PUNKGEN

Po roku sa opäť stalo, že tu máme leto a s ním aj požehnanie zúčastňovať sa koncertov a všelijakých iných kultúrnych akcií. Dúfajme, a nie len kvôli koncertom, že si neprežijeme nepríjemné deja vú a socializačné návyky budeme môcť pestovať dlhšie ako do októbra, viete ako to bolo minulý rok. S koncertami by sa pomaly k životu mohol prebrať aj reportážny žáner, tak ja skúsim opísať, ako to zhruba vyzeralo v jeden mimoriadne teplý júnový deň, kedy kultové bratislavské garáže hostili domácu regionálnu reprezentáciu hlboko ponorenú do neveselých nálad a zbytočného utrpenia v zostave KULTÚRA SMRTI, v strede SHALLOV, na hrote potom EDÚV SYN krytý pouličným fantómom menom ŽAKHÉLES.

Povinnú reportážnu disciplínu pozostávajúcu z opisu cesty na akciu by som mohol zhrnúť do jednoduchého obrazu - 6 a pol hodinová cesta cez celú republiku v idylicky naplnenom a rozhorúčenom vlaku. Jedinou útechou mi bol prísľub pekného večera a v Trnave pristúpivší Doktor, ach toho vždy rád vidím. Po príchode na miesto tu je relatívne zopár ľudí, platím vstupné zdravím sa so všetkými piatimi ľuďmi, ktorých tu poznám a môžeme čakať na koncert. Okrem toho na seba ja, a predpokladám väčšina zúčastnených, nechávam kontakt, pre prípadný výskyt vírusu medzi ľuďmi, ktorí sa sem prišli nakopiť. Tých tu bolo podľa organizátorských ďakovačiek Viktora vyše ťažko uveriteľných 500. Celý večer je snímaný profi kameramanskou technikou, v diaľke za garážami sa vypína budova Telekomu.

Čas prekračujúci štartovaciu ôsmu hodinu ustupuje posledným cigaretám a  pivkám pred hraním, asi jesto kedy. Potom už ale naozaj nastupuje čerstvá emo rocková záležitosť "splodená z pandemickej nudy a slovenského marazmu" KULTÚRA SMRTI, pätica s dvomi gitaristami rozloženými pod pódiom. Skôr pomalá a mimoriadne citlivá muzika, ktorá ale sem tam zaostrila, celkom prekvapivo na mňa pôsobila aj vyložene stonerová sekvencia počas hrania. Obzvlášť oči a uši priťahujúcou postavou bol spevák kapely, ktorý svojim surovým spevavým prejavom a ultranihilistickými textami v slovenčine naplno rozvíjal odkaz názvu svojej bandy. Je dobré, keď sa veci volajú tak ako znejú. Post-rockové ťahavé plochy dopĺňal hrou na tamburínu a priestor medzi pesničkami pre mňa až nečakanou extrovertnou komunikáciou smerom k prítomným. Netrúfam si povedať, koľko pesničiek zaznelo, tie dlhé songy s niekoľkými finále a koncami predsa len občas pôsobia metúco, ale viem, že by som si túto show ešte zvládol pozrieť o niečo dlhšie. Cítil som tam veľkú spriaznenosť a bolo treba na seba pozrieť a prikývnuť, že dobrej band. "Na konci nemusí nič byť, na konci nič nebude ..."

