PUNKGEN

Za mňa sa to zbehlo asi takto. Minulý rok sme boli v Bratislave na lodi na SPY, v dátume, ktorý pripadal na nedeľu po Ffude. Ten však nebol. Rado tam hral s KALIMERO, tak som ho začal spovedať, prečo to nevyšlo. Na čo som dostal odpoveď, že ich je málo a roboty kolo festivalu veľa. Tak som sa hneď ponúkol, že treba dať vedieť, pomôžem s čím treba. Padol nápad spraviť jeden večer stan. Neskôr sme s Radom priebežne komunikovali a keď na jar zisťoval, či si to teda beriem stopercentne na starosť, už som mal štyri potvrdené kapely do stanu a nejaké v riešení na stage.

Line-up sa zaplnil, dokonca prišla šanca strihnúť si gig po piatich rokoch s MEDICATION TIME a to bol ešte väčší hype. Tóno je dlhodobo v Nemecku. Dali sme tri skúšky na Veľkú noc, prvá aktivita od nahrávania songu na diaľku koncom roka 2021, ktorý šiel na kompilačku. A prvýkrát, čo sme boli v jednej miestnosti od septembra 2020. Celkom to šlo, logistika nás do toho pustila a tak som nás po konzultácii s Radkom neskromne zaradil na line up. Kde lepšie si strihnúť koncert po takmer piatich rokoch. Všetko sa priebežne dolaďovalo a tešil som sa ako malý s vidinou, že ľudia sa na svoj obľúbený festival vrátia hladní po muzike a zážitkoch.

PIATOK
Tóno došiel do LC na dlhšie, takže stíhame dve solídne skúšky. Z mesta vychádzame piatok poobede. Na mieste o štvrtej, stan na lúku pod stromy, voda z Váhu do vedra, pálenka do vody a festival sa môže začať. Vytnem jeden na potlačenie nervozity. Chcem, aby dneska všetko klaplo, nič nemeškalo a každý došiel načas, nech sa vyhneme naháňaniu. Naposledy som organizoval koncert v novembri 2018, takže som mierne povedané v pozore celý čas a jedno, koľko pukám, kým nemám za sebou set a nie sú na mieste všetky kapely, som duchom sústredený len na to, nech všetko v stane šlape.

Prichádzam na miesto diania, hneď si pochvaľujem nový stan a aj malý stage. Upgrade. Na mieste už zvukári, dnes to má pod palcom Jakub a krista boha na mieste nech ma jebne blesk do krku, ale namiešal taký zvuk na celý večer, že tam z toho všetci srali kocky. Nemám slov. Profi. Krása. Navyše každý problém či zádrhel sa vyriešil rýchlo. Vo veľkej miere sa pričinil o to, že piatkový stan bol brutálny od začiatku po koniec. Na rok opäť jedine s ním!

Vykladám stoličky a stoly, nosím, čo treba, chystám stojany, ťaháme dáke káble, zháňam eskapásky. Maďari došli. Posielam ich pomaly sa chystať, bo viem, že sú v tomto smere vláčni. Dávam Markovi svoje stojany, hrá dva sety po sebe a potom my, tak sa na nich prestriedame. V chaose riešim, kto ho zajtra odvezie na stanicu, potrebuje chytiť vlak a Pipo mi vraví, že ich taxikár kľakol. Mark ma potom ukľudnuje, že mi písal, že to má doriešené. Kukám chat, a fakt. Piči, pojebané stresy. Potom kukám na rozpis a zlý je vytlačený. Fixka a behám to označovať. Potom ma z toho vyslobodí Timea. Furt dačo. Na stagi zachytím len set DAMATO, stojím zboku, myšlienkami riešim to, že po nich štartuje stan. Ale naložili riadnu temnotu, aj Libor z parostroja, takže som ich polku času nevidel. Teším na nový materiál. Ich výkon napovedá, že sa pôjde hlbšie do priepasti.

