PUNKGEN

FULL OF HELL. To bolo jasné u mňa od začiatku, že to niekde navštívim. Tentokrát vydali okolnosti a div sa svete, nepôjdem sám. Nakoniec padlo rozhodnutie na sobotný dátum. V aute spolu so mnou Milanko (plus jeho polovička so separátnym programom) a Paťo. Vyrážame natesno, po ceste musím ešte vyhodiť tri krabice vytriedených kníh, čo beriem zadara pre jednu neziskovku, ktorá to potom rozhadzuje, kde treba. Cesta nič moc, začne jebať sneh, skrz to miniem aj odbočku z obchádzky a máme tak možnosť vidieť z auta Tornaľu a jej krásy. V Košiciach sneží tiež ako u jebnutých, keď prichádzame. Vyhadzujem knihy, presúvame sa a parkujem. Je pred siedmou.

V klube ešte komornejšie, na vstupe menší chaos s rezervačkami, kedy chalanovi na vstupe chýba zoznam. Všetko sa dorieši, sme dnu. Paťo ide hneď napadnúť bar a zakotvíme hore na balkóne. Nealko pivko, brko, debaty so známymi. Klub sa pomaly plní, ale myslel som úprimne, že bude väčší záujem. Nakoniec sa to celkom nazbiera, ale tým, že akcia je dole, tomu chýba ten výtlak menšieho nahusteného priestoru. Na druhú stranu, zvukovo to bolo natlačené rozhodne viac. Všetko má plusy aj mínusy.

Začína sa s meškaním, ale tipujem, že plánovaným. Otvárajú JAD z Poľska. Tých si pribrali Američania na celé európske tour a nemohli lepšie spraviť. JAD hrajú surový hardcore, ktorý ťa pokrúti ako miešačka štrk. Postavené na priamočiarych riffoch, primitívne tvrdých a úderných bicích a urevanom vokále. Málo punkovej ľahkosti, skôr troška metalový nádych. Nečakaj melódie, vyhrávky, positive attitude a tieto veci. Temno v tom bolo. Hlavne žiadne hladkanie, len silné kopačky zospodu na bránicu. Zohratí a posadení na sto percent. Hustý set. Krása vidieť.

Paťo systematicky likviduje zásoby Jägermeistra, kým sa chystajú ďalší na rade SANGUISUGABOGG. Komplikovanejší názov si ani nemohli vymyslieť. Prestavujú bicie, teda skôr dávajú preč kopák a inštalujú pad so snímaním. Dakto tu rád triggre. Čávo využil, o to pokoj. Ale celkovo nič moc za mňa. Dve gitary, vokál a muzika postavená na neustálom masírovaní, nech už to bolo požičané zo slamu, breakdownu alebo death metalu. Samozrejme veľa dvojkopákov a málo sypačiek. Skoro furt pomaly a ťažko, stále rovnaký feeling. Hrať vedia, ale bola to nuda. Zbytočne dlhý set ten pocit len umocnil. Ani dole som nezišiel.

Dáme brko a konečne je tu hlavný ťahák. FULL OF HELL sledujem roky, jedna z kapiel, ktoré som videl narásť a transformovať do krásy. Akonáhle začnú, hneď ma to pohltí. Zvuk hustý, plný, ale dá sa v ňom všetko pekne rozlíšiť. Prebehnú hlavne posledné albumy, striedajú tie najbrutálnejšie songy s tými ťažkými, ktoré ťa umoria a stiahnu do hlbín. Žeriem tú ich kombináciu, kde sa na masívne a kruto-prísne naklepané bicie nabaľujú riffy z všemožného spektra extrémnej muziky a peklom sužovaný vokál, aby to celé zahalili do noisového oparu, hodili do urýchľovača častíc a následne ti tým odtrhli hlavu. Intenzita najhrubšieho zrna. Nasypané neskutočne. Kvalita jak kokot. To neojebeš, tu počuť, že táto kapela hrá vyše dvesto dní za rok. Tak tlačia, že sa ti obracia krvný obeh. FULL OF HELL majú svoj ksicht, nápady, postupy a charakter. Sú unikátni a nikto nehrá tak, ako to dokážu oni. Bolo mimoriadne príjemné nechať sa od nich opätovne rozjebať. Amen.

Padáme hneď, ako je dohraté. Vonka našťastie už bez zrážok, sneh stopený, obloha vyčistená. Jasná noc, dobre sa pôjde. Akurát to komplikuje Paťo, lebo stojíme už na tretie šťanie a ešte nie sme ani vonka z okresu. Našťastie po poslednej stopke ho zalomí, tak už nič nebráni v neprerušovanej ceste. Doma pred jednou, čo je super čas a dávam obligátne post-šoférske pivko a brko na terase. Krista to bol koncert. Dúfam, že čoskoro bude opäť možnosť. Naisto sa zase prídem pánu Bohu povyhrážať.