Pred rokom sme úspešne absolvovali trojdňové "minitúr" po východnom a
severnom Slovensku a tento rok sme sa rozhodli zbíjať na opačnej strane,
v kraji, kde je najväčším zbojníkom maximálne Rumcajs. Minulý rok sme
išli sami, teraz sme sa rozhodli zavolať parťákov, roky spriaznenú
družinu a bratov od inej mami - KAAR. Neoľutovali sme!
Pred tým, než začnete čítať samotný report, sa chcem poďakovať
organizátorom, pretože kopec z vás to do konca nedočíta, a tak by ste
ani nevedeli, kto nám helfol a to by bola škoda. Menovite teda (v poradí
koncíkov) Ozzymu, Trojkovi a Zebrovi. Plus samozrejme ľuďom okolo nich.
Poskytli nám pomoc pri hľadaní miesta na hranie, dali nám strechu nad
hlavou a takisto žrádlo. To ti dnes niekedy nedá ani vlastná rodina!
Diky moc hoši.
piatok 26.9.2014 PRAHA @ Modrá Vopice + AFTERCOME
Z roboty zdrhám dačo po tretej, aby sme friško nahádzali potrebné veci
do áut a z BA vyrážame okolo štvrtej. Asi prvý krát v našej "kariére"
ideme len my piati, bez frajeriek alebo kamošov. A aj tak ideme dvoma
autami, lebo naše miniautá s kuframi veľkými ako cestovná taška ženy
zbalenej na predĺžený víkend na chatu, by nepobrali všetky tie
pakšamenty, ktoré so sebou bežne ťaháme. Navyše sme na 100% nevedeli, či
niekde nebudeme musieť spať v aute a v dvoch je to predsa len viac
"lukšury". Posádka môjho auta je iba Jano, trpiaci autonarkolepsiou, čo
znamená, že skôr či neskôr zaspí jak Šípková Kurvička. Chvalabohu,
väčšinou so sebou beriem zásobu rôznej muziky, tak ho budím vždy keď
nejaké cdčko dohrá, aby mi ho aspoň zamenil. Okrem toho je D1 tak
rozjebaná, že okrem tradične hrkajúcej cesty sa aj často zužuje do
jedného pruhu, prípadne do obojsmerky na jednej strane diaľnice, plus do
toho dve tretiny z cesty prší... jednoducho ideálne podmienky na
cestovanie, lebo nezaspíš, ani keby si sa snažil. Neviem jak budeme
chodiť do Prahy, keď tú cestu opravia. To už bude musieť byť Jano hore a
rozptylovať ma.
Po pár cigpauzách a zdržaniach na spomenutých zúžovadlách, dorážame do
Práglu tesne po ôsmej. Prvá kapela začala hrať chvíľu pred našim
príchodom, takže sme došli včas. Vítame sa s KAARovcami, ktorých sme
(niektorí) nevideli aj rok a vynášame veci do bekstejdžu. Pri vstupe,
kde už Zuzka predáva KAARovské veci, rozkladám aj naše distro a kupujem
od nej knihu "Bezpečná zóna Goražde". Respektíve nekupujem, iba
vyplácam dlh, pretože mi tú knihu bola kúpiť týždne pred tým v
komiksovom obchode, keďže u nás sme v tomto smere ďaleko za opicami.
Prečo to píšem? Lebo tá kniha je komiksová reportáž z vojny v 90. rokoch
v Bosne (fakt stojí za pozornosť) a aby ste vedeli kto je Zuzka. Okrem
toho, že roky naša kamoška, je aj piaty člen KAAR. Vyberá im vstup,
predáva veci a chodí s nimi na 95% akcií (tieto tri dni nevynímajúc),
kde im takto pomáha. Je skoro ako Yoko Ono, akurát nemá šikmé oči,
nerozvracia kapelu a je s ňou väčšia sranda. Pólmekartny by určite
súhlasil.