Libor ide načas, musíme aj my. A TOKMÁNY otvárajú večer. Zbesilý grindcore s dvomi rytmičákmi a nastreleným Markom za nimi. Radosť sledovať. Do toho hrubé riffy, blastbeat, sample a kadejaké intrá pomedzi songy v maďarčine. Kompaktný pestrý rozjeb s odbočkami, ktorému nechýba svojský feeling a kvalitné prevedenie. Peštianci vedia robiť túto muziku. Majú to v sebe. Samozrejme pretiahnu a tak sa ku konci ich setu už začína rachotiť na hlavnom, ale vravím si, druhí sa nebudú chystať dlho. Omyl. V čase, kedy mali nastúpiť RETORSION, basák Mark ešte dade šťal, potom zvukovka rýchla všakže, ale no, mám ich rád aj tak. Navyše všetko odpustené, akonáhle spustili. Grindcore starého strihu, protoklasika žánru REPULSION postavená na piedestál uctievania, takže ide o hrubý a nemilosrdný bordel, kde sa stavia na roky overených postupoch. Bence lieta ako magor, Mark sype druhý set, ale nebadať pokles v intenzite. Zvuk vraždí. Ako píšem, chalani to majú v DNA a vypliaskajú to s prehľadom im vlastným. Midasov dotyk v extrémnej muzike. Prakticky všetko, čoho sa táto crew chopí, plodí zlaté výsledky. Famózny set za obe maďarské kapely.

Chystáme sa rýchlo, nech ten sklz dobehneme. Set má tak cca dvanásť minút, takže by to malo vyjsť. NERVA dohrá, čakáme minútu, dve, nech sa pomaly zaplní stan. Ten sa naplní celkom slušne, už pri Maďaroch to bola plnka, teraz detto. Spúšťame a ľudia idú strašný apeshit. Najebe mi to takú energiu, že nechápem. Vidím na Tónovi, ako sa baví, Oli má slňáky, ale behá hore dole a vreští. Ako sme zahrali, nech posúdia druhí, ale pred nami sa odohrávalo čisté inferno. Masa tiel sa hýbe v chaose. Bence vybehne na stage, kým ho nejaký týpek drží za tričko a sám si ho tým strhne z tela. Celý bordel ukončený Tiborovým skokom do bicích počas poslednej pasáže. Strop. Atmosfericky určite jeden z najlepších koncertov, ktoré sme v živote odohrali. Za to vám všetkým patrí neskonalá vďaka. Tento feedback nás strašne nakopol. Netušíme ešte ako, ale pokúsime sa dostať k aktívnejšej činnosti. Ešte raz díky. Epické.

Spracovávam zážitky, ale je treba prenechať stan kolegom z Českej výpravy. Prví idú LILIXELBE. Trojica, ktorú som si zamiloval od prvého kontaktu. Vedia namiešať poriadne silnú nálož power-violencu, ako v štúdiu, tak aj naživo. Krátke songy, kde nechýba intenzita, moment prekvapenia a nečakaná rana spoza rohu. Masívne riffovanie, hardcore vibe, seky, breaky, zmeny, dostrihané konštrukcie songov, prekrikujúce sa vokály. Všetky atribúty PV sú tu zastúpené a vyvážené. Plus podávané v mimoriadne kvalitnom prevedení. Zvuk je opäť perfektný a plný a to len umocňuje tento výprask. Celé dobre od začiatku po koniec. Netreba dodávať, že dav je vo vytržení, odozva davu mimoriadne silná. Pre istotu už sledujem zblízka vpravo, jednak dobrý výhľad, ale pre istotu aj zabrzdiť ľudí, ktorých gravitácia nesie až moc ďaleko.

Situácia sa opakuje na INTERPUNKCE. Ľudia dávajú doslova opičí pavilón a nie je sa čomu diviť. Druhá česká zostava dnešného večera to tam naložila takisto radikálne. Oskar je neustále v pohybe a naberá to tým pádom ešte väčšiu dynamiku. Bez nejakých zbytočných naťahovaní (aj keď Oskar tu a tam niečo predsa len povie, ale skromnejšie, bo sľúbil, že postráži čas) sádžu song za songom a tie pôsobia ako amfetamín do kábla už tak dosť naštartovanému davu. Hardcore/punk ako remeň v rukách tejto šikovnej grupy, ktorá ťa ním vypliaska od krku po lýtka tak, že budeš na konci sedieť zbičovaný v rohu. Majestátny masaker.

