PUNKGEN

Jazvec nás do Kulturáku volal už na Temporary night, to sme nedávali logisticky, ale keď som dostal info, že tam budú hrať SPY, hneď som otváral chat, aby som nás hodil do pľacu. Predsa len, zahrať si s kapelou, ktorej nahrávky si ideme poslednú dobu do omrzenia, to chceš. V tej dobe sme ešte netušili, že s nimi zahráme aj na ich poslednej európskej stopke v Nemecku, ale v  tomto prípade rozhodne platí, že čím viac, tým lepšie. Všetko sa dohodlo, medzitým na line-up pribudli Švajčiari LIFECRUSHER. Už len dočkať dňa.

Ten prišiel, chceme sa pohnúť o druhej, ale pri balení zisťujem, že mám technický problém s rytmičákom, čo musím na mieste fixovať a zajebem tým dosť času. Nakoniec sa nabalení pohýname o tretej, v aute sme traja, Dávid bude už na mieste. Tentokrát to dáme bez skúšky pred koncertom, čo moc nerobíme, ale taký je život kapely, kde členov od seba delí veľa kilometrov. Po ceste sa zastavíme v Trnave pre tričká a prichádza problém. Nie je kde napratať tri veľké krabice, navyše v riešení problému nám nepomáha počasie. Strhne sa búrka a v tom najväčšom daždi to improvizujeme tak, že zahádžeme Kuba vzadu. Ten sa nevie ani pohnúť, nie to si ešte zapnúť pás a tak pípame ako jebnutí po najbližšiu pumpu za exitom, kde konečne pod strechou zastavujeme a prebaľujeme tak, aby sa dalo fungovať.

Prichádzame na miesto po šiestej, parkujeme podľa inštrukcií na zákaze a  rýchlo vykladáme veci. Našťastie už neprší, len poprcháva. Idem nájsť parkovací flek a vraciam sa do klubu. Zdravím sa s ľuďmi, pomaly sa to zbiera. SPY si robia zvukovku, ja si chystám vercajk a počúvam malé ochutnávky toho, čo nás zanedlho čaká. Mňam do piče. Inak už zvukovka znie dobre. Celkovo je klub riešený inak ako naposledy, keď sme tu hrali ešte ako vo Flame bare. Stage inde, miestnosť tým pádom lepšie prispôsobená a zvuk o dosť čitateľnejší. Meníme sa na stagi, robíme zvukovku my, veľká poklona zvukárovi. Vyriešil nás pekne, rýchlo a dobre. Neviem, čo šlo vonka, ale na stagi som počul všetko parádne. Keď je všetko nachystané, máme zhruba polhoďku. Ideme vonka odpáliť jedno prípravné brko a pomaly môžeme ísť na to.

Začíname sedem štyridsaťpäť. Dnu sa nazbieralo dosť ľudí, troška som aj prekvapený. Máme tu kopu kamošov, niektorí aj z našich končín žijúcich v  okolí nás dorazilo pozrieť a poblednúť. Hrá sa veľmi dobre, zvuk je tiptop, neviem ako pred nami, ale ja počujem všetko dobre. Jediná vada sú bicie osadené moc blízko od steny, som veľký stokilový kokot, potrebujem sa poriadne rozkročiť a nejak sa tam tlačím, ale nakoniec to ide. Odohraté rýchlo, viac-menej bez chýb. Atmosféra je super, je aj nejaký pohyb a bavíme sa. Po sete vládne spokojnosť.

Rýchlo pobaliť a následne ubaliť. Dole začína set LIFECRUSHER. S  nimi došiel aj Joel, kamoš zo Švajcu, ktorého by som tu vôbec nečakal, tak mega prekvapko. Celkovo dosť ľudí som postretal, čo je super. Späť k setu. LIFECRUSHER hrajú mix hardcoru, kde nechýba potrebný punk, ale je to pretkané silnými metalovými gitarami tu a tam, nech to má kilá. Taká troška klasická kombinácia, ktorú poznáme roky, ale v ich prevedení to nemalo chybu. Bolo to svižné, dynamické a extrémne energické. Kopa šikovných nápadov, natesnaných v relatívne nie dlhých songoch, kde sa stále niečo dialo. Kapela bola navyše celý čas v pohybe, speváčka sa skoro aj vytrepala zo stagu, keď jej nevydal krok. Žiadne prestoje, okrem prasknutej blany na rytmičáku, ale ako zberač loptičiek pri sieti na tenise som vyštartoval po svoj a o minútu sa hralo ďalej. Bubeník ešte o pol hlavy vyšší ako ja, ten mal asi tiež radosť sa tam napratať, ha. Každopádne LIFECRUSHER nadelili statočne silný a pestrý set, ľudia sa bavia a vzduch v klube hustne. Graduje to.

