PUNKGEN

Je temné nedeľné ráno. Ticho. Presne také, typicky nedeľné. Také aké už od detstva neznášam. Navyše prší, ale to mi spoza okna až tak nevadí. Možno naopak. No dnes je všetkému trochu inak. V ušiach mi príjemne hučí. Nevyspatý som, bo som v noci čumel do tmy a svietil šedou usmiatými zubami na plafón. Spať som nemohol. V hlave mi to neutíchajúco hralo a bavilo ma to. Všetko začalo nie až tak dávno. V lete moja krajšia polovička kúpila splitko TELEFONu a INNOXIA CORPORA. To, že počúva TELEFON som vedel už skôr, dokonca mi aj posielala nejaké jutuby a empetrojky, ale jak furt s tými najlepšími vecami, nadšenie na seba nechalo chvíľu čakať, a to v najlepšom prípade položením ihly na čiernu špirálu. Po zopár vypočutiach začína detektívka o pátraní po všetkom čo sa dá zohnať od TELEFONU, COMPLICITÉ CANDIDE, CTIBA, UŠTKNI, ... Jedného dňa mi Adrik posiela mailom plagát na koncert TELEFON, the WILDERNESS a the CITADEL. No neskutočné. Už len tá konštalácia kapiel je smrtiaca. O tom neskôr. Adrik sa sťažuje na prepchatý kalendár akcií v Collosseu. Kukám na web a vidím, že deň pred akciou v piatok je plánovaný koncert ZEMĚŽLUČe k ich 30.výročiu. No nechoď tam. Tak po čase je to tu. ZEMĚŽLUČi predskakujú vranovskí ROXOR, ktorých som už dlhšie nevidel takže už nie je nad čím tu vydumovať a hor sa do Kola. Práve si nasadzujem na hlavu zelenú motýlikovo-kvietočkovanú helmu, čo dcéra dostala k bicyklu. Bojím sa, že ak napíšem, že si nie som istý, či som v živote vôbec od ZEMĚŽLUČe niečo ucelené počul, tak odniekiaľ priletí prázdna pivová fľaška a ukončí tento report. Som znalec na slovo vzatý. Jedno je jasné, že nikdy nie je neskoro a po tomto koncerte si určite niečo od nich vyhliadnem a vypočujem. Na koncert prichádzam načas, no stále tam ešte stepujem naprázdno. Očumujem distro a kukám vedľa krabice z platňami leží kôpka nálepiek Papagajúv hlasatel records. Nakuknem do backstageu a tam už sa zdravím s Pavlom Papagájom, s ktorým sa poznáme z Olomouského zinefestu. Neskôr fajne pokecáme a teda prvá kvačka, prečo sa oplatilo prísť je odfajknutá. Prichádzajú ROXOR aj s dosť silnou fanúškovsko-kamarátskou vranovskou posilou, čo je len dobre. Rozkladajú nástroje a pomaly sa to blíži. Na terase už sa to celkom hemží. Číra, vlasy, šiltovky, čapky, sidovky, rifľovky, zadové nášivky, piramidy, botasky i staré vojenské remienkové kanady, všetko sa to tu v celkom fajn počte mieša a vranovský fešácki krasteri už dozvučili a ide sa na vec. Naparali do nás porciu ich fajnového krastu, v ktorom už chlapci po tej dobe existencie excelujú a vidno, že ho hrajú radi a dobre, lebo jasne počuť, že im to maže jak sa patrí. Miestami som mal z toho tlaku ich muziky miernu úzkosť, čo má byť samozrejme vnímané ako veľká pochvala. Ľudia začínajú zveriť. Pogo & mosh united. "Jebem tvoj hardcore" na záver. Výborný set je za nami. Kus stojíme, kus kecáme. Chystajú sa ZEMĚŽLUČ. Už na prvý pohľad je zrejmé, že pol na pol kapelu tvoria pôvodní členovia i mladšia krv. Nebyť tých šedín, či plešín, čo sa týka pódiového prejavu, staršia časť kapely zdá sa pokročilejší vek úspešne ignoruje, a čo je ešte lepšie vyzerá to, že aj vyšší vek