V stane ostáva už len posledná akvizícia večera IMPULSEALER, čo bude dnes zároveň aj posledný live set. Takže už neni kde sa ponáhľať, Jano a Marzena sa nachystajú aj bezo mňa a v kľude. Idem pozrieť na hlavné pódium MÖBIUS, jedinú kapelu, ktorú tam dnes poriadne odsledujem. Túto dvojku zbožňujem, ich ťažkotonážny a náladovo premyslený sludge/stoner takisto. Takže povinnosť. Odpaľujem brko a nechám vesmír plynúť v kľudnom tempe jeho rozpínania, ku ktorému sa tu pre nás všetkých servíruje soundtrack. MÖBIUS ma zakaždým dokážu pohltiť, absorbovať, natlačiť do čiernej diery časopriestoru a niekde preniesť. Píše do toho aj pálenka, ktorú som si po našom sete niekoľkokrát doprial. Ale to len také doladenie. Som príjemne nabudený, kývem pomaly hlavou s presnými Fokulárovými údermi a kúpem sa v Danovej hlukovej stene riffov. Magické a éterické. Užívam si každý úder a zahrabanie do strún. Rezonujem s tým. Masáž duše temnou aurou. MÖBIUS je jedinečná kapela a ich set je vždy aj trochu inde, než len v ušiach. Bonus v podobe coveru, kde zahosťoval Adam na vokále. Nádherné. Večer ich za to niekoľkokrát ešte vystískam.

Čas ukončiť stan. IMPULSEALER, dvojica v zložení Jano na gitare s dvoma vlastnoručne vyrobenými custom bedňami za sebou a jedným kufrom s tristo pedálmi pod sebou, a Marek za bicími. Obidvaja masívne brady. IMPULZZ TOP. Sranda bokom. Masívna brada, masívny grindcore. Chlapci radi sever, takže zvuk je špeciálne hutný a tučný, na tomto si dávajú záležať, rovnako aj na precíznom výkone. Sú posadení, nasratí a ničiaci všetko okolo. Nie je to bars do kroku, ale skôr na to uznávanie, kedy po každom songu hľadáš niekoho, s kým si vymeníš veľavravné a uznanlivé pohľady s prekrútenou hubou. Kopa sypačiek a crust-dbeatu, gitary režú nechty v sandáloch a Jano po tebe kričí, nech ťa prejde sprostota. Nasypané a ťažké to je, každý track ti priťaží ako vysypaný fúrik štrku na chrbát. To je tak, keď dvaja hrajú za štyroch. Nakoniec musia dať prídavok a tak zopakujú niečo čo už odznelo. Všetci unavení, ale nasýtení. Lepšie zakončenie dnešného večera ani nemohlo byť.

Keď je viac menej už po povinnostiach (cesťáky som rozdal ešte v rozumnom večernom čase), je čas sa ponoriť a tak nejak aj opustiť vo víre festivalu. Príprava na afterku, štiepame pálenky. Ani neviem, kedy zmizne dodávka s českou výpravou, nestihnem sa rozlúčiť a poďakovať. Som v stane, kde asi historický prvýkrát na Ffude hip-hop after party, ktorú som dohodol s Adamom aka SNIFFAH. Selekcia je super, Adam vyťahuje chutné kúsky. Píše mi to, natrepaný som, bavím sa, ruky vo vzduchu ako nevyžitý orangutan. Príde nejaký týpek a doslova povie: "Pustite tam niečo iné, lebo z tej hudby tu pomrieme." Presne toto som chcel. Troška nabúrať zavedené hranice. A tak nejak sa poriadne zabaviť na mne blízkej muzike. Oldies party už mi liezli krkom. Neviem, akú to malo celkovú odozvu, ľudia sa tam menili a striedali, ale mne osobne to zapasovalo a asi aj Adamovi, ktorý nemal deadline a bolo to na ňom, kedy skončí. Potiahol až do štvrtej.

