrepem už v piatok. Vo vlaku vyslopeme aj víno, čo sme pôvodne chceli doniesť kamošovi Dufovi... ten nás dokonca príde počkať na stanicu (ktorá zatiaľ vedie v súťaži o miesto s najhoršou karmou na svete). Je to veľke dobračisko usmievave chalanisko. Na černocha sa dovezieme na Mlynskú Dolinu. Ja si hodím výšľap, treba poobdivovať novovyrastené obludné prvky skurveného urbanizmu, bezohľadného developerizmu, jednoducho stavby, bez ktorých by sa asi žiadne slovenské mesto nezaobišlo. Veď len stavajme, budujme, žeriavy nech trčia k oblakom, nech bohovia vidia, že sa človek neuspokojí len tak s voľačím malým, dreveným a skromným. V Prime už sedí celá parta, pivo sa točí a každý bľačí. Rád ich zase všetkých vidím po sto rokoch. Gabo sa líže o stošesť s dievčinou, Gloso ide do atómky, tak si ešte užíva slobody a Smetiak je furt taký istý. Trošku (RIADNE!) ma dostane, keď mi zvestuje, že zajtrajší koncert Backyard Babies stojí 400 korún. Riadne ma zneistí, ale zase keď už som tu... Nebudem len tak bohapusto chlastať. Budem bohapusto chlastať na koncerte... Ešte pred odchodom ma Ďuri strojčekom v krčme ostrihá. Názory na môj "účes" sa líšia. Od NKOTB, cez Depeche Mode až po Beavis & Butthead či Brian Setzer. V noci sa trepem na privát ku Fripeľovi na Dlhé Diely. Za Primou je zase dačo rozostavané, zahradené. Cez krkaháje sa driapem na cestu. Tam stojí ďalšia novostavba. Celkom som stratený. Cítim sa ako lapená zver. Nebyť náhodného nočného chodca, neviem neviem kade by som šiel. Pred Fripeľovým vchodom, keď mu idem zavolať, mi zdochne telefón. Opäť sa ho pokúšam naštartovať. Márne. Na zvončeku pri vchode meno nemá. Pozerám sa okolo seba, do ktorých kríkov, do ktorého rohu, do ktorého prašivého kúta zaleziem a prečkám noc. Popŕcha. Zima je. Ešte ma napadne nájsť dáky nočný podnik a tam si nabiť mobil. V takomto rannom čase však asi na Dlhých Dieloch toho moc nebude a ak niečo, tak určite mafiánska nora, kde sa snúbia polofašistické ideály s kokotizmom slovenských hrubokrkáčov. V tom momente sa zhora z balkóna vystrčí Fripľova kečka. Dakto mu prezvonil a napadlo ho, že som to ja. Bol som. Spím skvostne na posteli s perinou.

V sobotu ráno sa vyberieme do mesta. Neni mi najlepšie, ale nič iné som ani nečakal. Najprv do mesta na šošovicovú. Kúpim si rovno aj lístok na koncert, v predpredaji, o čosi lacnejší. Potom šľapeme ešte aj s Klárou do Auparku na MFF Bratislava. Z auparku je mi zle a keď ešte k tomu vidím plagát na večerný koncert, je mi ešte horšie. Chlapci vyzerajú ako mastní slizkí hnusní metalovo rockoví blbečkovia, ktorí sa neboja, že všetci rozumní ľudia po vzhliadnutí tohto plagátu sa na nich vykašlú. Odkiaľ berú tú istotu, neviem. Na plagáte vôbec nevidno, že hrajú už 20 rokov a celkom fajne. Na plagáte vyzerajú ako najnovší komerčný klon medzi Tokio Hotel a Korn. Bojím sa, že to je účel. Nalákať mládež. Na projekciu filmového festivalu sme sa nedostali. Pri prvej pokladni nás poslali preč, že tam majú lístky na detské predstavenia. Tak čakáme pri pokladniach, za ktorými je obrovský banner festivalu. Po polhodine sa dostaneme na radu a chlapík nám oznámi, že tu majú lístky na detské predstavenia. Za sebou má obrazovku s programom festivalu... Premietanie nášho filmu už dávno beží. Serem na to, idem von. Fripeľ s Klárou si ďalšiu polhodinu počkali v desaťčlennom (!) rade (čo tam tie lístky kreslili?), aby sa dozvedeli, že slečna nemá poňatia o takmer ničom, čo sa týka festivalu. Škoda, zašla mi chuť. Prídem niekedy, keď to bude dobre zorganizované a nebude to v Auparku. Môže to znamenať aj nikdy, ja viem. Ako hovorím, škoda. Pešo sa vyberieme na Mlynskú Dolinu. Prechádzka Bratislavou ma neskutočne teší. Teší ma fakt, že som preč z tohto mesta bez duše, kde River Park je dôležitejší a tiež obludnejší ako čokoľvek iné. Teší ma, trošku škodoradostne, že majú to, čo asi chcú. Igelitové vrecia na stromoch, žeriavy, vysočizné betónové múry, na ceste blato z tatroviek. K tomu debatujeme o ľudskej