Od Ozzyho dostávame lístky na pivo a kofolu, a kým chalani tankujú
gágori hrá už druhá kapela AFTERCOME. Mix HC a grindu s
vrieskajúcim bubeníkom. Mňa oslovili. Po nich ideme na to a je to môj
najhorší koncert minitúr. 15 sekúnd z prvého songu a ja som sa podkol o
káble, vyjebal sa Romanovi do bicích, ktorý jednou rukou ďalej hral a
druhou sa snažil naprávať stojany s činelami. To ma rozhodilo na celý
koncert. Sypeme ďalej a s Mifom si neustále šlapeme na nohy, alebo na
káble, prípadne sa do nich motáme. Celé zle. Jak keď vypustíte dve
nemotorné sloníčatá. S tým, že len Mifo pripomína slona. Je sranda, jak
ľudia z rovnakej kapely môžu mať zo spoločného výkonu rozličné pocity.
Jano s Beňom mi hovorili, že sa im hralo najlepšie za poslednú dobu.
Takisto ľudia asi nič nezaregistrovali. Medzi songami vykrikovali dvaja
Argentínci v stredných rokoch: "Puta Madre THRASH!!!" poprípade:
"Borovička!". Prišli za nami aj s fľaškou džim bíma do šatne, kde
sme sa dozvedeli, že žijú 15 rokov v Prahe a majú thrashovú bandu LA
SANGRE - Krf. Vymenili sme si kontakty, tak v budúcnosti možno vznikne
argentísko-slovenská kooperácia. Ale najväčší rešpekt šuhajovi v prednej
rade s barlou, ktorý odstál celú showku hedbengujúc a opierajúc sa o ňu.
Na KAAR som si na ňu vystrihol fajnové sólo. Dobre naladená.
Po koncerte čakáme nabalení a nastúpení pred klubom na taxík, aby
odviezli Ozzyho auto (aj s ním) k nemu domov, lebo on by to nedal.
Ženská v rokoch šoférovala jak dcéra starého závozníka a my za ňou.
Kľučkujúc nočnou Prahou som sa modlil, aby mi v tých zákrutách neogrcal
palubnú dosku najebaný Jano, ale našťastie znova zaúradovala
autonarkolepsia. U Ozzyho nás čakala pizza a toasty, ktoré pripravil
ručne a s láskou! Asi tak 132 kusov z každého. Je tu s nami aj nejaký
cudzí týpek, skalný fanda KAAR, ktorý sleduje konverzáciu okom alkáča a
každý jeho príspevok je mimo tému. Démon alkohol. Po jednom sa mi
vytrácajú spoluhráči (Jano prvý) až nakoniec len s Ozzym a Mifom
debatujeme do pol piatej, kedy to zo strachu pred ďalšími dvoma dňami
balíme aj my.
sobota 27.9.2014 PLZEŇ @ Garáže
Ako býva zvykom, Jano (keďže aj spať chodí prvý) sa preberá ako prvý a
vyvreskuje pičoviny na celý dom, čím pobudí zvyšok spiacich. Tentokrát
presne o 9:00. Štyri a pol hodiny nekvalitného spánku je viac než menej,
ale za tie roky pri ňom som si zvykol. Preberá sa aj Skalný fanda a
zisťujeme, že je to celkom fajn chalaň. V rámci rannej rozcvičky sme si
s ním zahrali pár coverov od Megadeth a niečo po jedenástej Skalný
opúšťa potápajúcu sa loď a my ideme na raňajko-obed. Čašníčka dojebala
dve objednávky, ale s výrazom futbalového huligena je pripravená hádať
sa do krvi o tom, že my šiesti sme to počuli zle a ona dobre.
Poobede dorazil aj zbytok KAARov pred Ozzyho apartmán, kde naloďujeme
veci a vyrážame smer Plzeň. Od rána cítim v črevách kulo, ktoré chcem zo
seba vypluť v krčme, na byte, na pumpe, v tesku, v ktorom sme sa stavili
pre zásoby do garáže... a furt nič. Celú cestu tlaky a až keď sme
dorazili pred garáž, by zo mňa vypochodovalo, jak keby pred neho
rozprestreli červený koberec. Hovorím si: "Serem na to! Zatlačím to,
kým to nebude akútne." Hrozne sa mi nechcelo srať v podrepe na
úchyla v kríkoch. To treba rýchlo vyhodiť, utreť sa a tváriť sa, že si
bol na dlhšiu malú. Ja som si to chcel užiť. Poldňa som to prenášal jak
kotná mačka, už som mal k nemu vypestovaný vzťah. Ak to vypustiť, jedine
s famfárami vo svetle reflektorov.