Zničený a strhaný sa poberám spať, z mojej grupy už nežije nikto. Ale ako to tu chodí, kým dôjdem tých sto metrov do stanu, stretnem kopu ľudí a zakotvím pri debatách a tak sa dopracujem do stanu až o piatej. Ffud konštanta: sto metrov za hodinu. Nič, nejak sa poskladám do stanu, pootváram všetko, nech je vzduch, lebo teplo celý deň ako v kotolni, tak sa zatvárme, že to bude fungovať. Dám nejakú hygienu s vlhčenými utierkami a tak do troch sekúnd po vystretí som mimo.

SOBOTA
Prvý moč šesť trinásť. Druhý moč sedem štyridsaťdva. Tretie zobudenie osem päťdesiatšesť je finálne. Spotený, dokrčený, vytretý. Črevo už nepovoľuje odklad, tak idem na keramiku v areáli a je to spoko. Omrknem sprchu, jeden človek. Idem po veci a vraciam sa. Padajúca vlažná voda padne ako balzam. Nevydrží to dlho, ale teraz to má zázračné účinky a človek prekoná aj to, že dvere sú bez kľúča, nie je kde si položiť veci, podlaha je komplet mokrá a samotný sprchový kút zatopený po členky.

Je ráno, postupne sa prebúdza zvyšok. Kubo, Dejv, my, Gabo, druhý Oliver. Zostavička. Raňajky, Isofruit, wake and bake a séria nepublikovateľných interných vtipov. Milujem tieto dementné stavy. Časť sa presúva do areálu na kávu, ktorá sa zmení na niekoľko pív. Ja volím váľanie sa na karimatke v tieni v snahe dobiť baterky po včerajšom rozjebe a necelých štyroch hodinách spánku. Moc to nejde, treba sa presúvať a je teplo. Cítim, že prežiť dnešok bude po fyzickej stránke namáhavé. Štyridsiatka zanedlho na krku a takto sa ničiť. Nemá to rozumu. Nakoniec sa dvíham a idem pozrieť dnu, to už sú chlapci fešní, Jakub má jednom oku roletu stiahnutú na pol viečka. Konverzácia a socializácia pokračuje, ja si dám zatiaľ len kávu a veľa nealka.

Takto to prebieha do poobedných hodín, než sa Dávid sa pomaly začne chystať na svoj set. O tretej otvárajú s ASTRIS LAPSUS. Konečne ich vidím naživo, sám som zvedavý a suportujeme dole pod pódiom. Neviem, kde to presne žánrovo zaradiť, ale to je vlastne dobre, hýbe sa to na hranici, berie, čo treba v prospech celku. Vnímam v tom celkom silné momenty a postupy. Gitara znie sviežo, ale dostatočne tvrdo, Oliver tam má pekné aranže v prechodoch a Dávid tam behá po hmatníku s úsmevom na tvári. Skladby nie sú najkratšie, ale unesú stopáž nápadmi a prevedenie je zohraté, energické a živelné. Myslím, že po dohratí vládne obojstranná spokojnosť. Mne sa to fest ľúbilo a nie je to len kurizovanie, aj keď za Davidom aj na koniec sveta.

NOWITCHOK 5 je ďalšia kapela. Taký crustgrind z Viedne s členmi zo Slovenska. Šlape to, ale kus kolovrátok po chvíli a nejak sa mi to nezapisuje na pamäťovú kartu. Ideme bokom, počasie neprospieva mojej únave. Výpek a varenie sa vo vlastnej šťave. Tieň, lavička a debata o životných veciach s Oliverom dva. Takto nejak prekecáme dva sety, obzvlášť ten DISTAX znel luxusne aj pri vode. Ale mali sme nejaké momentum, tak som to nechcel premrhať. Dostávam pod nos fľašu a nakoniec podvolím. Treba doliať benzín, lebo motor chrchle v spodných obrátkach v núdzovom režime. Našťastie to pomáha a rozprúdená krv ma kus preberá. Ideme do areálu ale počasie nás zaženie za stôl do tieňa na terase. Takže set TRHAN stade, fakt to nedávam fyzicky sa niekde pražiť. Zneli super, chytľavo, ale nie prvoplánovo. Príjemný hardcore/punk, ale je to tak na pol ucha za mňa, lebo sme kus mimo diania a do toho sa stretávame s chalanmi z Mentálka a  celý set prakticky prekecáme.