konkrétnej sprostosti a virtuálnych úchylnostiach ako je Facebook. Sadáme do Kukiho. Prichádza bývalý spolužiak, večný študent Mišo a rozprávame všetko, čo sme zameškali za tie mesiace. Postupne ako muchy na lajno sa pridávajú ostatní, až nás je menšia horda a jedeme na to. Najprv sa však "zmastíme v parku", aby som citoval nesmrteľný výrok Glosov. V Randali je asi pol človeka. Nuž tak dopíjame víno vonku a čakáme čo ďalej. Prázdny klub má svoje výhody. Aspoň máme celý veľký okrúhly stôl pre seba. Využijeme to náležite. Chlast a kecy. Trhanie randalovských metalových programov ma baví iba dovtedy, kým nejaké sú. Potom už ide prvá kapela. Zopár ľudí sa nezbieralo a tak Phantoms on fire nehrajú sami pre seba. Naposledy som ich videl dávno pradávno a odvtedy hudobný štýl ani nasadenie nezmenili. Akurát za basou je dáky maško z Valmezu, čo hrá akoby jazdil na býkovi v rodeu a tiež teta Chrumchrum za bicími je nový člen. Hrajú taký svoj hororový motorhedovský nášup. Kvalitný. Aj ľudí priebežne pribúda. Druhú kapelu som zahliadol iba na pár sekúnd a zbabelo som ušiel späť ku stolu spláchnuť ten hnus riadnou dávkou piva. To, čo zo sebou hlavná čiara (doslovné preklady sú niekedy naozaj špás) doniesla, sa nedalo počúvať. Zmes numetalu a sladkých uplakaných chujov. Do sály som sa počas ich koncertu neodvážil ani len nazrieť. Dokonca radšej držím moč, aby som nemusel tadiaľ ísť. To bol omyl večera. Totálna hanba. Ani nejdem písať ich meno, lebo by som im urobil ešte väčšiu antireklamu ako si urobili sami. Dosť bolo o nevkuse. Hlavná čiara večera prichádza ako tretia. Backyard babies zo Švédska. Doma sú hviezdy, tu ich nepozná takmer nik. Ale tí, čo ich poznajú, prišli z celého Slovenska. No, zas tak veľa ich nebolo. Ale to bolo aj tou cenou. Ja som čakal max do 200 korún. Aj to by bolo moc. Ale decká zo zadného dvora sú asi zvyknuté na iné prachy. Nechajme pozadie, o ktorom prd viem, a venujme sa radšej rokenrolu. Aj tak to bol od prvej noty rock. Slizký rock. Šak ale nič proti tomu. Občas to mám aj ja rád. Mastí im to fajne, profesionálna úroveň. Chlapi sú zohratí. Napravo pajác s gitarou skáče ako jojo a škerí sa, snáď je ozaj taký rozradostený, že je konečne v Bratislave, hlavnom meste tej úžasnej republiky, o ktorej sa určite vo Švédsku učia na prvej hodine zemepisu. Už keď dobehne na pódium spotený je ako potkan. Dúfam, že neminul celý polosýtený Rajec, len aby vyzeral ako pravý mokrý rocker... Basák je typický škandinávec, všetko má hrzdavoblonďavé a ako jediný vyzerá, že ozaj už tých 20 rokov aj hrá. Najsympatickejší je ujo Lienka (moje osobné pomenovanie), veľký bubeník s dvoma Nastenkovskými vrkôčikmi, čo búcha úplne s prehľadom a užíva si decenťácky. Jediné vhodné prirovnanie je ku komixovej postave Obelixa. Spevák sa štylizuje do úlohy Mika Nessa a tak to aj celé potom vyznieva. Znie mi to ako Social Distortion Revival a to je mi strašne protivné. Z profesionálneho hľadiska sa nedá nič vytknúť (ale to sa nedá ani Desmodu), no pocit pokrivkáva. Možno sú úprimní, možno hej, len to celé zabili, keď vyvalili všetky rockové klišé v takej hustote po kĺzačke natretej bravčovou masťou. Občas zavalia starší hit, čo je fajn. Pred záverom ale aj tak odchádzam na pivo... A do mojich statí sa svojím výkonom ale prebojoval aj jeden zástupca homo debils. Kto iný, ako jeden z miestnych sekuriťákov. Počas Babies prišiel medzi ľudí a počal agresívne strhávať ľudí z bariér. To keď mu nestačilo, sácal do ľudí a čakal na problém. Niekto sa mu aj pokúsil vysvetliť, že lepšie urobí keď odíde. Neúspešne. Musel ho odtiahnuť prevádzkovateľ Juro. Veď ale keď tam zamestnáva takúto lúzu, nech sa nediví, že mu nechodia ľudia na koncerty... Bratislava, hlavné mesto hrdej republiky. Po koncerte sa akousi záhadnou zhodou okolností ocitám sám na zastávke a nočáky prefrčia okolo mňa. Samozrejme, že všetci ostatní už sedia v nich. Počkám si hodinku s robotníkom Pištom z Dúbravky na ďalšiu várku a už som aj ja tam, kde skončíme všetci.