PUNKGEN

INTRO

Každý by mal mať svoju dovolenku. Miesto, kde vypustí a zabudne na všetko. Miesto, ktoré ho pohltí a odpúta od jeho bežnej existencie. Kde môže mať konečne všetko u piči a byť chvíľu totálne sám sebou. Festivaly také miesta sú. Obscene extreme špeciálne. Atmosféra je špecifická a každý, kto mal tú česť, to potvrdí. To nás sem, odhliadnuc od line-upu, láka pravidelne. Taký vibe, ako je tu, nie je proste nikde. Kľúč je vlastne úplne jednoduchý. Kopec dobrej muziky. Kamoši a známi, ktorí sa okolo nej motajú a stretneš ich práve tu. Distro, kde si povyberáš tak, že aj pol výplaty odíde. Prvotriedne vege chálka. Perfektný areál. Tolerantný a ľudský prístup organizátorov. Zmixovať, premiešať, podávať. Nie je o čom. Toto je moja dovolenka. Deviatykrát v rade.

Rozpisovať ďalej netreba. OEF má svoju povesť. Status. A úspešný 17. ročník za sebou. Každému musí byť jasné, prečo. Jedinečná oslava odlišnosti, extrémnej muziky a ľudí, ktorí k nej zákonite patria. Na pár dní vznikne grindový mini štát so svojimi pravidlami. Byť dočasným občanom je nesmierny ventil. Čurbymu a OEF crew za to patrí veľký dík a rešpekt!!! Robia to dlho, dobre a čo je hlavné, pre nás. Je to cítiť. Festival potom prirodzene rastie, ako doma tak aj vonku. Niet sa čo diviť. Koniec všeobecných kecov. Takto som videl OEF 2015 ja. Ak neviem byť stručný, tak sorry.

STREDA:

Ako inak, ideme plné auto. Pozbieranci na trase LC-ZV-NR-BA. Ako inak, cesta dlhá. Vyrážame už o deviatej ráno a teším sa, že tento rok konečne dôjdeme nejak v predstihu a nie na poslednú chvíľu. Nevýjde to. Pri Brne búrka, ešte aj nechtiac zbočíme a jebeme sa cez mesto namiesto obchvatu. Zvolebnieva sa. Robí sa hore dole. Obchádzky, semafory, rozjebané úseky. Za Hradcom semafor. Trištvrte hodina tvojho času - ahoj. Prichádzame na miesto o štvrť na osem. Prvý vchod, kde vždy vôjdeme a nájdeme miesto blízko vstupu, je zavretý. Ideme cez vzdialenejší a nájdeme azyl podstatne ďalej než minulé roky. Očividne je tu viac ľudí ako kedykoľvek predtým, minimálne na stredu.

Debil si nevšimne, že sa začína o deviatej a nie ôsmej. Naplašený si idem hneď riešiť lístok. Pri bráne stretávam chalanov zo 7 MINÚT STRACHU s otázkou, že čo tu, keď zachvíľu hrajú. Osvietia ma, dávam sa automaticky do kľudu a vybavujem vstup. Jesto čas, tak dávam kolečko po areáli, nasávam blížiacu sa skazu a idem vyzdvihnúť dohodnutý balíček. Bylinky na nespavosť. Nežravosť. Glaukóm. Na čo len chceš. Vraciam sa po zvyšok, delíme si proviant, krútime. Vyzbrojení drinkom sa presúvame na miesto diania, usadneme a nechávame sa pohltiť blížiacim sa niekoľkodňovým tlakom.

Už pár ročníkov je streda tematická. Tento rok dostal priestor hluk v podobe noisecore night. Mám pocit ako keby mal noise nejaké silné obdobie. Nesledujem to exaktne, tak neviem či som ten pravý na vyjadrovanie sa. Možno sa mi to zdá. Skrátka mám pocit, že teraz sa okolo neho dosť deje. Alebo to viac vidno. Každopádne, ja si to osobne moc z nahrávok nejdem a čo sa týka live shows, tam to beriem ako performance. Mám rád, keď to má hlavu a pätu, a  to podanie je v podstate kompaktný celok, forma určitej uzavretej hlukovej výpovede. Napriek tomu, že noise, tak výpovede premyslenej.

Otvárajú to všetko SEDEM MINÚT STRACHU. Som strašne rád. Nielen kvôli tomu, že rád na pódiu vidím svojich kamošov a známych, ale aj kvôli tomu, že oni ma fakt berú. Sú dobrí. Kurevsky. Presne takto má u mňa vypadať noisecore set. Má to nápad, prevedenie, energiu. Svoj ksicht. Spád. Spustí sa to a jebe to nonstop. Pár minút, ale tak devastačných, že stačí. Obohatení o sample (DREN) má ich set neskutočné gule. Zvuk masívny. Epické tlaky. Hrajú v neskutočnej forme, užívajú si to a Rado klasicky odíde od seba. Ubehne to ako nič, normálne nestihneme dofajčiť špek. Čistý tlak. Rozhodne dneska z tejto koncepčnej trojčlennej súpisky top! Nie preto, že ich poznám. Preto, že tá show bola výborná. A najlepšia. Bez debaty. Majú svoj koncept, feeling a štýl. Naložili to ako páni a vôbec sa nečudujem, že im na stole pristála ponuka na tour po Japonsku s účasťou na OEF Asia. Zaslúžene.

DECHE-CHARGE idú zanedlho po nich. Jano zo 7MS sadá opätovne za bicie, lebo bubeník im nedošiel. Ani basák. Kapela známa tým, že neskúša a nehrá mimo svoje mesto. Trocha to aj tak vypadá, hlavne pri pohybe na stagei, kde si gitarista nevypočíta dĺžku kábla a aparát končí na zemi. A končí. Mení sa, odíde aj druhý. Ten asi prirodzene. Zase nevypočítaný a odrapený kábel. Muzika dokola pár motívov, plus nepotrebné reči. Zbytočné pauzy. Hudobne fádne a monotónne. Vôbec ma to nebere. Po predošlom sete je to nejaké neškodné. Bezzubé. Nechcem vedieť, ako by set vypadal, keby tam aspoň ten Jano netrieskal. 7 MINUTES OF NAUSEA na seba nechávajú čakať dlhšie. Ich set je dáky rozhádzaný. Celé to pôsobí chaoticky a nemá to vôbec žiadnu formu. Pomedzi nemastno-neslano zahraté úseky ústredná postava rozpráva o histórii a diskografii, z ktorej vyťahujú jednotlivé songy. Celkovo mi ten set nepríde v stave oháňať sa nejakými trackmi, obzvlášť, keď sú zahraté tak, ako keby ich vymýšľali za pochodu. Nezachraňuje to ani ženské pohlavie za bicími. Po pätnástich minútach sa to zlieva na bezenergetickú šeď a nudu. Legenda, nelegenda. Určite sa nájdu ľudia, ktorým tento set ulahodil na duši, ja tam bohužiaľ nepatrím. SEDEM MINÚT STRACHU to tam nekompromisne rozjebali najviac. Na plnej čiare. Bez debaty. Hrať po nich s takými vláčnymi setmi bola hudobná samovražda. Víťaz stredajšieho hlukového večera je teda v mojich očiach jasný.

