PUNKGEN

Zaujalo nás:

Posledné komentáre:

29.11. 21:12 Andreas:

Som z Datru a z určitých ľudí v scéne sklamaný. Militantný neznamená byť militaristický. Čo si treba želať je ukončenie Zelenského junty, ktorá je snáď ešte horšia ako Ruský reži ..
ROZPOR: "Kto chce mier, nech sa pripraví na vojnu!" (rozhovor)

25.11. 11:36 Prasky:

- Adrik: "zavolajte My o vlkoch do svojho mesta.."

- ľudia v Nitre: "to znie jak kurva dobrý nápad!"

:D trochu interného humoru..
14.11.2025 MY O VLKOCH, KATHAA Bardejov @ Bašta (report)

19.11. 14:58 Nessy:

Zdarec,

píšu s návrhem ohledně Finů Vaapa Maa.

Možná to znáš, hrajou klasickou severskou školu HC punku, členové hráli v kapelách jako Abduktio, Manifesto J ..
(guestbook)

11.09. 06:27 Тарас:

Jak Zpravodaj Dezerter "nespolupracuje" s rudo-hnedou Koalici Stacilo!: https://fb.com/robert.wicht.98/posts/4078150642403441
ROZPOR: "Kto chce mier, nech sa pripraví na vojnu!" (rozhovor)

20.08. 07:40 Oscar:

Fryette.. Ked si zakladas na pravopise tak sapxxxb... Pocuvaj sam seba tu davas dole ked pises hluposti KRAS elvtarsakrol. Pocuvaj semka. To prave TY si ten, co ani sam nevie ze je viac liberal demokr ..
ROZPOR: "Kto chce mier, nech sa pripraví na vojnu!" (rozhovor)

5.10.2023 IRON WALRUS, BELZEBONG, EYEHATEGOD; Budapešť @ Instant

Autor: Fog | Pridané: 12.10.2023 | Počet videní: 335

EYEHATEGOD je kult. Videl som ich len raz na OEF deväť rokov dozadu, odvtedy mi dvakrát ušli. Raz vo Viedni v 2016, kedy bol Randy Blythe ako záskok na vokále, čo som oželel, a druhýkrát v Budapešti v 2019, kde som v ten týždeň išiel už na dva koncerty, tak som musel logisticky vynechať. Teraz ale nesmela byť v ceste žiadna prekážka. Lístok na tento koncert som si kúpil asi tak sedem minút potom, ako som ho objavil. Bolo mi jasné, že pôjdem sám, čo sa nakoniec potvrdilo. Lepšie sám, ako premeškať.

Vyrážam pol šesť, na miesto dorazím pol ôsmej a nájdem fajný spot na parkovanie. Lístok neriešim, za tú polhodinu sa hádam nič nestane. Navyše už som tu dvakrát bol a nikdy nič. Klub je v centre, prepojené átrium zastrešuje niekoľko podnikov, dnuka SBS, ale inak pohoda a kúsok je parčík, kde sa dá fajne napukať, nebude problém. Desať metrov od auta stretávam Dotyza s Jakubom a ideme do klubu. Tam vystískam Bendeho, ktorý vypomáha s organizáciou a ktorého som nevidel od posledného pred-koronového Obscenu. Prehodíme pár slov, než sa začne gig, za čo som rád, lebo potom už na seba celý večer nenarazíme. Akurát mi vraví, že si mám dať pozor, kde budem fajčiť, lebo dnuka to bude problém a vonka bude samí policajt. Mám za to, že kus preháňa, ale veď uvidíme.

Ide sa presne načas a pol osem otvárajú IRON WALRUS z Nemecka. Štyria inštrumentalisti v maskách s pretlačenými klami, spevák odmaskovaný, set niekde medzi stonerom a doom metalom. Na stoner málo psychadelic, na doom málo záhrobné, ale pomiešané umne a s precíznym odohratím. Malo to dobré nápady, prevedenie aj atmosféru, kapela zohratá, vokál kus štandard, zvuk tlačil. Za mňa všetko na poriadku. Určite pobehám aj nahrávky. BELZEBONG z Poľska mám viac zmapovaný. Výborný stoner s mastnými riffmi prehnanými cez kal nevyčisteného storočného bongu. Bez vokálov, nech sa v tom pekne vykúpeš. Znie intro, gitary zdvihnuté nad hlavy nám ukážu na ich chrbtoch nalepené heslo Smoke or die a môže sa ísť na to. Je to parádna jazda, ktorú na chvíľu naruší akurát pokazenie jednej skladby. Stáva sa, inak výkon bez chyby, posadení sú a hrajú inštinktívne, až sa divím, že sa pri tej stopáži a bez vokálu nestrácajú častejšie, ha. Zvuk majú ako zo škatuľky, intrá a zelené svetlá umocňujú atmosféru a set je celkom slušný odpal. Ani nevieš ako, štyridsaťminútový set je za tebou a môžeš sa vrátiť nohami na zem.

