PUNKGEN

Začnem niekde celkom inde ako na koncerte. Je apríl roku 2009 a kamoš Peťo, spevák Ilúzie, mi donesie CDčko s dákymi tými kapelami, domnievajúc sa, že takéto niečo by sa mi mohlo páčiť. Niektoré kapely poznám, iné nie...ako to už chodí. Po dôkladnom vypočutí všetkých vecí, po uplynutí času potrebeného na strávenie muziky, na vytriedenie plevelu a na oddelení rýchlokvasných hitov, z toho celého začína nápadne vytŕčať jeden album. Album "Feast or Famine" od američana Chucka Ragana. Najprv si iba robím srandu, aké vtipné meno má (Chuck Norris + sváko Ragan) a začínam pomaličky pátrať po ďalších veciach. Dostanem sa až k Hot Water Music, v ktorých bol spevákom, až kým sa nevydal v roku 2006 na sólovú dráhu. Nakoniec zisťujem, že bude mať koncert v Prahe. To už som pomaly v štádiu, kedy prekonáva aj môjho "miláška" Johnnyho Casha a stoj čo stoj chcem na koncert ísť. Dákou zvláštnou zhodou náhod sa dozviem, že pražský koncert je vypredaný. Okamžite píšem usporiadateľovi, ktorý ma uisťuje, že to vypredané nie je a ani nebude a keby dákym zázrakom aj bolo, tak určite ma ako návštevníka až kdesi hen ze Slovenska dovnútra pustí. Samozrejme že koncert vypredaný nebol a tak som za chvíľu šťastný vlastník vstupeniek a nemôžem sa dočkať trinásteho septembra.

Strih: je trinásteho septembra, osem hodín večer, sedím na lavičke na Vodičkovej ulici v Prahe spolu so Zuzou a Flipperom, som unavený a zničený, totálne vypľutý po dvoch dňoch plných alkoholu a muziky. Nevládzem ani len piť to biele víno, čo sme si pred chvíľou kúpili. Len tak sedíme a čakáme na začiatok koncertu. Pred deviatou ideme do Lucerna Baru. Vnútri je poriedko ľudí, pri jednom stolíku postáva kto iný ako Skulo, všadeprítomný návšetvník fajných koncertov, spolu s chalanmi z Pipes & Pints. Hodíme reč, pivko, jointíka a už začína svoj set nemecký honák amerického dobytka Digger Barnes, ktorý svoje umelecké meno zobral istému naftárovi zo seriálu Dallas. Niekoho mi pripomína s tými fúzikmi a baretkou, ale neviem koho. Hlasom sa ponáša najviac na Mika Nessa, ale ináč ma nejako extra nezaujal. Klasické country, občas doplnené vílou na piáne, americkým rugbistom na base a bicími. Vystúpenie končí rádoby humorným predstavením kapely. OK vystúpenie, nepoznám piesne, takže nemôžem kritizovať. Čo by som k tomu dodal? Hádam len to, že má peknú webovú stránku...

Krátka prestávka, ľudia sa trochu premiešajú, návšetvnosť je vcelku komorná, netrúfam si odhadovať a ani to moc nevnímam. Bez veľkých rečí a za potlesku sa na pódium postaví bradatý sympaťák v šiltovke. Vedľa neho ešte bradatejšie zjavenie v kamionistickej šiltovke s husľami. Pianistka ostáva, bicista tiež, za basu sa postaví Digger Barnes. Chvíľa ticha a spustia... A odvtedy až do konca koncertu si nič nepamätám. Teda pamätám, ale akoby ani nie. Naozaj neviem ako to slovami celkom presne popísať, ťažko sa mi hľadajú výrazy, lebo všetko, čo by som napísal by bolo iba slabým odvarom pocitov, ktoré mám, slabým odrazom toho, čo sa v sále odohralo. Neviem ako dlho koncert trval, neviem čo presne sa hralo, ale zdá sa mi, že úplne všetky piesne, čo mám od Chucka Ragana rád... čiže všetky? To ťažko. Ale akoby aj hej. Občas sa tam zjaví ďalší basák a chlapík, čo hrá na pedal steel (neviem ako sa to povie po slovensky). Občas hrá Chuck Ragan iba s huslistom Jonom Gauntom a občas, to boli tie najsilnejšie momenty, hrá úplne sám. Úprimný chlap s gitarou, pot mu kvapká z potetovaných rúk, a so zavretými očami spieva silné texty, žeravé výpovede, ale aj tie najkrehkejšie vyznania. To všeto korunuje ten najzvučnejší hlas. Chrapľavý hlas presiaknutý pravdou, alkoholom, čistotou a úprimnosťou. Jeho hlas je taký mocný a rezonuje v celej sále, že by mu hádam nebolo treba ani mikrofón. Keď extatickým krikom spieva, tak sa otvára, ponúka všetko, tá priamosť a pravosť jeho výpovede vás nemôže nezasiahnuť. Naozaj neviem čo viac napísať. Je to ten najúprimnejší, najsilnejší a zároveň najintímnejší koncert aký som kedy zažil. Na konci si vyziapeme "Rotterdam" a oni ho skutočne dajú. V tom momente zahadzujem topánky v geste najväčšieho ocenenia a šmytec, zomieram od blaženosti.

Koniec koncertu. Ticho a šum hovorov. Ostávam stáť ako obarený. Po prebratí hneď trielim k distru, kde míňam všetky české chechtáky do poslednej koruny. Potom ešte kecačka s Jonom Gauntom, od ktorého som vyfasoval jeho sólovku a nakoniec mi Flipper vraví, že sa pred chvíľou rozprával s Chuckom Raganom pri bare. Idem na to. Ani neviem, čo mu vlastne chcem povedať, ale dačo blábolím a blábolím a keď ma ten bradatý macko jednoducho a mocne objíme a potľapká po pleci, tak viem, že všetko je ako má byť. Ponajviac sa rozprávame o muzike ako takej, o tom, že robenie muziky je pre niekoho jednoducho nevyhnutné. Strašne sympatický chlapík. Keď Zuza spomenie, že nehrali "Ole Diesel", tak sa sváko Ragan proste schytí, vyberie gitaru a dolu pod pódiom nám ju zahrá. Naozaj nepotrebuje mikrofón, aby ho bolo počuť v celej sále. K tomu nemám čo dodať, zomieram druhý raz. Lúčime sa a pomaly sa poberáme do nočnej Prahy. Sme blažení a šťastní ako sa len dá a neviem, čo si s tým počať. Tak to kasicky po slovensky zapíjame v dákom bare. Ostáva úžasný pocit a pre mňa viacvýznamové slová popísané na Zuzinej sadre: Be Careful (Jon Gaunt) a hlavne Keep It Together (Chuck Ragan).

...thank you Chuck...

#2043 dáša @ napí­sal/a: 16.08.2010 09:06:08

#2042 jose napí­sal/a: 14.08.2010 16:57:55

#2040 pikacus @ napí­sal/a: 13.08.2010 20:04:48

#1667 dáša @ napí­sal/a: 15.10.2009 07:28:44

#1659 Skulo napí­sal/a: 27.09.2009 22:39:46

#1651 ech napí­sal/a: 19.09.2009 12:06:25