Na dnes dohraté, motáme sa a obkukujeme freak show z Austrálie, ale nič nové, aj keď pár momentov prinieslo úsmev, obzvlášť genitálie a petardy vo vedre. Inak ale taký štandard, nejaké skladanie sa, pľutie ohňa. Žiadne extrémy, škoda. Volíme kemp a pálenku, lebo je zima. Tá nás sprevádza celým večerom. Aj nocou. Celkom nepríjemne. Pijeme, ale až tak to nepomáha. Fľaša fuč, a tak unavení a premrznutí volíme spánok.

ŠTVRTOK:

Budíme sa do chladného rána, všetci dáko premrznutí okrem mňa. Auto nie je stan. Fúka hnusný studený vietor. Celý deň. Celkovo je taká kosa, akú som ešte asi na OEF nikdy nezažil. Nie som sám, očividne. Niektorí nepripravení tu nemajú pribalené mikiny, iní dlhé gate a tak rôzne. Večer štýl 4 trika a ideš. Dáme sa dokopy, na rade sú raňajky a začína pršať. Schováme sa, mierne predimenzovaný joint vypĺňa čas a čakáme na vývin situácie. Nakoniec prestane, tak optimálne stíhame ísť pred stage na štart dnešného dňa. Chcel som toho v ten deň vidieť dosť a dážď by to celé asi len posral. Som rád, že sa vypršalo a neskôr večer je už len brutálna zima.

UNTAMED. Francúzsko. Stade pochádza veľa dobrých vecí. Je to svižné, celkom precízne a energické. Ničím špeciálne, ale zapamätateľné. Hrajú dobre, na doraz, energia s publikom šlape, show má gule. Len je to troška ochudobnené o nejaké postupy, ktoré by tomu dávali špecifickejší charakter. Troška mi tam chýba viac vlastný ksicht. Inak ale výkon top, nadupaný set a skvelá voľba na štvrtkový odpal. Nasleduje nemecké gore UxLxCxMx, aj ich kus vidím, ale motám sa okolo stagu, chálujem, balím, sem tam pokukám na baviacich sa ľudí. Okrem baviaceho sa davu si nepamätám žiadne špecifické dojmy. Klasické gore. Jedných uchom dnu, druhým von. Atmosféra ale super, pod stagom klasicky veselka. Hrá sa koniec koncov pre nich a party sa očividne rozbieha. Ten farebný baviaci sa dav má zakaždým svoje čaro. FOETAL JUICE z UK neprešli mojim testom troch skladieb, ktoré im venujem. Čas obísť distro a pohľadať nejaké asfalty.

Plánovane sa vraciam na TEETHING. Španielsky grindcore. Už len tá škatuľka napovie dosť. Temný, skôr na na ponurosti než rýchlosti postavený masaker. Muzika najhrubšieho zrna a nadchádzajúcej záhuby. Ich set je intenzívny a zvláštne ťažký. Zvuk ako z hrobu. Poctivo vyriffované songy, nekomplikované, úderné a priamočiare, napriek tomu pestré a so svojským nádychom smrti. Bola to výborné, TEETHING boli jeden z mojich tajných tipov a do bodky predpoveď naplnili. Skvelý set. Ďalšie gore UxDxSx vynechávam, ale naisto sa vraciam na svoj ďalší tip, FREDAG DEN 13:E. Švédsky crust. Tu mi padla sánka. Čakal som severskú kvalitu, ale dali takú energetickú nálož, že dovi dopo. Šlapali ako stroje, vo svojom takte, za svojím cieľom, ničiac všetko po ceste. Neskutočná masáž. Vypadla elektrina zrazu všade. Naisto ju museli vyjebať oni! Čo song, to ťažkotonážny náklad. Mladá kapela, ale odrovnali ma. Čistý tlak. O niečo neskôr po sete TEETHGRINDER s nimi kúsok debatím a vymenia asfaltík za nejakú šišku. Mimoriadne sympatická kapela. Po nich ide môj ďalší tip a ako sa ukáže, ďalší veľký tlak. Spomenutí TEETHGRINDER z Holandska. Grindcore, nebezpečný ako rana železným boxerom. Oceľovou rúrou. Sekerou. Hocičím, čo ti vie poriadne rozjebať lebku. Pestrý, nápadmi a technikou vyzbrojený extrémny náklad, posadený neskutočne skúsene. Agresívny, až beštiálny, ale pritom muzikantsky vyhratý. Ich set bol náklad od prvé odpočítanie až po vypnutie aparátov. Iba som ostal stáť vytrepaný. Jedna nekompromisná show. Tiež ich navštívime po sete, nedá sa nepochváliť šou a sedempalec je doma.

KORSFÄST počúvam z kempu, lebo bolo treba nádielku odniesť do bezpečia a keďže už nie sme hneď na skok, kým sa pomotáme, ubalíme a chvíľu pobledneme, prídeme len na posledný song. Ale neznie to zle, troška ma aj mrzí, že som to nevidel, ale nedá sa byť všade bohužiaľ. HIDEOUS DIVINITY sa dá pozrieť, technický death, zahratý maximálne profi, ale u mňa kus nuda. Fanúšikovia žánru budú isto namietať, ale zlieva sa mi to a skladby znejú jedna ako druhá. Zaujali aspoň designovými kapelnými tričkami, všetci povinne na sebe. Death metal team. Obsmŕdame kým nejdú LAUTSTÜRMER. Tí mi sadli oveľa viac. Troška kolovrátkový, ale energický crust pomiešaný s troškou rockandrollovej rytmiky. Baví ma to. Nie je to nič prevratné, nič nové, nepočuté, ale to nevadí. Je to dobré, našlapané a zohraté. Nechcú objaviť nič nové, ale zarýpať poriadne d-beat bagrom ľuďom po ksichte. Darí sa. Ak ich názov znamená niečo ako hlasná búrka, je to úplne výstižné. Celkom kompaktná nálož. Ďalším v poradí idú NERVOSA, som špecificky zvedavý, samozrejme kvôli faktu, že tam hrajú celkom pohľadné ženy. Kto by už nechcel vidieť thrashovať tri Brazílčanky. Musím priznať mierne sklamanie. Bolo to ok, ale žiadne terno. Poviem na rovinu, kebyže to hrajú traja chlapi, nemyslím, že by bol o túto kapelu taký záujem. Kde to chýba hudobne, tam sa to samozrejme doťahuje vizuálne. Na pozretie fajn, ale o nahrávku by som asi neobtrel.

