PUNKGEN

Svet sa zrejme vracia do normálu, alebo sa tak aspoň tvári. Alebo aspoň ten náš. Kým ľudia na východ od nás alebo aj kade tade inde po svete vedú svoj boj, my tu vo svojom komforte sa zase môžeme venovať rôznym odopretým zábavkám. Ako behať po koncertoch. Ono s dieťaťom na krku to už tiež nie je žiadna sranda si nájsť čas a obehať všetko, čo by človek chcel. Ale treba vyberať múdro, a tento dátum, kombináciu miesta a lineupu som si nemohol nechať ujsť.

Vyrážame už o štvrtej, teda ja po Oliho do Fiľakova a otočka smer Trnava. Prichádzame v predstihu, nájdem parkovací spot priamo pred Kubíkom, prichádza David a Jakub z Bratislavy a sme tu celá kapela, dnes nehrajúca. Ideme sadnúť na pivko do neďalekého podniku a potom sa presúvame Kubík, kde pokračujeme v združovaní a stretávaní ľudí, ktorých si naposledy videl ktovie kedy a kde. S Denisom som si napríklad vymenil len dve vety, aby som zistil, že LP už vypredaná. A to som nestihol ani kompliment, že album je popiči. Denis, ak to čítaš, tak album je popiči, som ti zabudol povedať. Škoda že som zaspal objednávku. Život.

Medzitým sa aj začne. Otvárajú VOLE. Netreba obzvlášť predstavovať, v našich kruhoch si myslím, že je táto kapela už zabehnutý pojem. Hardcore postavený na priamočiarej rytmike, kde poriadne tlačí masívne bublajúca basa, nekomplikované, ale o to údernejšie bicie kopú do rozkroku a gitara reže uši ako čerstvo zakúpená cirkulárka. Vokál chrčiaci nenávisť nad ľuďmi, podávaný v ukričaných dávkach vypľutý na tvoje čelo. Proste zopár solídnych rán päsťou do ksichtu. Chalani vedia, ako to robiť a celé je to jedna deštrukčná nezastaviteľná vlna. Zakaždým veľmi dobre. Dali tlak. Nič iné som nečakal.

Nasledujú BAHRATAL. Mix punku a blacku, dnes celkom populárna vec. Bavia ma z nahrávky, bavia ma aj tu celkom, ale dosť je to bohužiaľ prehuhlané a nekonkrétne. Dosť veľa veci mi zaniká zvukovo a tak sa v tom snažím troška zorientovať. Takisto bicie v sypačkách sa strácajú, prizvučiť rytmičák by nezaškodilo (či bol?). Výkonnostne ok, chalani šlapú a zápästia idú po strunách aj hmatníku, spevák sa vyhráža pohľadom a aj nejaký ten pľuvanec zaletí z jeho strany na kapelu. Atmosféru to malo, drive tiež, len škoda že ten zvuk to troška udupal do gule. Ale pri takom špinavom blacku to asi až tak nevadí.

Dávam vonka brko, pre istotu sa pýtam Matúša, či OK, niže ma dakto príde vyjebať za to. Dole sa nachystajú BIG LAUGH. Prvá skúsenosť, naschvál som si nič nevypočul, nech ma to prekvapí naživo. Tak celkom solid prekvapko by som povedal. Energický hardcore, kadečo v ňom bolo. Punkové motívy, ľahká a kus melodická gitara, ale aj nejaký ten nátlak na priedušky. Kriky bľaky. Napriek mladému veku to bolo dosť hudobne vyzreté, pestré, a muzikantsky doladené. Dynamické, svižné a odozva nenechala dlho čakať, ľudia konečne v poriadnom pohybe a teplota v sále ide hore. Inak keď tak preletím miestnosťou, slušná účasť. A to je pondelok. Kubík jede, boha jeho.

Všetko odsýpa, kapely sa striedajú rýchlo a je tu záver večera v podobe ARMOR. Tu som nahrávky pobehal ešte dávnejšie, než som tušil, že sa sem dostanú. Ich sedempalec "Some kind of war" je fest nadupaný release, odporúčam. Začne sa hneď zostra, kapela páli jeden song za druhým. Ľudia idú zľava doprava, zhora dole. Hardcore jak lusk. Znejú ako britská kapela, človek by ani neveril, že sú Amíci. Každopádne tam veľa počuť ten dbeat ostrovný s takými tými rezavými riffmi. Píše to jak sviňa, klub sa mení na kotol a potiť sa začínajú aj tí vzadu. Keď to vidím, ako lieta pot, sliny, ľudia ... korona skončila, baby. We are back. Doslova až sureálne mi to miestami prišlo, ako to tak sledujem. Doslova ako keby som aj zabudol, že takéto veci existujú. Strašne dynamický, energický set ARMOR, a tá nálada a atmosféra v tom bode a mieste - no úplný strop. Strašne dobré to bolo celé. Na pohľad, na uši, na dušu. Nabíjačka.

Dohraté, moc neváhame, idem pozrieť ešte distro, či chalani majú nejaké nosiče. Nemajú, len pojebaný textil. Clo, chápem. Škoda. Nejakú kazetu alebo sedmičku by som zhltol. Inokedy. Že vraj to má vyjsť v nejakej edícii aj pre Európu. Snáď to zachytím. Lúčime sa so všetkými, koho stretnem po ceste, koho som nestihol, sorry, mám vás všetkých rád, však to viete. Ešte vopchám do huby famózny chlebík až dva a potom aj tiptop wrap a môžeme ísť. Cesta ide rýchlo, piče je desať minút po polnoci, keď otváram pivko na terase na svoju klasickú chvíľku reflexie.

Ak nerátam jednodňový FFUD z minulého roka, kde mám viac hmly ako zážitkov, od februára 2020 tuším prvá akcia ako divák. No lepšie som to nemohol ani odpaniť. Výborné sety, skvelé miesto. Výborná atmosféra. Stále nedokážem uchopiť ten dobrovoľný koncept fungujúci v Kubíku, v našich podmienkach nereálna vec. Tu ťa chcú ľudia zapáliť aj o dva eurá. Koncept, že niekde nechám love len tak, tak to už je iný vesmír. Každopádne, dotyk s pôvodnou životnou realitou padol dobre a začína sa to asi preklápať, aj keď nezabudneme, aké to bolo napiču, keď sme museli všetci blednúť doma. Dobre sa nám žije, keď ťa neotravuje vírus ani Putin. Dúfam, že oboje toto leto definitívne zakape. A na to si v tom momente pripijem.