RÜBÄNISKÖ si pozrem už aj z davu, ale zopodiaľ. Táto zostava, ANTISOCIAL SKILLS plus Dáša, im sedí rozhodne najviac. Vidno, že sú zohratí, hrajú ľahko, inštinktívne a organicky. Pritom surovo a drsne. Dášo bez nástroja môže vystrájať a túto pozíciu si očividne užíva, pretože je všade. Celok sa pretaví do mimoriadne dynamickej hardcore/punk showky plnej kvalitných a nápaditých songov s trefnými textami. Odznejú aj novinky s českými textami pod hlavičkou KÁCENIŠTĚ. Svojský rukopis a údernosť vedia chalani nádherne pretaviť do energického live setu. Táto kapela trčí. Oprávnene.

Konečne čas na nejaké sypačky a za bicie sadá osoba viac než povolaná, Viki. Gitaru a mikrofón okupuje druhá ikona Skulda a spolu dnes ako PRÜGELKNABE. Chlapi majú za sebou po kokot kvalitných kapiel a tiež majú talent všetko premeniť na hudobný poklad. Konkrétne tu sa dočkáš powerviolence fastcore preplesku, ktorý ako je zvykom pri týchto gentlemanoch, odbočí kade tade. Nápaditosť a kreativita tejto dvojke nikdy nechýbala. Obdivujem Vikiho hru. Dominantná, šikovná, posadená a precízna, nájde si miestečka, kde ukazuje svoje kombinatorické schopnosti. Milujem ten jeho štýl, toto musí mať bubeník. Štýl na prvom mieste. Skulda nezaostáva, tu má gitaru, nie basu, ale nástroj ovláda s gráciou a texty pľuje ako had. Nápady a toľko potrebný strih tam je. Za tých pár minút vyklepú celý areál ako starý koberec. Práši sa ti aj z uší. Tlak.

Ideme sa odložiť bokom, niektorí si už dávali podvečerný spánok, aby dožili nejakého večera. Tak pol na pol. Akurát sa pobudia, tak ako sa to stáva, zakvasíme a set BRÜNNER TODESMARSCH vidím len od polky a aj to od fronty pri bare, lebo musím urgentne hydratovať po pálenkách. Znie to ako poriadne organizovaný bordel, takže dačo zachytávam, ale fakt sú to v tomto štádiu skôr dojmy, než niečo konkrétne. Valí sa to zo stagu, kapela ide výkon ako z knihy, aj tam vzadu cítim, ako sa to do mňa opiera, takže tipujem, že vpredu ten ich surový rýchly punk dával poriadne kopačky na solar. Na konci pováľané nástroje. Dobre. Nabudúce si to odsledujem pozornejšie. Ffud ale človeka dokáže stiahnuť, však to poznáme.

Začína taká tá motanica po festivale. Vidím časť setu TIME SPROUT ORCHESTRA. Netypické, svieže a so svojskou fazónou. Ivin bol vždy experimentálny typ, takže sa neni čomu diviť. Spolu s Matúšom za bicími, ktorý mu zdatne technicky sekunduje, a s pomocou samplov si vystačili a odohrali vlastne vizuálne minimalistický, ale hudobne pestrofarebný set. Mám rád takéto odchody, na tento polo delirický stav ideálne. Hneď ako vyjdem zo stanu sa pristaví Timea, že či viem ktorí sú BEROSSZULÁS, lebo sa majú pomaly chystať a nikto nevie, kde sú, a ani poriadne kto sú. Keďže Peštianci, som povolaná osoba. Hneď nájdem Marka pri bare (tu hrá na bicie, ale nie ten Mark, iný Mark, však vieš). Požičiavam mu stojany, tak sa rovno dohadujeme, ako čo. Vravím mu, že pol desať nech sú všetci vzadu, že hrajú po tejto kapele na stagi. Kuká na mňa, či fakt? Vravím, hej, ukazujem mu program, usmeje sa keď zistí, že naozaj idú zanedlho. Darmo, sú to niekedy až moc flegmatici.