Jednou z kapiel, na ktoré som sa tešil, bola NAUSEA. Tá ale odpadla a náhrada bola v podobe GENERAL SURGERY. Ťah na istotu. Týchto švédskych drevorubačov som videl na OEF tuším tretí krát. Ich nahrávky nepočúvam, ale naživo je to stále kvalitný extrémny štandard. Ťažké riffy, masívny sound a hnilobný nádych. Počuť v tom roky hrania. Na gitare nová výpomoc v podobe Urbana (ex NASUM, RGTE). Ide z toho absolútny hráčsky prehľad. Profi výkon. Kto patrí k skalným fanúšikom tejto kapely, určite ostal maximálne spokojný. Mňa ich set bavil od začiatku po koniec. A nemám čo vytknúť. Opäť, ktovie po koľký krát už, balíme a čakáme na HIRAX. Sme zvedaví. Predsa len, kapela má prakticky historický status, tak ktovie, či ho potvrdia. A potvrdili do bodky. Bola to bomba. Neskutočný thrashing. Katon ako vokalista brutal, strašný hlas. A vôbec mi nevadil ten heavy feeling, ktorým je typický. A to heavy fakt mocne nemusím. Pán spevák a pán frontman. Bol všade na pódiu. Išla z neho akási aura. Dokonca som ho videl ísť dvakrát areálom, vždy v sprievode niekoľkých žien. Pán je asi klasik. Naživo neskutočne nabitá show, HIRAX ma posadili na zadok. Odsypané na maximum, old school nátresk sršiaci výbušnou a nevyspytateľnou energiou. Myslím, že s takýmto setom odrovnajú kopec dnešných "thrashových velikánov". Veľká pecka. Status potvrdený, podčiarknutý. Tri výkričníky.

Vietor sa do nás opiera celý deň, ale začína zapadať slnko. V praxi to znamená, že sa vracia zima, ktorú som spomínal. Dávame preto smer kemp, nahodiť dáke oblečenie a vypiť trochu nemrznúcej zmesi. Pôvodne sa plánujeme vrátiť na BROKEN HOPE, ale nejak to nevydá, lebo zima nepoľavuje, a tak sa rozhodneme ešte poblednúť pri zdroji tepla. Ich set znie fajn, ale nenaláka nás dostatočne. Navyše poznám len jeden ich album, myslím že som z neho zachytil aj jeden track. V konečnom dôsledku teda prichádzam prakticky o to, čo nepoznám. Ktovie ako vypadalo spred stagom, ale boli sme radi, že nás chvíľu nebila zima po celom tele. Samozrejme aj šetríme sily na najočakávanejšiu vec na tohtoročnom OEF. Samotný, mocný TERRORIZER. Teda ten, čo má na konci LA. Otázku toho, prečo sú dva, nechajme bokom. Ja skonštatujem len toľko, že posledné dva albumy po ich návrate mi moc nesadli. Navyše o výkonoch terajších TERRORIZER, bez LA, som veľa chvály nepočul. Skôr naopak. Tak som bol zvedavý ako zahrá táto, nazvime to mexická, verzia. Tá je sústredená okolo hlavnej postavy, Oscara Garciu, jedného z  ľudí stojacimi za ich nesmrteľným debutom a ktorá sa venuje len songom z  prvého albumu. Čakám poctivo dole pod stagom, nervozita a napätie je cítiť. Je všadeprítomné. A prichádza to. Odpočíta sa a spúšťa sa masaker. Smršť. Grindcore tornádo. 35 minút čistej slasti. Album "World downfall". Celý, pekne za sebou, song po songu. Zahratý neskutočne vitálne. Pod pódiom sa spúšťa separátne peklo. Ľudia vo vytržení. Konečne majú možnosť ukojiť svoj hlad po tomto hudobnom skvoste. Do prasknutia. TERRORIZER hrajú ako králi, je to tlak a podmaňujú si celý Obscene. Nič nenaťahujú, sypú ako besní psi a set plynie krásne plynulo. Je to masaker, od začiatku do konca. Totálna súhra legendárnej nahrávky, podávanej a servírovanej v tej najlepšej forme, a tohto festivalu. Čisté blaho. Neskutočný feeling a atmosféra. Presne kvôli takýmto momentom existuje OEF! Jednoznačne jeden z vrcholov tohto festivalu. A nemyslím tým len tento ročník. Neskôr pri rôznych debatách s ľuďmi na feste sa práve tento set spomína najviac. Kto videl, vie prečo.

Hneď po tomto nasleduje ďalší tlak, u mňa jedna z top grindcore kapiel, čo nám tu po svete pobehujú. Mať možnosť vidieť ich je v Európe zriedkavá. Čo sa mňa týka, spolu s TERRORIZER najväčšie lákadlo na tomto ročníku. Všemocní PIG DESTROYER. Mal som možnosť vidieť ich raz, pár rokov dozadu na Brutal assaulte. Zvuk bol mierne na hovno, a tak som ich songy v tej záplave musel loviť. Kus som sa bál, že tomu bude aj tu, ale nebolo. Napriek tomu, že kapela odohrala svoj set kompletne na požičaných veciach. Tie ich totiž došli len do Paríža, do Prahy sa akosi nedostali. Všetci mali náhradu, okrem Blake-a, ktorému nikto nebol schopný požičať elektronické vybavenie na sample. Set tak bol ochudobnený o dnes už celkom výraznú zložku ich muziky, ktorá dotvára mrazivý nádych deviácie. Škoda. Blake sa túlal po pódiu a robil doprovodnú show, kým zvyšok, obohatený po novom už aj o  basu, tlakoval svoj grindcore. Vysoké otáčky striedajú pomalšie pasáže. Sypačky ťa krájajú a spomalenie len pomaly tlačí kúsky torza do zeme. Strednotempové pasáže čistý holokaust. Scottove ujeté riffy a neskutočná masáž rytmickej dvojice Jarvisovcov, J.R.-ov vokál vytiahnutý zo samotnej prehnitej podstaty ľudstva. To všetko napchaté do instantného frontálneho útoku. Čistá, nekontrolovateľná hudobná nenávisť. Zvuk čitateľný, všetko sa dá pekne rozpoznať. Slintám pod stagom. Je to náklad. Tento set ma totálne odrovnal a len potvrdil, že nikto nehrá to čo oni a tak ako oni. PIG DESTROYER je unikát. Svojím konceptom, jeho prevedením a hlavne svojimi nápadmi a jedinečným ksichtom. Kapela s veľkým K. V mojich očiach ďalší top festivalu.

