PUNKGEN

Zas raz to vyšlo tak, že som sa celý deň nezastavil, v práci deadline (dôležitý termín, ktorý nie je veľmi dobre odsúvať, aj keď sa to vždy trochu dá) ako hrom, kolegovi posielam takú cca tretinovú robotu, od ktorej sa má odpichnúť, ale tak lepšie ako nič, utekám domov a hlavou mi preletí hmlistá spomienka na to, že večer je koncert. Ufffuck!!! Jedno je jasné. Keď sa najmenej chce, vždy to dobre dopadne a táto myšlienka ma vlastne asi jediná poháňala do troch sedmičiek. Balím ziny a idem. Stôl s distrami bol vcelku mocný, tak si tam na krajíčku rozkladám aj svoje grafománie a vítam sa so známymi tvárami. Pomaly sa ide k hraniu a prvý sa chystá púnko Dáša, čo mi je trochu divné, keď akciu začína človek, ktorý je na plagáte oznámený najväčším písmom. Nepredbieham, len poviem, že vlastne tá dramaturgia vyšla veľmi dobre. Čo ma kus prekvapuje je tá bassgitara zavesená na Dášovom pleci. Otestuje tam nejaké tie echoidné šlapátka a ide. No netušil som o tomto novom Dášovom projekte. Noizkorfolk? Bolo to noizové, nasrané, sarkastické(?), bol to bordel a folk to bol vlastne tiež. Tie texty boli riadne jasné. S tými chvíľkami poézie medzi skladbami, kedy boli texty znovu po každej skladbe zrozumiteľne prednesené, to bol skvelý kontrast, i oddych pre uši (miestami to tak väzbilo, že som musel zatkávať, v mojom veku už moc neriskujem, rád by som aj v starobe užíval muziky). Psychiatri by povedali, že to ne muzika, to volanie o pomoc. Ale my (ja) vravíme, že to mocná kritika znútra. Nastavené zrkadlo (videli ste film Vesničko ..., jak tam bolo, že "Ja příjdu až nastaví zrcadlo ..."). Miestami uznanlivo pokyvujem hlavou, miestami mi to lezie na nervy. Ale určite vo finále to berem ako veľmi podarený ventil a v tento večer to bolo ako parádny začiatok (inak bicie by tomu určite neuškodili, kľudne aj automat). Po pauze prichádza na stejdž trio #POKORA. Totálne prekvápko. Nevedel som. Nečekoval som. Zvedavo kukám. Gitara, bassa, bicie, kravata, košele. Alternatívne. Garážové(?). Jazzrockové. Po veľmi rozpačitom začiatku sledujem, že chlapci, ale hlavne hovorca kapely Rišo, by sa zrejme uživil ako stand-up-ista, keďže tie počiatočné rozpaky a všeobjímajúce trápno hrdinsky udržal na uzde, a podarené príhovory striedali stále viac a viac gradujúcu klasickejšie znejúcu, nervovo-tanečnú muziku, ktorá si nakoniec k sebe pritiahla vcelku početný tancujúci dav, a to sa nedarí len tak hockomu. Viete prečo na cintoríne nie sú pankáči? Lebo punk’s not dead! Po chlapcoch pokorných prichádzajú NABOSOPOSKLE (z davu som počul aj výkrik napešoposkle) prichádzajú na rad vážne príhovory a ďakovačky od dievčat z ARTHOUSEu, pre ktorý sa toto celé organizovalo a celá táto akcia dostáva veľmi zaujímavú auru vzájomnosti, pomoci, súdržnosti a ja sa začínam cítiť ako naozaj na správnom mieste. Z úst Tomiho, speváka NABOSOPOSKLE zaznela skvelá myšlienka, ktorú si dovolím parafrázovať, že nikto iný nám nepomôže, ak si nepomôžeme sami a nezačneme si pomáhať navzájom. A tak to je. Rešpekt! A vlastne aj Vďaka! Chlapci začínajú hrať. Ľudia začínajú zveriť. Taký nadupaný koncert som dávno nezažil. Také emo (prihodíme aj violence? prihoďme) emoviolence sa tu vlastne ani moc nehrá. Veľmi dobré! Úplne ma to odpálkovalo. Normálne som videl ako tá hudba vyniesla jedného bradatého dedka až k stropu. Jeho plešina žiarila ako diskoguľa. Nene, vráťme sa k tej vážnosti, akú to malo. To vystúpenie bolo od začiatku do konca totálne namakané a hodně sebavedomé. Melodické vyhrávky striedali ozaj rázne a presné preplesky. Hralo im to ako by už mali svoje odohrané. Ťažko uveriť, že je to vlastne začínajúca kapela. Rozhodne držím palce!! Chlapci dohrali a do nočného kľudu ešte ostal nejaký čas. Myslím, že na potešenie všetkých prítomných prichádza na pľac Dáša so španielkou (gitarou) na pleci a spúšťa svoje folkové najklasickejšie neplánované vystúpenie. Ľudia zborovo spievajú už zľudovené piesne a tento ozaj pekný večer naberá ďalší rozmer. Unavený ale šťastný si nôtim s davom. Vidím ako medzi ľuďmi stojí chlapík v tričku s nápisom DEADLINE. Spomeniem si na prácu a už sa iba pousmejem. Tento absolútne podarený koncert všetkých chutí pomaly končí. Berem saky-paky. Od Dášu kupujem disko-kazetu s názvom "777", ktorú si doma, hneď ráno púšťam a som RÁD.