PUNKGEN

Kde bolo tam bolo, fungovala v Taliansku kapela PSYCHOFAGIST. Dosť uletený jazzgrind. Priebežne pomenili zostavu, pridali transcendentálnu vokalistku a pretransformovali do kapely menom SYK, ktorá sa hýbe na troška inom hudobnom poli. S bubeníkom Federicom sa poznám roky a ponuka na ich spoločnú tour zastávku so stajňovými kolegami CHILD BITE neostala ležať ľadom. Doordeal, spanie, jedlo a drinky. Na letný augustový utorok lákavá ponuka, aj keď som sa troška bál účasti. Keď som robil v strede týždňa PSYCHOFAGIST niekedy na jeseň 2012, účasť bola rekordných desať ľudí.

Tentokrát očakávam max dvadsať ľudí, za čo by som bol tiež vďačný. Predsa len, tieto experimentálne veci u nás moc nejdú. Ale konečné číslo ma prekvapilo. Promoval som akciu solídne a dal leták do ruky prakticky hockomu, koho som stretol. Taktika sa vyplatila a v deň koncertu sa nakoniec nestačím diviť. Štyridsať platiacich. Úžas. Keď o siedmej prichádzam, kapela už má nachystaný stage. Jáj, či dobre. Zodpovedné kapely sú top.

Priebežne sa nazbierajú ľudia, je pol deväť, čas začať. Štartujú CHILD BITE z Detroitu. Silný a hustý set. Vo veľkom kotli namiešaný guľáš poskladaný žánrovo cez hardcore/punk, ktorý ale nejde ďaleko pre rock and rollový náprah, stoner riffy či atmosferické momenty. Okorenené svojsky zafarbeným vokálom. Pestré, vyvážené, identifikovateľné a so svojským ksichtom. Už z nahrávky to znelo výborne, naživo to má ešte väčšie gule a energiu. Kapela tlačí solídne a vokalista v zbesilom nájazde po celom klube. A pritom dokázali zachovať a preniesť feeling zo štúdioviek. Vokalista tú istú farbu hlasu. Žiaden edit. To sa mi páči. A sound. Uff. Plnotučný zvuk. Gitara si razila cestu klubom a pchala do nás jeden šťavnatý riff za druhým. Basa naprávala okenné rámy. Kompaktná energetická porcia. Doslova tučný set.

Taliani sa prestriedajú rýchlo, neni moc času, povolenie nemám, tak vyhovuje. Však len prehodia nástroje prakticky. SYK mi z nahrávok pripadal celkom temný, groovy a tiež so špecifickým feelingom. Naživo som bol zvedavý, ako to podajú, predsa len ich kombinácia metalu, mierneho industriálneho oparu, odleteného uhrančivého ženského vokálu a progresu naživo môže zapôsobiť hocijak. Ale musím sa priznať, že som ostal celkom pohltený. Hutné hypnotické riffy, ktoré premiešali vzduch rôznymi breakmi a zmenami, krájali priestor. Zvuk bol taký plný, že mi ľudia po akcii vyprávali ako sú v piči na tom s ušami. Štuple, ľudia. Späť k veci. Kompaktný set, z ktorého bila do očí muzikantská zručnosť. Progresivita v hraní umne schovaná. Nešlo o to ukázať, čo všetko vieme zahrať, ale ako hráme, aké máme nápady a čo v rámci toho dokážeme zakomponovať. A sem tam to zahrať tak, že človek len oči prevráti, či naozaj. A pritom nestratiť drive. Ja ako som sa zapozeral, tak ma to nepustilo. Normálne ma ten set niekde odniesol, čo sa mi bežne nestáva. Prekvapivo mocné.

Odohraté a klasika, všetko sa presúva na bar a do konverzačných skupiniek. Hodiny pokročia a chalani sa chcú presunúť na dom, kde v podstate rýchlo upadnú do spánku. Ja končím so Stefanom na dvore, kde pod brutálne jasným mesiacom vypálime do noci dve brká a debatíme takmer do štvrtej rána o všemožných aspektoch kapelovania, krajín, kde žijeme, práce a života všeobecne. Druhý deň budíček, a kým sa všetci osprchujú a dajú si kávu, jesto kopa času porozprávať sa. Chalani si pochvaľujú včerajšiu akciu a atmosféru. Ľúbilo sa im. Som spoko. Ideme po veci, schytávam nosiče od kapely a po naložení dávame bagety v priľahlom podniku. Je niečo po jednej, keď sa kapely naložia do dodávky a idú ďalším smerom. Unavený a vytrepaný kráčam domov s pocitom, že to bolo výborné. Hudobne, aj ľudsky. Noví ľudia, nové zážitky. Presne tie chvíle, keď má človek pocit, že skladačka do seba zapadá a jeho cesta vedie prirodzene do bodu, v ktorom sa práve nachádza. Promovanie koncertov je fasa.