Je dohraté, presúvame sa a nájdeme si nejaké pekné miestečko s výhľadom. Čakáme na headline festivalu, OBITUARY. V dobe, kedy som fičal na deathových albumoch, som prehrabal aj ich diskografiu. Napriek tomu, že nikdy nepatrili k lámačom rýchlosti, je táto floridská päťka rátaná vždy medzi klasiky tohto žánru. Tým, čo ich definuje. Prehulený sound, hutný a ničiaci. Posadené v pomalšom tempe, o to ťažšie a ponurejšie. Vokál dnes už legendárny. Zapaľujeme, nech je vnem intenzívnejší. Ich show ma dostala. Tá ponurosť, hustota, ten asfalt požierajúci život naokolo, ma doslova pohltili. Bolo to masívne. Riffy ničiace svojou depresívnou ťažobou, než rýchlosťou. Rytmika plná a neskutočne posadená. Parný valec. Typické OBITUARY bpm. Tie sa mi na OBITUARY vždy páčili. To tempo, prazvláštne vyvážené na hranicu extrémnej muziky a pritom plne funkčné a svojské. Táto kapela je rozpoznateľná po pár taktoch. Ide si svoj štýl a naživo boli neskutoční. Nečakal som taký náklad, ten feeling, aký z toho išiel. Napriek tomu, že hrali prevažne novšie veci a rozpoznal som tuším len dva songy, ma set bavil celý čas a ani som si neuvedomoval jeho dĺžku. Zrazu bolo dohraté a len sme na seba pozerali s výrazom maximálnej spokojnosti. OBITUARY to tam naložili s prehľadom. Kalap dole. Asi čas opäť prevetrať ich albumy.

Silný deň je za nami, videli sme neskutočné showky. Rozmýšľame, či vypozeráme freak shows, ale nakoniec volíme kemp lomeno auto. Je poriadna kosa, a  tak sa ideme odpratať, aby sme sa potužili, nabrali sily a nejaké to telesné teplo. Je potrebné, lebo táto noc bola studená až na kosť. Všetci sa zhodneme, že takto tu ešte nebolo. Klepoce nás ako trabanty na STKčke, kým nás to nepoloží a nejdeme spať.

PIATOK:

Ráno ma už nebudí kosa, ale peristaltika čriev. Toika musí instantne pykať za moje včerajšie vegánske hody. Zbieram sa a zisťujem, že všetci ešte spia. Som rád, že som sa prebudil. Takto z donútenia, ale s prehľadom stíham rannú hygienu a smer areál motať sa pred stagom v čase, kedy sa deň ešte len rozbieha. Vyzbrojím sa raňajkami a osviežujúcou ľadovou drťou na prebratie. Je poznateľne teplejšie, hlavne nefúka ten vyjebaný studený vietor. Konečne.

Na OEF sa piatok a sobotu hluší od desiatej. Stage si berú MINDFUL OF PRIPYAT z Talianska. Boli mi odporúčaní, ale žiadne prekvapenie so zvesenou gambou sa nekoná. Zahrajú fajný a dynamický set, ktorý trpí mierne neprehľadným zvukom. Výkon kvalitný, ale som mierne roztrepaný a stále sa preberám, takže to okolo mňa len tak prehučí a nenechá okrem sympatickej gitaristky žiadny hlbší dojem. GETS WORSE som chcel vidieť, a tak som rád, že ma zobudil biologický budík. Tento power-violence z Leedsu sledujem dlhšie, produkujú fajné nahrávky a celkovo tá oblasť v UK je silná na kapely. Svižný náklad, ktorý trpí troška zvukom a tým, že im chvíľu trvá, než sa rozohrajú. Mierne som sklamaný, chýba im tá intenzita, ktorú majú na nahrávkach. Chalanov som videl večer predtým veselých na bare, takže hrať rozbitý o pol jedenástej ďalší deň si asi vypýtalo svoju daň. Ale po pár songoch doladia zvuk, Rich sa za bicími sa zohreje a druhá polka setu už vypadá lepšie a energickejšie. Ostávajú ale troška zmiešané dojmy. Na úplné posúdenie by to chcelo klub a večerný čas. SICK OF STUPIDITY, holandskí pohrobkovia futbal grindcore dua JESUS CRÖST, sú ďalší na rade. Nikde nebola dopredu nahrávka, takže neviem, čo presne čakať. Ich set bol v princípe celkom v pohode, nasadenie a chuť tam boli, ale kus slabšie a  opočuté nápady ku koncu už neutiahli moju pozornosť, a tak idem obraziť distrá a ľudí a v kľude dakde zapáliť. Vynechám bieloruský deathmetal a vraciam sa na FAILURE TRACE. Tam je to už iné kakao. Nasadenie totálne, otáčkomer nahodený do správnej pozície a energia do oči bijúca. Konečne niekto, kto ma prebral z toho oťapeného stavu a poriadne mi v ten deň otvoril oči a uši. Sypačky, punkovačky, útočné gitary, agresívny vokál a na trojicu mimoriadne dynamický pohyb na pódiu. Taká mexicko-thajská prívalová grindcore vlna ma poriadne osviežila. Výborný set. Ubehne rýchlo, ale je to solídny výprask. Zatiaľ najlepší v tomto dni.

GORE AND CARNAGE som už raz na OEF videl a bola to dobrá show. Tentoraz to nevydalo, nájde ma zvyšok posádky, ktorý potrebuje zmanažovať nejaké veci skrz auto, a tak ideme smer kemp, kde nás po silnejšej cigaretke kus povypína do ležiacich polôh. Sledujem len ušami z kempu, ale príde mi to menej hravé a odídené ako naposledy. BODYFARM a ANALKHOLIC plánujem vynechať, ale nečeknem obscene web, kde sú BODYFARM zrušení a namiesto nich ohlásení EXORCIZPHOBIA. Kebyže som na to nachystaný, idem si pozreť tento thrash, ale v danom rozpoložení prevládne lenivosť. Bledneme, debatíme a chillujeme. Zrazu začujem niečo úplne iné ako je uvedené v programe, hneď sa zorientujem, ale som v stave, že som sa usadil, vegetím a proste sa mi v tom danom momente nechce utekať, aby som stihol aspoň polku. Troška ma to mrzí, ale myslím, že ich (ne)nevidím posledný raz. ANALKHOLIC, napriek totálne netypickému pôvodu, t.j. Nová Kaledónia, znie úplne priemerne. Automat to len zhoršuje. Vraciame sa na ENTRÖPIAH zo Španielka. Tu som očakával o niečo viac, musím priznať. Nebolo to zlé, ale nejak bez silnejšieho nápadu a také nemastné neslané. Poctivo odrúbané, ale nič sa na mňa nelepilo, bohužiaľ. Len to tak prešlo okolo mňa. Bolo to štandardné, nevýrazné. SQUIRTOPHOBIC počúvame od distier, ďalšie gore, ktoré znie ako hocktoré iné. Hrabanie sa v platniach dostáva prednosť.

