PUNKGEN

Týpek menom Bende patrí medzi moje budapeštianske spojky. Keď ma oslovil s ponukou, že potrebuje spraviť zastávku v rámci Ösmangel tour pre svoju kapelu a kolegov zo Švédska, prakticky som na to kývol v tom momente. Síce v strede týždňa, ale išlo o doordeal, nejaké chálo plus pivká na bare a  samozrejme nevyhnutné prespanie. Nie je čo riešiť.

V deň koncertu som na mieste podľa dohody o siedmej, dodávka s kapelami stále nikde. Medzitým sa zbierajú ľudia, príšlo aj jedno auto zo Zvolena. Minúty bežia a preklínam sa, že som si číslo na Bendeho vypýtal neskoro a nestihol mi odpísať. Neni komu zavolať. Začínam smskovať do Pešti, aby som dopátral číslo. Napodiv sa mi to podarí rekordne rýchlo, ale je mi to hovno platné. Telefón vypnutý. Fasa. Narastá nervozita, nemám žiadne info, osem preč. Nakoniec ma prozreteľne napadne skontrolovať event a je tam post od jedného zo Švédov, že meškajú a dojdú za 15 minút. Tlak opadne, balím a kým stihnem dodymiť, dodávka prichádza. Zvítame sa a všetko zrazu naberie rýchly spád. Chalani začínajú nosiť veci, pracujú pilne ako mravce a zanedlho je všetko nachystané. Začne sa o deviatej a všetko sa pekne stihne.

Prví idú KYLIGA DÄLEN z Pešti. Na nahrávke mi zneli tak trošku štandardne, ale naživo to malo oveľa väčšie gule. Nadupaná zmes crustu, punku a rock and rollu. Má to neskutočný ťah, energiu, agresiu, ale takisto silné nápady, o ktoré sa to opiera. Páčia sa mi aj netradičnejšie štruktúry songov, ktoré z toho nerobia kolovrátok, ale držia to pekne pestré a dynamické. Je to svojské, pestré, a muzikantsky posadené. Musím sa priznať, že ma to oproti nahrávke oslovilo o dosť väčšej miere, než som čakal. Buď som predtým poriadne nenašpanoval uši alebo sa niekde stala chyba po ceste. Naživo to bolo iné kakao. Ich set bol ako tlakový hrniec pred výbuchom. Vtlačili mi pot späť do čela. Jedno z najväčších prekvapení za poslednú dobu u mňa.

Výmena kapiel a medzitým moja hladina toxínov stíha pekne stúpať. Všetko sa deje rýchlo a ubehne len pár minút a nastupujú UTANFÖRSKAPET. Začnú hrať a rozbieha sa mašina sa hutný disbeat rock and roll. Páni mechanici síce kus postaršieho veku, skúsenosti ale cítiť v každom songu. Natlačené, nahustené, precízne zahraté. A severský, ničivý sound. Takto sa hrá poriadny náprah. Ľudia v tesnom kontakte pri kapele a je aj nejaký pohyb. Švédi dupú na plyn, v klube stúpa teplo. Set plynie, ani nestíham poriadne sledovať ako. Atmosféra výborná a výmena energie medzi ľuďmi beží v plnom prúde. Pálenky mi píšu a všetko do seba zapadá. Ani netuším ako, ale set preletí okolo, rozdá pár faciek a potvrdí všeobecnú domnienku, že vo Švédsku asi neexistuje zlá kapela. Dúfam, že aj ja budem takto tlakovať o dvadsať rokov.

Celá seansa končí samozrejme na bare. Pochopím, že je pokročilá hodina a  čas ísť, keď za mnou príde Bende s tým, že všetci čakajú usadení v dodávke na mňa. Poberáme sa, prichádzame na parkovisko autoškoly za barákom. Chalani parkujú blízko kope dlažobných kociek. Napadne ma, že každý zakopne, keď pôjde von z dodávky. To sa presne deje a jeden po druhom zakopávajú o úhľadne poskladanú kopu, ktorá končí neúhľadne rozkopaná. Presunieme sa dnu, ale na debat moc nie je priestor, týpci pospia prakticky do pár minút. Tak si posledné pivko vychutnám sám v posteli a do pár minút som mŕtvy aj ja. Troška to napravíme deň na to, keď ideme po nejaké veci do klubu a dávame si rannú kávu. Maďari priznávajú, že toto dopadlo lepšie ako v Pešti, tam mali deň predtým okolo dvadsať ľudí (u nás na stredu pekných 26) a utlmenú atmosféru. Moc si to pochvaľujú, som spokojný. Lučenec je stále na mape.