PUNKGEN

Ach tieto nedeľné koncerty, človeku sa tým nebezpečne predlžuje víkend a spánkový dlh. Ale môžem si pomôcť, keď bude hrať Jello Biafra so zostavou nebezpečne sa približujúcou ostrosti Dead Kennedys a slovenským hraniciam? Nemôžem. Veď na hudbe a textoch Dead Kennedys som vyrastal. Bol to pre mňa jeden z míľnikov na ceste punkrockovým svetom, keď som objavil, že to ide aj rýchlejšie, ironickejšie a politickejšie. Bola to snáď prvá zahraničná kapela, ktorej texty som si doma poctivo prekladal a dovolím si povedať, že tam sa moja angličtina v plienkach nakopla hádam najviac. Doteraz mám v mozgu zarytých veľa z tých textov. Po trpkom rozpade v polovici osemdesiatych sa Jello so zvyškom kapely súdil, vydával hovorené slovo či kolaborácie s tými najlepšími kapelami a vedie vydavateľstvo Alternetive Tentacles. Presne pred ôsmimi rokmi som videl fakt skvelý koncert originálnej zostavy Dead Kennedys, ale bez neho. Vtedy som ani len netušil, že ho niekedy uvidím naživo. A je to tu. Prášime autom do Viedne, čo to dá. Dano s Duškom už majú vstupenky, my s Davidom veríme, že nebude vypredané. Nie je. Keď dorazíme do Arény, na dvore sú obsadené síce všetky stoly, ale sú tam len štyri, takže až povážlivo málo ľudí. Nejdem sa už rozplývať nad Arénou, proste priestor na posranie, všetci závidíme, na prvý krát to bolo na otvorenú hubu, už sme si uvykli. Na dobré sa ľahko zvyká, že. Kamoši Šimo a Zuzka okupujú jedno posedenie a popri panickom obdive nadávajú na rakúsku drahotu. Prisadáme a užívame kopec srandy, teplé pivo a ešte teplejšie víno z poslednej pumpy pred neexistujúcimi hranicami. Dojdú ešte traja slováci a tým sa číslo slovenskej menšiny v Aréne uzavrie, teda aspoň čo ja viem. Bývalý továrenský dvor sa pomaly zapĺňa, väčšinou staršími ročníkmi. Predkapelu nik z nás nepozná a tak popíjame vonku pri "našom" stole. Občas niekto ide na prieskum, či sa už začalo. Zrazu vyjdu z veľkej haly vysmiati kamoši a zvestujú, že tú predkapelu musíme vidieť. A strašne zvláštne sa pri tom uškŕňajú. Za 19 evráčov dostaneme maličké razítko a valíme dnu. Seven sioux je dáka tuctová panková kapela a Stimmgewitter Augustin sú šesti dôchodcovia, čo tam poskakujú pri mikrofónoch a spievajú z posledných síl. Neviem čo si mám myslieť, ale ako utrhlá zábava to chvíľkovo stačí. Presne tri pesničky, viac nevydržím. Vadí mi tá panková tři-sestrovost a nechcem sa viac zabávať na účet toho rakušáckeho geriatrického klubu. Najviac ma dostal jeden z flegmatických bradáčov-spevákov, ktorý sa počas White Riot roztomilo škrabal v riti. Vonku je zábavy nemenej a Šimo predvádza ako ďaleko až dokáže zájsť vo svojej záľube fotiť sa s exotickými pankovými indivíduami. A už je čas na hlavné hviezdy s dlhým názvom Jello Biafra & the Guantanamo school of medicine a hrnieme sa dnu druhýkrát. Tentokrát tam už vydržíme celý koncert. Veľká hala viedeňskej Arény je tak akurát plná, takže sa dá ísť až úplne dopredu. A tam to aj celé zboku pozorujem. Muzikantov nepoznám, ale ksicht už mierne bruchatého Jella Biafru sa dá spoznať hneď. Po prvej pesničke pozhadzuje všetky smiešne košele, spotený je ako prasa, veď od prvej sekundy sa na javisku ani náhodou nefláka. Už viem, kde sa asi Jano Kassa nechal inšpirovať ku svojim pantomimickým kreáciám. Řiditel Alternative Tentacles by sa kľudne uživil ako pouličný umelec bez slov. Ale neprišli sme na divadlo, aj keď to je zdá sa poznávacia značka a nedielna súčasť jeho osoby. Čo sa týka hudby, tak keby Dead Kennedys neskončili, ale hrali ďalej, hrali by podľa mňa presne takto. Stačilo zavrieť oči a mal som ich tam pred sebou. A Jellov nezameniteľný vokál, to proste nejde sfalšovať ani napodobniť. Jačal presne ako to poznám z kaziet. Medzi piesňami nešetril rečami, iróniou a ostrými nábojmi. Mudroval o 106, niekedy až priveľmi. Ale to tiež patrí k nemu. Rozmýšľal som, či dajú nejaké pecky od DK. Veru tak, zamiešali ich medzi posledných pár piesní. Dva geografické hity (Kalifornia a Kambodža) a Let´s Lynch The Landlord v parádnej forme a ako poslednú moju najobľúbenejšiu Moon Over Marine. Nadnášam sa od radosti. Šimo sa ešte vonku pred koncertom obával či bude dosť ľudí, aby mohol stratený v dave fajčiť a teraz tu starý rebel vnútri kúri jednu za druhou. Na jasné a hlasné žiadosti divákov kapela ešte dvakrát pridáva. Najprv niečo z vlastnej tvorby, kedy si Jello na pripomienku starých časov vhupol do bazéna medzi diviakov. A úplne nakoniec dali takú pekne predĺženú verziu kenedyovskej Bleed For Me. A hajde domov. Všetko ma to zmohlo a tak v aute zaspávam a budím sa až v rodnom údolí. Vďaka pánu bohu za takých obetavých šoférov ako sú Duško a Dano a za ich neomylné navigačné zariadenie. Z koncertu mi ostali len prepotené trencle a nová platňa Jello Biafra & the Guantanamo school of medicine "The Audacity of Hype". Na druhý deň ide na gramec a je to tak. Akoby pokračovanie toho, kde DK skončili. Perfektný obal, booklet, texty, hudba, všetko, čo má správna platňa mať. A tento koncert nebol len taký ten klasický, kde si odfajknete ďalšiu "legendu". Nebolo to verklíkovanie starých hitov a ťaženie zo zašlej slávy. Normálna plnohodnotná kapela, aktuálne songy, parádne texty, riadne nasadenie. To im slúži ku cti. Ako sa vraví: klobúčik dolu!