Poctivo sa vraciam pod stage pozrieť svoj ďalší tip, FISSURE. US power-violence. Precízne podané, nápadité, ale pritom držiace sa pravej podstaty tohto žánru. Set má spád, rýchle výplachy striedajú pomalé ťahačky. Vokalista odtrhnutý z reťaze. Hrajú s nasadením bojovej samovražednej letky pri poslednom nálete. Pripomína mi to neskutočný set ACxDC z minulého ročníku. Amíci proste PV vedia. Je to bohapustý jebot. Náklad. Tatrovka hrubého štrku vysypaná na tvoju hlavu. FISSURE to tam rozjebú, nekompromisne a bezhlavo! Ostávam stáť s otvorenou hubou, aká z toho ide energia. Totálne ma to strhne a nepustí. Neviem odtrhnúť zrak, na nič sa sústrediť, nič vnímať, kým je táto štvorka na stagei. Nechce sa mi veriť, že sú služobne mladšia kapela a pritom takýto set, zahratý brutálne energicky a s priamočiarym nekončiacim tlakom. Proste jedna veľká bomba. Po sete utekám nakúpiť asfalty, lebo mám pocit, že po tom, čo predviedli, sa o ne ľudia pobijú. FISSURE ma dostali do kolien a zaraďujem do zoznamu kapiel, ktorých činnosť treba pravidelne sledovať a monitorovať. Jednoznačne najväčšie prekvapenie festivalu.

TEST, brazílsku dvojicu, sledujem s platňami v ruke a je to celkom fajn. Sú len dvaja, zato bordel robia celkom solídny. Troška ma ich set hluché miesta medzi songami. Celkovo to má náboj a díva sa na to dobre. Na druhej strane mi neprídu až tak výnimoční, hudobne či prevedením a na veľkom pódiu sa kus strácajú. Ruku na srdce, dvojíc, ktoré robia väčší a  lepší bordel, sa nájde viacej. Navyše po predošlej kapele je mi to možno málo, aj to sa mohlo stať. Celkovo to teda hodnotím ako dobrý výkon, so slabšími nápadmi a nešťastím v podobe toho, že hrali po FISSURE. Neskôr si TEST zahrajú aj jeden set pri vstupe do kempu a z tých pár obkukaných minút mám pocit, že tam im to sadlo viacej. Rozhodne skôr klubová kapela. Pridávam plusové body za parádne logo. Opäť obrazíme distro a s nákupom smer auto. PUTRID OFFAL len z kempu, znie to nudne. Vraciame sa na ďalšiu dobrotku, ktorá je na line-upe. Začína sa skromnou vetou: "Hi, we are FEASTEM and we have a hangover." Nasleduje tornádo. Táto kapela je čistá devastačná sila v praxi. Grindcore, ktorý ti odrapí hlavu. Ich set bol totálny rozjeb. Gitary sekajú pasáže s typicky severským soundom, krájajú ťa zaživa. Patrik je kapitola sama osebe. Pán rýchlosť. Ako si už jebe tie tempá. V pohode a kľude. S úsmevom na tvári. Petriho uškriekaný vokál dodáva finálny odtieň deštrukcie. Ak by niekto chcel zhudobniť atómovú apokalypsu, stačí prepísať FEASTEM do nôt. Prebehli všetky štyri nahrávky a nechali po sebe len víriaci prach. Čo dodať. Týchto Fínov radím medzi osobné topky. Každou show dokážu, že úplne právom. Bodka.

Po tejto náloži sa idem spamätať bokom a zase sa poflákať medzi distrami. LIVIDITY nikdy nepatrili medzi kapely, ktoré som sledoval a nezmenila to ani klubovka pár rokov dozadu, ani set z dávnejšieho Obscenu. Muzika ku mne síce dolieha, ale nenavábi ma pred stage. ROMPEPROP si ale chcem pozrieť. Ako jediné gore. Ich ani tento žáner nepočúvam, no ich show na Obscene pár rokov dozadu bola, samozrejme s pomocou šialeného kotla pod nimi, veľká divočina. A ako som spomenul, ten dav má svoje čaro. Volíme samý vrch areálu, kde je kopa miesta, máme kde ubaliť. Pofajčievame a  sledujeme. Je to party. Ľudia sa bavia, z kapely ide strašná radosť z hrania, ten feeling je super. Hmýri sa to farbami, loptičkami, nafukovačkami, kostýmami. Panuje všeobecne pozitívny náboj. Jedná sa o jednu z posledných show tejto kapely a tak to aj vypadá. Išla z toho neskutočne pozitívna energia, presne taká tá obscene vibrácia. Muzika VITAL REMAINS idúci po nich, sa odo mňa odráža. Je to muzikantsky namakané, profi. O to pokoj. Ale nebere ma to v globále. Zručne zahratá nuda. Nie som v stave doceniť niekoľkominútové prekomplikované deathmetalové litánie. Dávam tak polku setu. BULLDOZER, ktorí sú u mňa totálne pred týmto festivalom neznámy pojem, ma bavia poznateľne viac. Ranný thrash reznutý metalom v globále, je v túto hodinu svieže prekvapko. Má to šťavu. Energiu. Je to dynamické a pekne to odsýpa. Spevák v kostýme s rečníckym pultom. Napriek tomu to nebol statický výkon. Odozva spod stagu je namieste. Nikdy som o tejto kapele nepočul, bolo mi divné, že vyfasovala taký večerný hrací čas, ale toto rozhodnutie bolo úplne na mieste. Živelná show.