ignoruje ich. Rád by som v ich veku pôsobil rovnako vitálne. No o ZEMĚŽLUČI toho veľa nepoviem, čo mi je aj trocha ľúto. No na druhej strane som rád, že je čo študovať. Chlapi do nás ponakladali poctivý PUNK jak sa patrí. Pogovalo sa jedna radosť. V publiku bolo jasne vidno, že drvivú väčšinu tvoria srdciari s očami dokorán. Záverečný kotol popri punkovej mládeži, premiešavali aj týpci čo v ten večer omladli o nejaký ten krížik. Nasledujú prídavky a skladba "Tancuj pogo" na záver, na ktorú sa už pogovalo keď ja som tak akurát degustoval pieskové koláčiky v pieskovisku za blokom. Po koncerte vo mne cirkulujú parádne dojmy. Kupujem si aspoň nášivku, ktorou si krátim nasledujúce popoludnie. Večer klasicky ako po každom vydarenom koncerte s úsmevom dokorán počúvam labutie piesne mojich sluchových buniek a navyše s rovnakým úsmevom ráno vstávam a dumám na to, že kedyže to bude nejaký fajný koncert najbližšie? A ono dygho kukaj tu, dňeška dalši koncert! Akurát s tým obrovským rozdielom, že pokiaľ, som v piatok šiel na koncert bez akýchkoľvek očakávaní (čo väčšinou vždy dobre dopadne) v sobotu je očakávanie také, že aj bicykel by sa dal o neho oprieť. The CITADEL poznám z Adrikových prvých plastovo-tanierových rýpačských prvo-pokusov a navyše z rôznych vysoko pozitívnych reportov. Takže sa určite teším. The WILDERNESS som videl zatiaľ iba raz v Bardejove na skromnom komornom Adrikovom narodeninovom posedení, kde som teda po ich koncerte ostal s hubou až kdesi na pupku. Ich veľmi zaujímavý punk rezaný s kdejakým experimentátorským vykročením do extrémnejších vôd a hlavne s Denisovým miestami až kázateľským spevo-prednesom vo mne veľmi zarezonoval. Očakávania teda boli veľké, až som sám seba nútil sa tešiť menej. No a rožňovskí VRAHovia TELEFON bez rečí radšej. TELEFONnu stranu splitka s INNOXIA CORPORA v sobotu popoludní počas prišívania ZEMĚŽLUČovej nášivky, som popočúval x-krát, pričom to x je určite dvojciferné číslo. Na koncert prichádzame tak cca zhruba o 19:00. Adrik s Dankou nás zaťahujú do zadnej miestnosti a ponúkajú vegánske bryndzové halušky s pikantným tuninngom. Palec hore. S plným bruchom to hneď pôjde všetko lepšie (ako keby tu malo čo ísť horšie). Je večer keď pokračujem v písaní a inšpirovaný včerajškom som sa práve obžral ďalším prostonároným jedlom, pirohami plnenými zemiakmi. Uff, ledva sedím. Poďme ďalej. Terasa kola sa pomaly zapĺňa zase slušným počtom (odhadovať to neskúšam, nikdy mi to nešlo). Pripravujú sa the CITADEL a tu musím povedať, že prilba dole. Fakt vynikajúci set narvaný melo-emoHCpunkom. Oceňujem okrem iného Spikeyho parádny rytmický štýl spievania. Vystúpenie the CITADEL malo fakt grady. Publikum sa príjemne rozkývalo. Až mi je ľúto, keď tak na to spomínam, že som po koncerte pribehol za spevákom Spikeym a namiesto "Bol to ppč koncert, chcel by som vašu novú sedmičku." Som povedal iba, že "Chcel by som vašu novú sedmičku." Pritom mám pocit, že na koncerte odohrali toľko materiálu, že by z toho bola kľudne celá LPčka, ale veď šak len dúfajme a nepredbiehajme. Na stage prichádzajú the WILDERNESS, ladia hučia a pomaly začínajú. Aďo za mnou pribehol s varovaním, že už