Sedíme na gaučoch pred garážou, uhlie tlie, ľudia pomaly prichádzajú a
každý z nich si doniesol houm mejd vychytáfku na gril. Ja sledujem, jak
sa to fajnovo prepeká na rošte, ostatní chytajú posledný bronz a všetci
v kope relaxujú. Pekný pohľad. Počasie tohto víkendu je vymodlené u
samotného najnižšieho, lebo celý týždeň pred tým bola zima a lialo. V
tesku som kúpil 5 litrov jablkovej štavy. S takým cicíkom na čapovanie.
Kúpil som aj poháre, reku na fleku spravíme pohoštení pre všetkých
zúčastnených. Rozlial som prvý liter a z čuráčika viselo niečo medzi
hokejistovým kemrom a rozmočenou frcgumou. Jano usúdil, že to je jablko,
ostatní sa dosrali, že to je niečo z iného vesmíru a natajňačku
povylievali obsah pohárov. Ďalej som to neponúkal, ale Jano to slopal
celý večer s vodkou a druhý deň mu nič nebolo, tak buď to zneutralizovala
vodka, alebo to fakt nič nebolo. Alebo je aj on z vesmíru. Zoznamujem sa
s Trojkom (ten čo to tu má pod palcom). Milý týpek, čo vykrikoval v
HC/Punk bandách a má vlastný zine, takže vie o čom je život. Keď slnko
zachodí za obzor, premýšľame kde rozložiť apec a hrať. S príchodom tmy a
zopár ďalších ľudí sa do toho púšťame. Na zemi ležia dva reflektory
(jediné osvetlenie celej akcie), aparatúra aj s bicími huláka pri dverách
garáže a my ostatní šaškujeme pred ňou. Po domrvenom včerajšku som si
tento večer užil na 100%. Asi to bolo aj tým, že dorazili len ľudia,
ktorí tu naozaj chceli byť, že tu boli hodiny pred koncertom a relaxovali
spolu s nami, s mnohými som kecal a celé to tak nasalo rodinnú atmosféru.
Ľudia nás po koncíku chválili, tak snáď sa im to páčilo. Aj KAAR podľa
mňa odohrali najlepší set. Nuž, garáž je nášmu srdcu najbližšia.
Koncert končí o pol desiatej a okolo desiatej odchádzajú poslední
návštevníci. Trojka nám s frajerkou pripravili vegekarbanátky, po
ktorých sa zaprášilo rýchlo a zbesilo, a nechali nám tu litre piva,
takže si robíme internú párty. Gauč presúvame dovnútra, zatvárame dvere,
lebo čím bližšie k polnoci, tým väčšia kosa. Postupne si každý vyťahuje
spacák a o polnoci sa už všetci jedenásti účasníci zájezdu zohrievame
namačkaný tesne vedľa seba. Mali sme možnosť spať na dvoch bytoch, ale
reku nebudeme trhať partu. Aspoň bude sranda. A bola! O polnoci som po
koncerte nešiel spať asi nikdy, tobôž v takejto spoločnosti, ale keďže
väčšina spolubojovníkov nasávala od skorého poobedia, je to čas priamo
úmerný.
nedeľa 28.9.2014 PÍSEK @ Klub Pí + KAOSQUAD,
Spali sme, a teraz pozor! Do 10:30!!! Teda do 8:30, kedy vybehli dve
tretiny kmeňa naraz obšťať okolitú faunu a hurhajom zobudili zvyšok, ale
po pár minútach trepania pičovín sme zase všetci vytuhli. Zavreté dvere
spravili z garáže temnú jaskyňu, v ktorej sa nám telá príjemne
zregenerovali a plus mínus o 11:30 sa lúčime s Trojkom a prcháme sa hrať
do Písku. Dokonca sme od neho dostali pochvalu v zmysle, že sme skromní
slušní ľudia, ktorí ho milo prekvapili, a že takéto správanie nezažil u
veľa pankových kapiel. To nás teší, lebo o metalistoch sa v týchto vodách
traduje, že sú to kokoti. Aj keď my nie sme trú metalheds, ale trešoví
zbojníci, a to je niekde medzi metalom a pankom.