Vidieť v Európe S.O.B. sa nedalo. Štvrť storočie. Čurbymu sa podarilo ich sem konečne stiahnuť. To proste musíš vidieť! Kto nevidel, nielenže asi nebude mať tak skoro možnosť, ale v prvom rade prišiel o neskutočný náklad. S.O.B. na nás vytiahli devastačnú takmer hodinku, rozporcovanú na výbušné songy, kde sa prelínajú rôzne extrémne hudobné formy. Pomiešané, ale vyvážené. Skočné, ale nie primitívne. Tvrdé, ale pritom hravé. Priamočiare. Ohlodané na kosť, ale maximálne živelné. Napriek veku išli na doraz a nepoľavili celý set. Išiel z toho akýsi prazvláštny život, pulz. Malo to rozmer. Ten set mal dušu. Svoj tep. Možno si títo Japonci povedali, že sa patrí po toľkých rokoch spraviť epický bordel. Taký, ktorý sa vryje do hlavy a budeme naň na staré kolená pri fajke spomínať. Vyšlo to ukážkovo. Veľmi silné momenty. SCHIRENC PLAYS PUNGENT STENCH je vlastne PUNGENT STENCH. Len upravené meno, keď už sa súdne naťahuješ za značku. Inak podľa mňa mohol ostať pri názve CHURCH OF PUNGENT STENCH, znie to lepšie a nevypadá to ako egotrip. Podstatná je ale muzika. V ich prípade bola vždycky svojská. Malo to svoj puch, ktorý bol rozpoznateľný. Svoj štipľavý zápach, ako napovedá názov. Bol som zvedavý, či sa im to podarí preniesť do live setu. A dokázali to vierohodne. Hrala sa len tvorba po rok 1993, a tak odzneli staré, dnes už rokmi preverené songy. Strašne ma to bralo, neskutočnú silu to malo naživo. Keby bol na pódiu väčší pohyb, bolo by to kus vizuálne dynamickejšie, ale aj tak to bol náter. Už len samotná muzika stačila na vytvorenie tej správnej, deviantnej nálady, akou oplývajú ich štúdiové počiny. Keď sa dostalo aj na ten najviac ujetý album, "Dirty rhymes and psychotronic beats", chrochtal som blahom. Vytiahli tracky "Viva la muerte" a "Why can´t the bodies fly" a bol som úplne namäkko. Z nahrávky som si ich nepustil už roky, ale nečakal som, že ma to takto dostane. Parádička.

CENTINEX dávam z povinnosti, lebo tu už hrali tuším trikrát a nevidel som ich ani raz myslím. Mňa švédske deathy nikdy špeciálne nebrali, ale toto je pozerateľné. Drží sa to vo svojej škatuľke, ale presne vie, ako v rámci nej postupovať. Má to gule, hutný sound a mrazivý feeling. Taká klasická švédska vec. Po ich sete som osirel, časť spí unavená zimou, ďalšia stratená, posledný súputník ide hostel. Ďalšie dve kapely sa tak motám hore dole, SATANIC MALFUNCTION napriek sľubnému popisu nezaujmú a  INCARCERATION mením za debat s ľuďmi pri chálku. Nechcem ešte odísť, balím a z posledných síl sa vraciam pred stage. Chcem a dobre viem prečo. Na poslednú vec dnešného večera/noci: BBYB. Cybergrindový úlet, ktorý je pre mňa jedinečný. Robia to inak. Po svojom. Ako hudobne, tak vizuálne. Nie je to suché vymenenie živých bicích za nastavený automat, len s iným registrom zvukom. Je to elektronické, ale pritom animálne a  živočíšne. Rytmicky pestré. A hlavne vyvážené, kompaktné a ucelené. Tekno/drumandbass podklady a gitary na seba parádne naväzujú a dopĺňajú sa, didgeridoo pridáva zaujímavý odtieň a dva choré vokály kraľujú celému tomuto cirkusu. Elektroniku mám rád, hlavne naživo (áno, kľudne si hoďte kameňom) a toto bola u mňa perfektná ukážka toho, ako sa dá všetko do seba pospájať, treba mať len otvorenú hlavu a žiadne klapky pred očami. Cybergrind mi veľakrát príde strašne prvoplánovaný, bez nápadov, nedotiahnutý a hlavne nehľadajúci nové možnosti. To ale rozhodne nie je prípad týchto Ostravákov. Oni to robia presne naopak a v tomto smere u mňa vedú oproti iným v ich ranku s veľkým predstihom. Ich set ma postavil na nohy a napriek únave, vysokej hladine THC a neskorej hodine som si musel potrsať s nimi. Veľká bavka. Performance ako z knihy. BABAYABA na hrad.

Hneď som prebratý, tak ešte snorím a motám sa, ale netrvá to dlho. Hlavne už kus poľavila tá zima a dá sa normálne fungovať, aspoň keď do seba hodím v priebehu večera zo dve teplé polievky. Nechcem dnes moc preťahovať, lebo ráno by som rád stihol hneď prvý, úvodný štartovací set. Tak sa finálne presúvam do auta, kde s obživlým kolegom spáchame ešte jednu fajčiacu seansu a dáme nejaké drinky. Oči mi ale zanedlho klipkajú, tak pekne umyť zuby a do spacáku.

SOBOTA

Rozlepím oči. Som dáky roztrepaný. Netuším koľko je hodín, mobil totálne vybitý. Ani na budík sa nezmohol. Otváram dvere na aute a zisťujem, že prakticky ešte všetci sú stále naokolo, zalezení v stanoch. Pýtam si informáciu o čase a gong oznamuje pol jedenástej. Presne toto som nechcel. ALEA IACTA EST sú moji dobrí kamoši, tlakujú poctivý grindcore a  veľmi som chcel vidieť ich set na OEF a podporiť ich. Kombináciou všetkých faktorov ale bohužiaľ set prespávam. Sorry chalani, chcel som byť pri tom. Nevydalo.