Možno to bolo iba subjektívne, ale nebol čas si ani všimnúť a za zapadajúceho slnka na pódium vyliezla trojica SHALLOV, uisťujúca sa, či už môžu začať. Mohli. Zatiaľ čo pri vystúpení KULTÚRY SMRTI sme videli plus mínus zrod novej hviezdičky smutnej ukričanej hudby, tak so SHALLOV prichádza zážitok lemovaný skúsenosťami a profesionálnym sebavedomým umeleckým prístupom, čoho si je pri tomto mene vedomý asi každý, kto mal tú česť, a že vás musí byť. Riadne abstraktná gitarová muzika, blikajúce svetlá, dym, všetko. Hypnotická kompozičná vyzretosť, žiadne dvojminútové screamo nálety, ale priemerne desaťminútové, atmosféru budujúce repetitívne songy, ktorým korunu nasadzovala Viktorova spevácka exhibícia. Fakt, síce sú to možno zbytočne minuté písmená, ale treba povedať, že jeho prechody od emotívneho spevu, cez ortodoxný kričaný vokál až po šialené výšky sú dôkazom, že je asi dobrý, alebo čo. Set ironicky rozdelili na skladby neznáme a populárne, staručkej lásky v podobe songu "Isolation / Starvation" som sa ale nedočkal, škoda. Veľmi fajn vystúpenie, ale priznám sa, s odkazom na tú dĺžku piesní, že som rád, keď ma Dávid (basa v KULTÚRE SMRTI, INCRIMINATE a náš bratislavský hostiteľ) z davu fanúšičiek vytiahol na cičku. Aj tak ale bezbrehý rešpekt.

Večer na garážach smeruje do svojho finále, predtým však vyhlásenie sľubovanej tomboly o platne, tričká a príbuzné vecičky. Úlohu moderátora a posla dobrých správ preberá Dragun so svojou povestnou energiou a šarmom, kto si vie predstaviť, ten si vie predstaviť. Po tom, čo vecné ceny spoznali svojich majiteľov bol už ale konečne čas na stret svetov. Zo samplov spoznávam Dušana Vlka a potom už to naplno preberá slovo EDÚV SYN. Trap je nový punk. Neviem, aké percento punkáčov tento statement len ťažko predycháva, ale to je fuk. Osadenstvo natlačené na tesno pred pódiom v tom má asi jasno. Ja osobne si túto hudbu nesmierne užívam, má to svoju atmosféru, cit aj energiu, funguje to. Matej dáva tracky z debutu "Karel Gott je mŕtvy keď hralo rádio", veci z novších releasov, došlo aj na tuším jednu nevydanú vec, kde ale asi ušiel text, to sa stáva, môže hlavne vtedy, keď si rapper na seba vezme bremenu nepúšťať si vokál z playbacku. Pri známych songoch sa môže potom spoliehať na podporu ľudí, ktorí texty dobre poznajú. Žiadna od socioekonomickej reality odtrhnutá vata, ale introspektívna sonda, komentár k hlúpym teóriám a praxy a pozdrav od #aždokoncaživota antifašistov ROZPOR, aj keď musím povedať, neviem prečo, mal som pocit, že v ten deň predsa len zvíťazil hiphopový kultúrny prednes nad tým punkovým. To asi tie hecovačky a gestá spoza DJ-ského pultu od Kabala, a.k.a. ŽÁKHELESA. Apropo, toho si dav doslova vypýtal k  mikrofónu, aby si mohli zaskákať a zakričať mantru, podľa ktorej je najvyššou prioritou fajčiť crack. Haha.

Zbehlo to rýchlo a nevediac ako, ocitli sme sa na konci programu na garážach. Nasledoval pokoncertný folklór v podobe dohadovania sa kam na afterku alebo čo, naša zostava musela obehnúť jednu nie veľmi podarenú diskotéku, zažiť nevpustenie na "oficiálnu" afterpárty do Fugy pre kapacitné dôvody, drinky v toho času aj zatvorenom podniku, ktorého meno pripomínalo skôr poisťovňu ako bar, až sme si uvedomili, že zložiť sa na byte bude ten povestný ideál, o pol štvrtej asi určite. Na druhý deň prechádzka po rozpálenom centre hlavného mesta, ázijská kuchyňa, nestihnutý vlak domov, prestup a pitíčko v Trnave a koniec cesty pred jedenástou v Košiciach. Hnusné teplo ale víkend pekný.