Nakoniec všetko dopadne dobre, sú na mieste, dávam mu komplet stojany aj so stoličkou. Piči ale dojdú sem tri kapely na štyroch autách, no stojany nevezme nikto, basmeg. Ešteže ich mam fakt rád a navyše viem, že zadelia neskutočne silný set. V tvorbe BEROSSZULÁS sa prekrýva rock and roll, punk, metal a všetko správne namiešané v ideálnom pomere, všetko tam funguje prirodzene a kompaktne. Songy majú šťavu a gule, punkovú dynamiku, veľa tuca tuca a tučné riffy do skoku. A noisový feeling. Znejú až nezastaviteľne. Do toho ostrý a štipľavý vokál v domácom jazyku a nekompromisný výkon kapely a máš všetky podklady k najväčšiemu moshu, ktorý tam ten večer asi bol. Príjemným spestrením bol pavúk tučný ako palec, ktorý sa v polke setu spustil z vrchnej konštrukcie na úroveň kapely, chvíľu sledoval, čo sa deje a nakoniec to vyhodnotil na návrat. Dalo to tej muzike riadny glanc.

Musím riešiť stojany a potom ešte ich zašanovať pre Kaja z MENTAL TENSION, takže skladám, presúvam, hľadám vhodný spot pri stane, kde neprídu k úrazu. Medzitým je dnuka už plnka, lebo hrajú NABOSOPOSKLE, ani neviem v ktorom bode sú. Kukám len zozadu, lebo je tam prehľad a lepší vzduch. Dám asi tak dve skladby, znie to popiči, ale ako sa posúvajú časy, na hlavnom stagi začínajú SEDEM MINÚT STRACHU. Tam sa nevypláca meškať, lebo neprídeš na konci, ale prídeš o všetko. Tak volím presun. Pár minút tohto grindnoise telesa vydá za pár setov. Práve preto ich vždy chcem vidieť. Je to útok na zmysly aj zdravý rozum, ale zakaždým ho rád podstúpim. Popis treba? Však vieme všetci. Jano prehrotí rytmičákom, píla ťa previbruje, basa hučí jak lodný motor a Rado lieta, ako keby mal pätnásť. Živelnosť, prístup, skúsenosti. Nedivím sa, že meno 7MS rezonuje po celom svete. Akurát mám pocit, že ich Libor zbytočne zvukovo učesal. Vedia chrčať ešte viac.

Zatúlam sa hore dole a vraciam sa na miesto diania pred polnocou. Ku stanu, kde má prebehnúť set MENTAL TENSION, ale vo vzduchu visia otázky, či niekto videl bubeníka posledné dve hodiny. Veci mu pre istotu nachystám, Kajo sa ukazuje a pýta sa vedľa postavených stojanov, či teda máme stojany a stoličku. Vravím mu, že sa na ne díva. Miňo povedľa má kábel len do efektu, z efektu nikam nič nevedie a pozerá nato rozmazanými očami. Kričí na mňa, nech ho zapojím. No nemá kábel. S chalanmi sme odohrali aj turné aj nejaké akcie, alkohol ich vie zmoriť, ale dnes si dali špecificky záležať. Bude to rozhodne zážitok. Nakoniec sa s pomocou okolitého sveta nachystajú. Chudák Holup sa na to všetko díva nešťastným pohľadom, ten thumbnail z youtube hovorí za všetko. Začne set a odozva na strane publika je, ale ten výkon, čo povedať. Mení sa to na taký kabaret, kde nevieš, ako čo dopadne, či sa skladba dohrá alebo nie. Milan úplne mimo, len tam dačo šuští v pozadí. Slon ide tuším trikrát. Holup to zachraňuje aspoň vtipnými hláškami, čím odľahčí atmosféru, minimálne pre seba. Tá v stane je výborná, všetci z toho majú vlastne zábavu, moshuje sa ta het, aj keď hudobne tragikomédia. Na inom festivale by ich zvukár vypol po troch minútach. Tu sme ale na Ffude, takže sa to pretransformuje na spoločný kolektívny zážitok v pozitívnom duchu. Na druhú stranu veľká škoda, MENTAL TENSION robia solídny hardcore a vedia ho odohrať dobre. Dav bol naštartovaný, pri tej odozve sa mohlo spojenie legendárny set pri nich spomínať v úplne inom význame. Nech im ako memento slúži dochovaný a zverejnený záznam.