Napriek tomu, že som si relatívne nadspal (môj festivalový priemer je cca 5 hodín na noc), cítim únavu a vyčerpanie. Keďže už nie je kam sa ponáhľať a nasledujúce tri veci v súpiske ma nelákajú, ostávame v kempe. Neskôr sa ale prihlási prázdny žalúdok, tak sa pohnem do areálu. Raňajky, toi toi story 2 a niečo osviežujúce na pitie. Dnes konečne prišla aj nejaká tá páľava, je teplo, bez vetra, a tak všetko nasvedčuje tomu, že posledný deň prebehne bez komplikácii. Motám sa okolo distier v snahe porozhadzovať posledné éčka vyčlenené z rozpočtu. Pred stage sa dostávam so začiatkom setu PRIMARY RESISTANCE z Ostravy, kde trieska známa postavička Cichoň. Som zvedavý na jeho novú, aktívnu kapelu. Kombinácia HC a grindcoru. Je to také pol na pol. Má to silnejšie momenty, ale aj vyslovene slabé. Najsilnejším momentom setu je cover od NAPALM DEATH. Keď si spomeniem napríklad na CEREBRAL TURBULENCY, kde sa Cichoň aktivizoval predtým, myslím, že troška podlezená latka a krok späť. DILUTION je ďalšia z rady power-violence kapiel na OEF. Majú v nej prsty ľudia okolo KATE MOSH. Je to poctivo vytrieskané, drží sa to štandardov tohto štýlu a má to v sebe agresiu. Zahrajú dobrú show, hudobne to ale nie je nijak výrazné. Doháňajú to nasadením a energiou, ktorá z toho ide. Stále som nejaký vymletý a nie úplne prebratý, takže je dosť možné, že sa to odo mňa odráža viac, ako by som chcel. Potrebujem, opäť ako včera, niečo husté na prebratie. Obrazím distrá, porozhadzujem ďalšie toliare a vraciam sa môj dnešný preberák. EVISORAX z UK. Toto chaotic grindcore trio som mal možnosť spoznať, keď som riešil zastávku na ich tourku s WORMROT. Odvtedy stihli nahrať druhý album, pred týmto turné vymeniť speváka a nacvičiť nový a devastačný set. Berú si stage a zemetrasenie začína. Grindcore, dostrihaný, šialený, s rôznymi odbočkami, zmenami a plný divných nápadov. A pritom maximálne zohratý a posadený. Nikdy nevieš, kde táto kapela bude o dve sekundy, moment prekvapenia je neustále prítomný. Síce nie sú najrýchlejší, ale vynahrádzajú to práve nevypočítateľným chaotickým vplyvom svojej muziky. Kamoš po ich sete hodí prirovnanie, ktoré mi príde celkom výstižné. Sú ako takí mladší a dostrihanejší BRUTAL TRUTH. Keď pomyslím na netypické gitarové postupy, odletenú kombinatoriku bicích a vokál, ktorý sa derie priamo do mozgu, nie je to ďaleko od pravdy. Výborný set, ktorý ťa vystrelí, až mokasíny lietajú. Som prebratý, konečne.

Ideme odložiť nákupy. Pozerám program a najbližšie štyri veci mi pokojne môžu ujsť. Prebratý síce už som, ale je fajne teplo a dá sa krásne relaxovať. Rozhodneme sa, že ubalíme a pobledneme. Troška doplníme energiu aj mikrospánkami. Do kempu sa rozlieha muzika a ako tak počúvam, sám pre seba schvaľujem svoje rozhodnutie. Chcem načerpať čo možno najviac energie, lebo dnešný deň bude ešte dlhý, nevraviac, že nedeľu ráno chcem vypadnúť čím skôr. Proste treba doplniť baterku. Tak kým sa mi v distre nabíja mobil, dobíjam sa aj ja. Ďalšie veci v poradí totiž nechcem premeškať. CLOUD RAT z USA sú mojím ďalším tipom a na ich set som už poctivo naspať dole pod stagom. Výbušná a agresívna zmeska hardcoru a grindcoru, obohatená elektronickými prvkami a ženským vokálom. Taká typická americká vetva extrému, kde kombináciám všemožných vecí nikdy nevyhýbali. Je to našlapané, miestami nezastaviteľné. Noisové kvílenia zo sampleru tomu dávajú zaujímavý rozmer. Speváčka je zjav, z tváre jej ide prepnutosť a nechcel by som ju nasrať. Ani sa s ňou hádať. Tým hlasom by povybíjala okná. Je to poriadny bordel. Ich set nás prefacká ako malé deti. Výdatná porcia agresie a nenávisti, nahustená do necelej polhodinky zvukového marazmu. Ďalší potvrdený tip a kapela, ktorej činnosť budem sledovať. LAHAR sú, minimálne v domácich lokalitách, známym pojmom. Namiesto Banána prevzal vokály Iny (GRIDE, RADIOLOKÁTOR), inak však ostáva všetko pri starom. Thrashový smrtonosný nátresk v tej nejlepšej forme. Prebehnú zásadné songy a nahrávky, hlavne veci z EP "Až přijde čas" mi vytiahnu zimomriavky aj na riti. Gitarový dvojzáprah strieľa riff za riffom, noha furt na plyne a vokály trhajú tvoju ľudskú dôstojnosť. Set je zúrivý. Päť vypustených bojových psov. Rozhodne najagresívnejší thrash set na OEF. Čistá skaza.

Ďalším tlakom v poradí sú Amíci MARUTA z Floridy. Pre jedných death, pre ďalších grind. Pre mňa osobne jednoducho brutálna porcia extrému, ktorá si nedáva moc hranice, použije, čo chce, a to v prospech svojej ničivej sily. Technicky podaná muzika, v ktorej sa nájde miesto pre rôzne nápady. Je to pestré, identifikovateľné, technicky zahraté, ale pritom dostatočne priamočiare a neprepálené. Hráčske výkony top, má to svoj ksicht a nesmierny potenciál vyhladiť všetko živé naokolo. Kapela, ktorú musí pred koncertom odistiť pyrotechnik, inak by ľahol popolom celý areál. Totálna deštrukcia. JASAD napriek exotickému pôvodu nezaujmú. Dneska už slnko pečie, tak ideme nájsť tieň, kde sa zložíme. MARTYRDÖD ale rozhodne nechceme vynechať a  ani nevynecháme. Zahrajú silný set, na crust dosť pestrý, melodický a  atmosferický. Baví ma to, napriek slabej znalosti štúdiových nahrávok. Sem tam si ich muzika odbočí, kam potrebuje, ale všetko v rámci prospechu celku. Cítiť z toho severský punc. Taký ten typický chladný charakter a náladu. Keď pritlačia na pílu, je to hutné a ťažké. Zosuv pôdy. Rozhodne na poli crustu zaujímavá kapela, ktorá na seba strháva čoraz väčšiu pozornosť. Títo severania totiž dobre vedia, ako svoju tvorbu obzvláštniť a vyťažiť z nej viac, než by sa čakalo. Mimoriadne príjemná show. INHUMATE idú po nich. Títo Francúzi svoju káričku ťahajú už 25 rokov. Ich nahrávky ma nikdy nebrali, naživo je to ale zakaždým neskutočné peklo. Inak tomu nebolo ani teraz, samozrejme. Obsadia stage, spustia, Christophe si párkrát jebne mikrófónom do čela a ide sa. Živelný grindcore set rozpumpuje pod pódiom neskutočný bordel. Výmena energie prebieha, dav sa baví a kapela sype skladbu za skladbou. Ide im to od ruky, sú zohratí na 100%. Roky praxe. Odozva spod pódia je fakt až na hranici extrému. Celé to spojenie setu a  ľudí vytvára ďalší perfektný obraz obscene atmosféry. A energia koluje a  vracia sa. Viditeľne. Asi som INHUMATE v lepšej forme nevidel.