Máme polhodinu, ideme vymyslieť, kde odpálime brko. Vyjdeme vonka, policajné auto každých tridsať metrov, všade pochôdzkari. Sanitka sa v tej štvrti ukázala za večer trikrát. Ideme pozreť do toho mini parku, policajti na mieste už riešia nejakú skupinu ľudí. Otočka na päte. Piči, čo sa tu stalo. Nechápem. Pred koronou to tu vypadalo úplne inak, už som tu fajčil aj na ulici oproti klubu a pohoda. Zlaté malé kluby mimo centra. Nakoniec zvolíme variant fajčenia počas chôdze na menej rušnej bočnej ulici. Sme síce nenápadní ako hovno na stole, ale EHG hrá za desať minút a treba improvizovať. Špak v koši, vraciame sa späť, nájdeme si ideálne miesto tak pár metrov od pódia a s ťuknutými hlavami čakáme ako pacienti na klinike s metadonom.

Chlapi z New Orleans štartujú podľa rozpisu pred desiatou. Už len v štvorici, dlhoročný gitarista Brian Patton sa rozhodol venovať rodine a z EHG je tak dnes už len štvorčlenná kapela. Jimmy Bower na gitare a Mike IX Williams ako zakladajúci členovia, dlhoročný basák Gary Mader a za hrncami po zosnulom bubeníkovi Joeym od dvetisícštrnásť Aaron Hill. V tejto zostave to ťahajú pomaly desať rokov, čo aj vidieť a počuť. Okamžite som pohltený ich songami, kde sa miešajú charakteristické črty ich muziky. Špecifické gitarové postupy požičiavajúce si nápady zo širokého spektra od bahnitej špiny cez rýchlejšie hardcore/punk riffy po bluesovú ľahkosť, navrstvené na netypickej a nepriamočiarej rytmike, ktorá ťa svojimi výpadmi a zmenami dostrihá ako deti farebný papier na školskú besiedku. Všadeprítomná ťaživá atmosféra nevyhnutného nihilizmu vo vokáloch, ktoré sa svojím jedinečným pocitom soundtracku z mučiarne nepríjemne prederú až pod kožu. Nikto neznie ako EYEHATEGOD a nikdy nebude. Ksicht a feeling tejto kapely je nenapodobiteľný, ich chémia neuchopiteľná. Podmanili si to tam celé bez akýchkoľvek problémov. Prebehli všetky podstatné nahrávky, aj keď z niektorých došlo len na jeden song. Set nenudil ani na moment, a to po päťdesiatich minútach pridali ešte ďalších desať. Chrochtám blahom. Tu na pár metrov odo mňa, zhudobnená mágia závislosti, depresie a úzkosti. Toľko potrebný kompletný preplach mojej, v poslednej dobe pocitovo rozlietanej mysle. Neskutočný nástrel.

Dohraté. Moc nešpekulujem, pozdravím sa s chalanmi a idem domov. Cesta bude dlhá, hlavne keď ide človek sám proti noci, nie je to žiadne terno. Kým došlapem dvesto krokov k autu, zase sanitka, tri hliadky, majáky hore dole a odstavená vedľajšia ulica. Bagdad do piče. Prichádzam k autu, za stieračom pozdrav od policajného zboru za parkovanie. Dvadsaťpäť eur. Nasrať. Nemá šancu mi to akokoľvek pokaziť náladu potom, čo som akurát zažil, tak som nabudený. Jednoznačne jeden z najlepších koncertov za post-covidovú dobu. Cesta ide rýchlo, ale poslednú polhodinu už ma chytá únava, tak otváram v dedinách okná, nech ma preplieska studený vzduch. Po sprche líham doma o pol druhej. Spokojnosť veľká. Návštevy za muzikou do Pešti sa začínajú zase nahusťovať. Dúfam, že tento trend udržím. Len bez pojebaných pokút.