Na polceste okupujeme pumpu, kde konečne po tridsiatich hodinách
vytláčam svoj náklad novorodencov. Kto pozná ten pocit, vie o čom
hovorím. Horší pocit zatiaľ zažívali chalani, lebo tam bol len jeden
hajzel a kým som víťazoslávne neotvoril dvere, nohy sa im krížili
dobrých 15 minút. Po potrebe všetkých sme znova sedeli za koňmi pod
kapotou a vstrebávali pod kožu lúče slnka. V Písku v Píčku sme co by buk
a voľný čas využívame na žranicu. Po nej nosíme veci do klubu, ktorý je
v centre starého mesta hneď vedľa múzea. To si u nás neviem predstaviť.
Tu musia byť kluby pomaly pod zemou a mimo zrak ctihodných občanov, aby
sme nedajboh po ceste z koncertu neukradli nejakú sliepku. Ľudia
prichádzajú, stretávame známe aj neznáme tváre, spoznávame Zebru
(ex MURUROA a dnešný organizátor)... Super je, že keď sme tu hrali pred
necelým rokom, poznali sme akurát chalanov z LAHAR a organizátora
vtedajšieho koncertu. S veľa ľuďmi sme vtedy kecali a dnes sme tak
poznali polovicu ďalších ksichtov, s ktorými sme sa stretli počas celého
roka na akciách iných kapiel. A možno keď prídeme o ďalší rok, budeme už
poznať všetkých. Toto je presne to, prečo milujem hranie s kapelou,
lebo stretneš kopec nových a zaujímavých ľudí.
Od srdiečok späť ku koncertu. Ako akcia napovedala, začalo sa hrať
pomerne skoro. Je nedeľa, takže ľudia to ocenili a väčšina z nich tu
bola od samého začiatku. Prví sypú domáci KAOSQUAD - oldschool
death/grind jak piča! Gitarista jak vystrihnutý z metalhameru z ´92.
deliaci sa o spev s basákom (gitarista v LAHAR). Bubeník je kapitola
sama o sebe, ale mlel tie blasty jak doprepínaný guľometník. Intenzívnych
20 minút je za náma a na trojuholníkovom pódiu sa chystajú KAAR.
V prvom songu sa im voľačo dojebalo s basou a po koncerte mi hovoril
Tomáš s Kouďákom, že ich to rozladilo na celý koncert. Asi podobný pocit
jak som mal ja pred dvoma dňami. Z ich strany bol asi toto najhorší
koncert, mňa bavili. Tri dni za sebou ešte nehrali, tak asi aj to zohralo
svoju rolu. My sme to prvý krát absolvovali pred rokom a tretí koncert
bol tiež najhroší. Magická trojka. Alebo magický Trojka? Pár ľudí sa
sťažovalo na zvuk KAAR, tak nám pred koncertom radili, ktorý nástroj
treba dať vyššie, nižšie atď. Odpálili sme to okolo ôsmej a Písek znova
potvrdil, že je mesto trešu. Ľudia síce viac pozorovali, ako by skákali
na hlavy, no na nedeľu ich bolo dosť a to je najvác. V dakerých mestách
by toľko nedorazilo v piatok, alebo sobotu. Koniec je o deviatej, čo
ľudia znova ocenili, lebo si mohli dať pár pív, v klídku pokecať a
vysmahnúť v takom čase, aby ráno vstali do roboty. Najviac natrískaný tu
bol jeden učiteľ literatúry, trešer jak lusk, ktorý mal ísť ráno učiť,
tak hádam dobre naučil tie detiská. Spomenul som si pri ňom na Bulánka z
BETONu, ktorý je tiež učiteľ a vyprával mi svoje historky z hodín.
Posledný deň túr sa treba zlískať jak chudák! Pravidlo, ktoré si osvojil
náš Roman s Janom a KAARovský Ozzy s Tomášom. Tá groteska, ktorú
predvádzali, si asi viete predstaviť. Natočiť, zrýchliť, jebnúť tam
muziku jak Bad Bindy a poslať do smiechot. Vilo pošle kameru na 100%.