HEMDALE z USA so svojím špecifickým poňatím grindgoru, idúci po nich, majú menšiu smolu. Po predošlom sete sa to nejak pod pódiom celkom rozpŕchne. Kapela tak zo začiatku hrá hlavne pre ľudí roztrúsených po lavičkách. Ktovie, koľko ľudí ich ešte má v pamäti, ja ich poznám hlavne po mene, ale chcem si to pozrieť, keď už sú tu. Ich set aj muzika boli rozhodne svojím spôsobom zaujímavé. Zvuk totálne podladený, basa vytiahnutá až príliš do popredia a uletený chorobný vokál. Ten išiel cez nejaký harmonizér a pomedzi songy sme sa na tom efekte strašne ujebávali. Znelo to ako medveď po transplantácii ženských hlasiviek. Show ale dobrá, zaujímavá a napodiv divnému zvuku (čo mohol byť zámer) ma to bavilo a som rád, že som to videl. Nasleduje TNANATOS, ale tam sa na mňa nejak nelepí nič. Dá sa to vypozerať, ale je to taký klasický, dobre zahratý death/thrash, ktorý mi nepríde ale ničím výnimočný. Nepamätám si z ich setu žiadne špecifické dojmy. Preplával okolo mňa. To na druhú stranu UNHOLY GRAVE ma totálne posadili na riť. Ich nahrávky ma míňali, aj keď ich majú za tri nákupné košíky a veľakrát ma od toho odradil aj ich zvuk. Mal som možnosť vidieť ich v klube v Žiari, rok 2008, tam mi to prišlo rozhádzané, a preto som týchto Japoncov špeciálne ďalej nesledoval. Tým, čo predviedli tu, ma ale naprosto odrovnali a vybrali z huby všetky pochybovačné slová, ktoré som niekedy na ich adresu prehodil. Ich set bola jeden nekompromisný rozjeb sluchovodov. Hrali s prehľadom, bez kecov, bez pózy, priamo a úderne. Z  dôvodu tragickej udalosti nový bubeník a ako by pán Lepra povedali, keď vymeníš v kapele motor za novší model, je to kurevsky cítiť. Možno v tom bol ten markantný rozdiel. Ktovie. Jedno je isté. Tu išli ako stroje, otáčky na maximum a jebali do nás, koľko vošlo. Furt a neustále. Nenudilo to jedinú sekundu. Kapela hrá o dušu, na doraz, spevák predvádza svoje prazvláštne tanečky rozhadzujúcich rúk. Jedna veľká grindcore bomba. Kým som doteraz nemal vierohodnú možnosť sa presvedčiť, prečo sú UNHOLY GRAVE radení medzi klasiky, tento set mi dôkaz najebal priamo do ksichtu! Onemel aj osprostel som z toho instantne. Jednoznačne vrchol večera.

Po tomto náklade nasleduje thrash/death PROTECTOR. Je to síce jeden z headlinov, promo materiály to ospevujú, ale ako v prípade THANATOS sa na mňa nelepí nič. Možno nastupujúcou únavou, alebo skorej tým, že UNHOLY GRAVE rozprášili celý Obscene na padrť. Dávame dva songy, ale kde nič nie je, ani exekútor neberie. Ideme sa pomotať. BLOOD vynechávam tiež. Prvýkrát som ich videl na Fekal party. Nuda. Druhýkrát na OEF. Väčšia nuda. Tretíkrát ani nepokúšam osud. Doliehajúce tóny ma utvrdia. Radšej pomínať žetóny na páľanku. Show MY MINDS MINE, na ktorých sa vraciam, je o poznateľne živšia. Rýchle, nekomplikované songy zahraté tak rýchlo, ako im to len ide. Z kapely ide energia ako z mladíkov, napriek tomu, že sú už postarší páni. Rýchle HC s občasnými sypačkami ma preberá a je sviežim nádychom v tejto záverečnej noci. DESTRUCTIVE EXPLOSION OF ANAL GARLAND ten svieži dych predĺžia. S legendárnou postavičkou českej scény Vlakinom za basou sypú celkom fajn, napriek tomu, že je to gore, drží sa to skôr v duchu agresívnych nášupov ako napríklad REGURGITATE, než nejakej umca-umca hopsačky. Výkon napriek nočnej hodine prekypuje energiou a pod kotlom sa formujú posledné zvyšky davu. Poctivý nátresk. Kebyže pomenia vokály, kľudne sa môžu vyhodiť z gore škatuľky. U mňa dobré, už som ich videl a  myslím, že kvalitatívne išli rozhodne hore. ICON OF EVIL ma naláka popisom a radšej napriek únave ostanem, aby mi náhodou neušla nejaká bomba. Prax minulých rokov hovorí jasne: COKE BUST, CHIENS či HUMAN CULL mali tiež pozdné časy, a aké to boli koncerty. Tak ostávam, ale žiadne prekvapenie či ohromenie sa nekoná. Začne sa pomaly a nejak to neeskaluje, tak preklipkávajúc očami to vzdávam a neostávam ani na poslednú kapelu, slovenské gore ENEMA SHOWER. Idem rovno spať, zajtra treba odkrútiť veľa hodín za volantom.

OUTRO

Nedeľa prebieha klasicky. Ráno sa dáme dokopy, pobalíme veci, ideme naposledy obísť areál a vyzdvihnúť veci, ktoré beriem so sebou. Pohýname sa kolo jedenástej, cesty sú tak isto napiču, ale napriek zastávkam potrebných pre vysadenie ľudí v mieste ich bydliska, dorazím do LC o dve hodiny skorej. Tomuto fenoménu nerozumiem. Smerom do Trutnova sa ponáhľam, nech sa všetko pekne stihne a furt je to časovo o hubu. Naspäť idem v pohode a aj tak mám lepší čas. O dve hoďky. Možno je to tým, že všetci roztrepaní väčšinu cesty prespia, netreba stáť toľko na cigu, šťanie, polievku a čo ja viem čo. Každopádne, dorazíme domov špinaví, vymletí, ohluchnutí, ale živí a zdraví.

Obscene extreme vol sedemnásť za nami. Ako po iné roky, bol to jeden famózny trip. Neskutočné shows. Headlineri, ktoré len tak bežne nevidíš. Nové objavy, ktoré si zaslúžili moju pozornosť hudobnou päsťačkou do tváre. Plno známych ľudí zhora zdola. Kamoši a nové interné fóriky. Kopce výborného jedla. Siahnutie na dno svojich pľúcnych kapacít. Doplnená zásoba asfaltovej zbierky. Atmosféra na výbornú. Ďalšie zážitky do šuplíka s menovkou OEF. Tento festival je jediný svojho druhu. Bez debaty. Už teraz je stanovený termín ďalšieho ročníka. Odpočet beží.