len posledné dva kusy novej LP platne the WILDERNESS majú chlapci v distre, ta bežím jak šaleny a kupujem takoj, bo sedempalec som kedysi zaváhal a teraz banujem. Chlapci hrajú novšie skladby čím ďalej tým kratšie a experimentálnejšie. No prichádzajú na rad aj rozležanejšie a známejšie skladby. Neviem či to bolo pri skladbe "Rešpekt", ktorá ale určite zaznela, ale v publiku sa strhlo také peklo, že konec. To čo chlapci hrajú v našich končinách, a ja neviem či aj vôbec, nemá obdoby, a to aké to je celé sprevádzané vynikajúcimi príhovormi a vôbec inteligentnými a trefnými textami, tak to proste dohromady tvorí niečo výnimočné a teším sa extrémne z každého ich koncertu, či nahrávky. Držím palce! Po kratšej pauze prichádzajú TELEFON a po kratšom zvučení to začína. CTIB prichádza privítať publikum a TELEFON z VRAHa začína svoj neskutočný set. Predstavoval som si to všelijako, ale to čo do nás naládovali to bol fakt nápor. CTIBOVe nálety do publika boli ozaj husté. Občas som sa až bál, že nezabrzdí a prevalcuje nás. Koncert bol tak isto ako ich tvorba poskladaná ako z rock’n roll-ovejších skladieb, tak aj z HCpunkových rozsekávačiek, z ktorých šiel mráz po chrbte a celkovo mám pocit, že tieto intenzívnejšie veci tvorili gró koncertu s cieľom vyhľadať a zničiť. CTIB robí cca po každých dvoch troch skladbách príhovory k publiku, ktoré sú defacto prednesené trefné básne. Spadnutú hubu si nestíham zdvíhať od pupka nazad na xicht. Celé to sprevádza až tranzoidná atmosféra sprevádzaná nepredvídateľnými moshmi a stejdždajvmi. Sám CTIB neváha a veľakrát vybieha bezprostredne medzi ľudí pričom sa následne ocitá v búrlivých výšinách i diaľavách klubu 777. Po koncerte prichádza aj na niekoľko prídavkov a končí sa niečo po 22:00. Takýto aplauz, aký si Telefonisti vyslúžili, som v týchto končinách nepočul nepamätám. Pre mňa jednoznačne nezabudnuteľná UDALOSŤ. CTIB nás pozýva na pokec ku distru a túto ponuku, ktorá sa neodmieta prijímame a neodchádzame na prázdno. Po príjemných pokecoch sa pomaly balíme a odchádzame s mojou krajšou polovičkou domov, počúvať do tmy labutie piesne sluchových buniek. Odkedy som prestal chlastať sa mi už zopárkrát stalo, že v takom víre eufórie ako bol napríklad včerajší koncert, mi normálne začalo baviť a vysmiaty jak lečo ráno vstávam normálne s nejakou zvláštnou kocovinou, kde namiesto bolehlavu mi v hlave stále znejú fragmenty magických momentov predchádzajúcich večerov. Celý deň nepočúvam nič. Netreba. Hrá to v hlave samo a je mi dobre. Poobede moja krajšia polovička vymyslí nápad ísť za kultúrou trocha iného druhu, na výstavu manželov Kubinských do Východoslovenskej galérie, ktorú mi nedá neodporučiť. Choďte sa na to kuknúť. Je to v suteréne galérie, čo je ozaj pompézny priestor, inštalácia nemeckých vojenských mini-bunkrov z druhej svetovej. Také čudné železobetónové gule. Na stenách sa pritom premietajú zaujímavé výroky, korešpondujúce s dnešnou dobou a taktiež aj s príhovormi kapiel na koncertoch. Celé to do seba parádne zapadá. Víkend ako víno. Je večer. Prší. A je mi dobre. Na záver báseň:
ROXOR, ZEMĚŽLUČ, The CITADEL, The WILDERNESS, TELEFON, Vajgel, Adrik, Danka.
VĎAKA!