PUNKGEN

Áno, dal som si trošku načas ... Veľakrát som chcel napísať report na najdlhší deň môjho života, no furt som to odkladal. Dnes som si však samaritánsky spomenul na všetkých pankistov, čo radi čítajú príbehy zo života iných, lenže knihy sú moc nóbl, Nový čas zas pod úroveň a tuto pozri v reportoch na pankgeňe nájdeš všetko - koncerty, konflikty, kurvy, kapely, kopce, koruny, kamošov, kazety, kšefty, klásku ... kompóty. Reku je opäť čas si vyliať srdce i dušu tu, samozrejme anonymne, de zme.
Časť prvá - o turistike.
S frajerkou sme sa dohodli, že pôjdeme do Bystrice na koncert pešo hrebeňovkou z Magurky cez Donovaly a dole ... HAHAHA boha ale som sa teraz schuti zasmial, keď som si na to všetko spomenul ... ale pekne po poriadku. Začalo to nevinne romantickým pobytom u starej materi v podkroví večer pred osudnou sobotou. Ráno budík na siedmu, čaká nás predsa cca 7 hodinová túra a chceme všetko pekne stihnúť (uvedomelému čitateľovi už v hlave nabehla rovnica (november + podmienky + koncert) x pálenka = hocikedy). Vstaneme o deviatej, na Magurke sme tuším dačo po jedenástej, všetko ide podľa plánu. Škoda len, že nie podľa nášho. Začiatok túry nádhera, všade kopa snehu, ticho, počko pokojné, z Magurky to v pohode šupneme do Sedla Latiborskej hole. Samotná Latiborská hoľa (1643) nás už ale víta jemným studeným vánkom, čo ale ešte dobre znášame, lebo šak sa potíme, sme na túre, trocha nás schladí. Zato kúsok ďalej na Veľkej holi už vládne hmla, vietor, a českí turisti oboznámení s naším smelým plánom nám len sucho poradia, aby sme sa správne rozhodli či pokračovať, alebo to otočiť (ktovie čo ich viedlo k tejto múdrosti - žeby skúsenosti? Možno krimi noviny ...). Ja zaváham (predsa len vidieť živého českého turistu v Tatrách, ktorý mi ešte aj poradí, sa už dá považovať za regulérne znamenie, či?) a nadhodím možnosť aby sme zišli poslednou možnou výhybkou do Liptovskej Lúžnej kde chytíme bus/stop, no frajerka je odhodlaná pokračovať, lebo "veď keď sme už tu", zrazu cítim iba ako ma priľahne obrovská papuča, ani neviem ako a brodím sa snehom ticho ďalej za frajerkou ... Čo na tom, že sa prepadávame do čoraz hlbšieho snehu, vietor sa stále dvíha a my sme vyfintení ako na prvej jarnej prechádzke. Skalka (1549) a Košarisko (1695) boli ešte relatívne v pohode, no bolo to len ticho pred búrkou. Keď som zbadal vrchol Veľkej Chochule (1753), nebolo mi všetko jedno - v priebehu pár sekúnd sa tam striedala hmla/slnko/tornádo/ticho, proste všetko a v brutálnom tempe. Buď pôjdeme strašne dlho naspäť na výhybku, alebo to zdoláme, a potom to už ide iba dole, pohoda, vraví ona a tak ideme. A ideme zle. Zamrznutí, vysilení a hladní sme sa brodili hore oproti víchrici (1x v živote som počul vietor hvízdať ako v starých slovenských filmoch!), nevidel som pred/za/pod seba a do toho mi zvoní mobil - dal som si tú námahu reku kurva čo je?! Kamoš mi volá, či nejdem večer na pivo. Nejdem, lebo do večera neprežijem. Hore na kopci už žiadna romantika, ako správny chlap som s chladnou hlavou vyziapal frajerku, potom som ju objal a utrpenie pokračovalo smerom dole cez Malú Chochuľu (1720) až na Prašivú (1652), kde nás dostihla tma. Vďaka okolitým podmienkam sa vzájomná nenávisť premenila naspäť na sympatie a  nám dochádzalo, že toto už neni sranda. Po tme sme vymenili baterky v čelovkách a struhli to svinským krokom proste dole, až sme sa dostali na rázcestie Korytnice pod Donovalmi ...
Časť druhá - o koncerte.
Mohlo byť dáko pol siedmej večer, keď sme takí rozjebaní chytili stopa do Bystrice na Strieborné námestie. V totálne zúboženom stave sme krívajúc brázdili mesto a hľadali podnik, kde sa najeme a prezlečieme (niesli sme si totižto háby na koncert, snáď nebudeme takí smrďatí nie?). Tak davaj kombo bošácka/polievka/pizza a stihli sme koncert luxusne od začiatku! V  Bosorke celkom kopa ľudí a celé to otvárajú JAKUBYSKO/KOKOTISKO, čo ja teda môžem. Zdalo sa mi, že mám dežavi, no doplo mi, že podobné jebadlo som už dnes zažil na Veľkej Chochuli (no neni to hustý názov hahaha). Vidím 1x nového basáka, 1x Jaga vrieskať, masaker! Vpredu zaujali young punks tanečnými kreáciami - kapela mastí, týpkov trasie ako pod napätím. Kapela prestane, týpkov ešte chvíľu trasie, je znať, že to majú napočúvané :D ale všetka česť, aspoň prišli. Zato ADACTA nepríde, problémy s autom či čo to. Škoda, snáď nabudúce. Tak nasleduje ROZPOR, na ktorý som sa veľmi tešil, táto aktuálna zostava mi riadne reže. Pre frajerku premiéra, pozorujem reakcie, usmieva sa, pokyvkáva, "aaž do konca života", smejem sa, je zlatá. V pogu srandy ako vždy, niekto vytiahol veľkú starú metlu a keď týpek z young punks s otvorenou hubou a zavretými očami prežíval ďalší z  orgazmov, vládca metly mu ju bez váhania strčil skoro až po koreň do huby. Deepthroat ako má byť! Po ROZPORE dobíjanie dávno stratenej energie niečím sviežim a pome na JEŽIŠOVI PIVO NELEJ, pre mňa dnes premiéra. Basa drnčavá, bubny počítačové, projekcia temná, spevy nadoraz. Bolo to dobré, fakt, len aj ja som bol dobre rozbitý a tým pádom mi unikalo z toho to potešenie. Čo ma ale zasa naštartovalo bola parádna afterka z rúk JPN, kopa srandovných hitov presne na takúto akciu, no najviac ma dostali petardy ako "Sprejer frajer" či "Nikdy nezober drogu", odpadával som smiechom hahaha. A tie tance!!! Samozrejme pomedzi to sa veľa kecalo, jedlo, pilo, proste taká klasika na fajn akcii, no nie všetko si už tak dobre pamätám tak sorry (aj toto je až moc nie?). Cesta domov ubehla asi najrýchlejšie zo všetkých tých krkolomných výprav, plazenica do bytu a potom sme spali tuším 2 dni vkuse. Pičungu bolo samozrejme veľa, no teraz keď tak na to spomínam bola to riadna paráda!
Díky organizátorom za akciu (tí už aj zabudli, že dačo také robili :D ) a ak to niekto dočítal až sem, tak aj jemu.