Balím stojany a tým pre mňa prakticky končia posledné povinnosti a riešky spojené s festivalom. Takže sa ponáram hlbšie do socializácie a s tým pridruženou konzumáciou látok tekutých i sušených. Opätovne vznikajú nepublikovateľné interné vtipy. V nejakom bode okolo tretej už ideme poslední preživší na výpary, takže sa chceme od stola dať do stanov. Objavuje sa Gabo s otázkou: "Viete čo?" Na to Jakub odveci: "Stratil si telefón?" Gabo s úsmevom, že kde, inštinktívne siahne do kapsy a telefón naozaj nikde. Najprv Kubovi, nech mu dá telefón. Pochopí. Precitne. Panika. Tak poďme hľadať. Blúdime po areáli, ja svietim a Kubo nonstop vytáča, Gabo ako sprievodca ukazuje k toikám, na lúku, ku autám: "Tu som spal. Aj tu som spal. Aj tu." Alkomatrac tour piči. Nikde nič, skúšame cez appky nejaké ho zlokalizovať, ale nadarí sa. Po trištvrte hodine to vzdávame a ideme do stanu. Vystierame sa s Kubom, ostatní dávno zalezení, len Gabo vonka v tureckom sede bedáka, čo má robiť. Dojebem ho, nak neni bledý a ide hľadať. Tu nenašpekuluje nič. Tóno mu podá baterku, Gabo mizne a za desať minút je naspäť vyškerený aj s mobilom v ruke. "Kde bol?" "Tam, kde som spal." Jebne ma. Štyri preč. Ešteže nie som šofér zajtra.

Ráno budíček zase okolo ôsmej. Pojebané biologické hodiny a teplo, ktoré je citeľné aj v tieni. Ale nechceme odchod naťahovať. Tak obehnem hygienu, hodím do seba nejaké zvyšné jedlo, kávu, brko, druhé sranie. Už keď balím stan, Tóno si zo mňa robí piču, že mám telo ako Elon Musk. Smejem sa. Dobalím, celý dopotený idem dať sprchu. Keď sa vraciam, Tóno zase, že som bledý a veľký ako paleta Ytongu. Tak si hneď vykombinujem novú prezývku: Ytong Musk. Šoférom je Oliver, ten sa včera šetril, takže dáme ešte jednu kávu a nealko k cige a vyrážame pred jedenástou. S vyloženými vecami sme o druhej doma, čo mi príde ako luxusný čas na zotavenie sa, aj keď ta rehabilitácia trvala podstatne dlhšie.

Ffud fest sa po ročnej pauze z môjho pohľadu vrátil v plnej sile. Návštevnosť odhadujem slušnú, aj keď konkrétne čísla nemám. Podstata ale nie je v počte, ale v atmosfére, prepojenosti a spoločnom prežívaní vecí. Ffud nie je veľký, ale je náš, zachytáva nás a my všetci si ho tvoríme, či už pod pódiom, alebo na ňom. Alebo pri stane či pri rieke. Pointa. Akí budeme my, taký budeme mať Ffud. Preto ma teší, že sa ukázalo, že ľuďom chýbal, užili si ho a chcú ho. Takže dúfajme, že žiadne ďalšie pauzy už nehrozia. Som vďačný každému, kto došiel podporiť, kapelám, ktoré zadelili neskutočné sety na oboch spotoch, zvukárom za robotu, ľuďom, čo nám varili jesť alebo pomohli s hocičím. A kamošom, ktorí dotvárali tento fantastický kolorit. A hlavne Radovi, Pipovi a Timei, že mi dovolili stať sa (dúfam, že môžem už povedať stálou) súčasťou organizácie tohto skvelého festivalu. A nezabúdať. Je to o nás. My všetci sme Ffud. Vidíme sa o rok.