Nevýhoda toho celého bola, že KAARovci cestovali domov, a tak sa Tomáš
dogrcal v aute na rohožku, ale pred tým sme sa srdcervúco rozlúčili a
popriali si šťastnú cestu. Veselá asi bola, ale pre Ozzyho nie moc
šťastná, keďže to bola jeho kára. My sme spali u Zebru, ktorý býva cca
20 minút od Písku, takže keď sme to v klube zabalili, šinuli sme si to
nočnými lesmi a s mŕtvym Janom na sedadle niekam na venkof. Zebra sa nás
pýta, či chceme ešte posedieť pri ohni a popiť pár pív, alebo ísť
chrápať, ale v dome má deti, takže tam už len zaľahnúť a spať. Obzrel
som sa cez plece na kymácajúcich sa zombíkov Romana a Jana a v predtuche
temnoty mu hovorím, že na chvíľu si ešte sadnime k ohňu. Predtucha
temnoty sa prejavila v podobe ogrcania celej záhrady. Respektíve Roman
gustiózne odchádzal za každým ku plotu, ale Jano grcal rovno tam, kde
sme ho zabudli. Dúfam, že to ranná rosa zmyla z povrchu zemského. So
Zebrom sme kecali o všeličom možnom, je to fajn týpek, srdciar a človek
na správnom mieste. Keď tu zrazu DŔŔŔB! rana z ohňa jak keby tam dakto
hodil megáča. Srdce mi vyskočilo na puls 200 a prekotilo ma z lavičky
dozadu jak keby ma zostrelil snajper. Dokonca mi z rúk vyletel môj nealko
radlerík a celý sa vylial do trávy. Mifo na opačnej strane sa tiež
zošuchol pod lavičku, Beňovi vyliezli oči z jamiek jak dramatic monkey
(keď nepoznáš, nájdi si na jútube), Jana to prebralo z kómy a Roman mal
to šťastie, že práve grcal pri plote. No, neviem či zrovna šťastie.
Jediný Zebra sedel bez pohybu a s úškrnom Klinta Ístvúda sa pýta:
"Hehe, čo ste tam dali?". Vravíme, že nič, tak prehrabávame
pahrebu, v ktorej sme našli roztrhaný sprej. Voľajaký atentátnik ho
schoval do jednej z krabíc, ktoré Zebra doniesol na spálenie zo stodoly.
Ja mám pred výbuchmi rešpekt. Odkedy môjmu kamošovi vystrelil ohňostroj
veľkosti vrhacej gule do ksichtu, a z čela mu vyrástla na mesiac druhá
hlava, nosíme na Silvestra maximálne prskafky.
Keď mládenci vygrcali piatkový olovrant a žalúdočné steny sa im o seba
zlepili jak mokrá igelitka, rozhodli sme sa ísť drichmať. Zebra sa sem
presťahoval pred pár mesiacmi a prerába celý dom, takže sme spali v
jednej izbe s jeho ženou a deťmi. Tak jak sa bývalo kedysi. Veľa ľudí v
jednej izbe. Na zbojníkov. Ráno nás budia decká, ale my nechceme už
dlhšie otravovať, lebo smrdíme od dymu, chlastu, potu a hovna. V
rýchlosti žereme raňajky nech neurazíme, balíme a prcháme. Zebra má milú
pani, čiperné decká a robotu, do ktorej vstával o piatej ráno, takže sme
sa nestihli ani rozlúčiť. Teraz pozor! V nedeľu nám zorganizoval
koncert, dodal svoj aparát, navaril nám, sedel s nami do pol druhej v
noci, ráno o piatej vstával do roboty a hodil nás na krk rodine, len aby
nám pomohol. REŠPEKT! A na opačnej strane brehu stojí týpek, ktorý
narieka, že je nejaký koncert v utorok a on sa nemôže ísť číhnuť, lebo
je to cez týždeň. Sú dva typy ľudí... v pohode a kokoti.
Cesta domov bola ako každý návrat. Aj sa tešíš do vane, ale zároveň ti
bude ľúto za tým smradom. Ešte raz diky organizátorom - našim novým
kamošom za pomoc. Diky KAAR za spríjemnenie výletu a diky všetkým čo
dorazili, podporili a dorazia podporiť nabudúce... lebo na vás to stojí
a padá!!! Bratia nesklamali.
RSS