Ďalšie brko, debatky na vzduchu a čakanie na vrchol večera. Ten prichádza zanedlho, nachádzam si relatívne bezpečné miesto zboku pri repráku. Tak troška očakávam bordel. To sa potvrdí s prvými údermi. Gitarová predohrávka, bicie sa napájajú a začína najtučnejších (asi) pätnásť minút hardcoru, aký som kedy zažil. Ľudia na zver sa dávajú instantne, menia sa v masu podliehajúcu hrubozrnnému výkonu kapely. SPY sú vizuálne dosť mladí, ale hrajú ako keby to robili od kolísky. Ich muzika nie je moc komplikovaná, je však brilantne vymyslená a má svoj ksicht a charakter. Tažké hardcore lopatovanie, ale nie metalovými, ale hardcore riffmi, akurát tempo pomalšie, posadené na hranu znesiteľnosti v rámci intenzity na hlavu. Primitívne, ale útočné. Jednoduché, ale násilné. Strohé, ale ničiace. A ten zvuk. Krista, to bol masív. Celá ich muzika je vystavaná na direktívnom ataku po tvojom hrtane a naživo to preniesli ešte tvrdšie, ako z nahrávky. Neskôr sa bavíme v aute, a ako povedal Oli, v živote nevidel taký tvrdý hardcore set. Nedá sa len súhlasiť. Toto nemalo obdobu. Bez páuz, maximálne väzba a nekončiaci nátlak na tvoj hrudník. Prešli materiál z oboch kaziet, aj zo splitka. Každý song, každý stoptime, každý nástup na strednotempový masaker ti pripadal, ako keby ťa zrazil autobus. Intenzita najväčšieho kalibru. Toto bolo z iného vesmíru. Nečudujem sa, že SPY si rýchlo spravili meno. S takýmito setmi to ide samo, do piče. Neskutočné niečo. Darmo tisíc slov, treba zažiť.

Kokot, len pol desiatej. Fasa, vravíme si, budeme rýchlo doma. Troška pobledneme a davaj baliť. Pristavím auto na parkovisko oproti, vláčime veci. Lúčime sa, ideme. Štvrť na jedenásť. Že ešte na skok k Jakubovi na byt do Petržalky po dáke veci. Ok, poďme, však obehneme rýchlo. Pohneme sa od paneláku, GPS ukazuje že sa mám otočiť, ale kokotská cesta, tak zvolíme, že vyjdeme z  druhej strany. Toto rozhodnutie nás o pár sto metrov privedie na menšiu križovatku s odbočkou na poľnú cestu alebo čo to je. Z nej na nás naplno máva postaršia pani. Zo zeme, vedľa nej barly. Shit. Dávam blikačky, cúvam a vystupujeme. Pani je v šoku, ale zrejme aj vyžraté ma dačo. Ťažko jej rozumieť, ale Kubo to naloží ako profík. Voláme záchranku, zatiaľ čo s ňou komunikuje. Vypadá zmätene, ale nie triezvo. Ale nejak to dáva, aj meno zistíme. Pani Meszárošová. Záchranka prichádza za desať minút, saniťáci vystupujú a zistíme, že pani je známa firma. Poznajú ju. Negalantne sa hneď z úvodu pýtam, či môžeme vypadnúť do piče, lebo nás čaká ešte dlhá cesta do Lučenca a Jakuba do plusu do Rimavskej cez Fiľakovo, kde vyhadzuje Oliho. Táto logistika vyjebaná. Dostávame kladnú odpoveď, sadáme a ideme.

Dávame pumpu, vytrieskame sa konečne z mesta a rúbem nepredpisovo. Je pred pol dvanástou. Piče. Ideme, kilometre sa míňajú a v tom vidím pred sebou kopu policajných svetiel. Vravím si, jebne ma, ak je tam nehoda a zasekneme sa v nejakej kolóne. Nakoniec sa ustáli prúd, idúci tak max šesťdesiatkou, hýbeme sa. Síce pomaly, ale nestojíme. Svetlá blikajú furt. Dáky skurvený vojenský transport, alebo čo. Pár áut skúša obehnúť kolónu, pridávam sa. Hneď nás prídu zozadu dať do parády policajti v civilnej káre s majákmi a môžeme tak akurát hodiť blinker, dať sa bokom a nadávať v aute. Zajebaní sme v tom tak tridsať kilometrov, než odbočia konečne. Plyn na podlahu, čo je metafora, lebo nastavím gombíkom tempomat na volante. Na stopade. Prichádzame o pol druhej, nejdeme ani vykladať veci. Treba šetriť čas a  nikto nevládze. Chalani presadnú do auta a miznú, ja si otvorím pivko, pri brku ho vypliaskam na pár otočiek a padám totálne vyčerpaný do postele. Náročný večer, ale hodný každej sekundy.