PUNKGEN

Aké asociácie sa ti vyvolávajú v spojitosti s vyspelým a životaschopným organizmom - Ffud festom? Mne (z pozície bežného navštevníka) sa v prvom rade vynára obraz skupiny ľudí, ktorí vdýchli pred ôsmymi rokmi tejto nádhernej oslave premýšľajúceho hc/punku zmysluplný a plnohodnotný život. Ľudia pracujúci s pojmom punk najmä ako princípom a prístupom smerujúcim k vyjadrovaniu vlastnej jedinečnosti. Samozrejme, jedným dychom nemožno zabudnúť ani na dostatočne široký okruh spolupracujúcich kamarátov, vytvárajúcich rôzne projekty či organizácie fungujúce na báze vzájomnej súnaležitosti s jednoznačným akcentom na myšlienky svojpomocnosti. Vďaka prepojeniu všetkých týchto elementov dochádza k zrodu pestrofarebného sveta, v ktorom každý jednotlivec môže objaviť záležitosti plne kompatibilné s jeho vlastnými preferenciami. Bez ohľadu na to, či je človeku bližší relax vo forme nenáročného popíjania rôznych druhov alkoholu alebo očakáva od festivalového víkendu aj možnosť istého intelektuálneho stimulu v podobe rôznorodých prednášok či workshopov. A priamym svedkom týchto tvrdení bol nepochybne aj nedávno - uplynulý ročník.

Predchádzajúce riadky miestami možno budili dojem, ako keby sa museli zohýbať pod nánosom nepotrebného klišé, keďže väčšina čitateľov tohto webu má nepochybne vedomosť a mienku o tom - čo všetko Ffud fest dokáze ponúknuť - ale ako odrazový mostík poslúžili veľmi vhodne :). Po návrate z práce nachádzam odkaz od Maja - ktorého nemôžte nepoznať kvôli jeho napr. promotérskym aktivitám - na základe ktorého mám kontaktovať šoféra z povolania Jara (gitara ČAK NOJS, DISTROPHY). Onedlho tak učiním a z jeho úst sa dozvedám, že jeho prítomnosť v SNV (kde ho zaviali pracovné povinnosti) sa výrazne natiahne oproti pôvodným predpokladom. V dôsledku týchto - v porovnaní so skutočnými problémami ľudí ozaj miniatúrnych komplikácií - opúšťame do podvečerného súkna zahalený Liptovský Mikuláš už za asistencie zapadajúceho slnka. Len pre informačnú kompletnosť dodám, že zostávajúcu časť bytostí nachádzajúcich sa v tomto vozidle tvorí ešte príležitostná kaderníčka zaoberajúca sa najmä starostlivosťou o dredy a zároveň výrazne kreatívny tvor - Zuzka a nakoniec Rado (bicie ČAK NOJS, DISTROPHY). Jaro ukrajuje z viac ako 200 kilometrovej porcie schuti a v poriadne svižnom tempe. Pevnou súčasťou týchto chvíľ sú pravidelné Majove ponosy týkajúce sa nášho časového sklzu. Tieto jeho nespokojné povzdychy sa týkajú hlavne nestihnutia koncertu najdlhšie fungujúcej macedónskej punkrockovej kapely - NOVIOT POCHETOK. Ale jasné, že nevyvodzuje z tohto faktu žiadne tragické uzávery a mimo toho sa v priebehu celého víkendu stará o nepretržitý prísun kvalitnej zábavy a vopred nepredvídateľných momentov. Málokomu sa v poslednom čase podarilo priniesť na moju tvár za plné priehrštia úprimného a akejkoľvek nútenej neprirodzenosti zbaveného úsmevu, tak ako práve Majovi :). Po expresne krátkej zastávke v BB, kde sa potrebovali chlapci stretnúť s Milanom a.k.a. Bud Heeckom (patriacom v nie až tak dávnej minulosti k integrálnej súčasti kolektívu, ktorý sa staral o epicentrum mikulášskeho kultúrno-hudobného podhubia - Adventure musick clubu) sa plynulou jazdou dostávame na miesto - stelesňujúce predmet našich vtedajších túžob a očakávaní.

Už pri vjazde do Serede neunikne našej pozornosti do čiernočiernej tmy ponorené mesto. Po bezprostrednom vystúpení z automobilu k nám doliehajú ľúbivé a melodické tóny - ktorých nositeľom nie je nik iný než NOT ON TOUR. Táto potešiteľná skutočnosť nám aspoň na malú chvíľu napomôže v zabudnutí na všadeprítomné husté kvapky dažďa zmáčajúce zem. Takmer každá jej piaď je pokrytá dočasnými stanovými príbytkami. Zákonite ani nezamýšľame sa pod rozosmutnenou oblohou venovať rozkladaniu stanu. A to ešte ani v najmenšom netuším, aké tragikomické prekvapenie si Majo prichystal :). Ale o tom až o pár riadkov neskôr :). Späť k NOT ON TOUR. Kapela od úvodu rozdáva na všetky strany hmatateľné porcie energie a ja len s tichým obdivom sledujem, ako sa súčastiam tohto telesa darí do maximálne dvojminútovej plochy - ktorou sú orámcované jednotlivé skladby - vtesnať nepreberné množstvo zaujímavých a chutne melodických hudobných nápadov a postupov. Dokonalosť týchto chvíľ je naviac umocnená pohľadom na schuti sa zabávajúceho Dášu, vychutnávajúceho si s detskou radosťou v očiach a pohybe naplno každú jednu sekundu tohto strhujúceho setu :). Svojim vystúpením prebehne kapela takmer bez prestávky, akurát počas jednej z nich sa stvorenie za mikrofónom vyjadrí s ľahkým úškrnom na tvári na margo počasia - "že toto je jednoducho august." :)

Až keď kapela opustí priestory pódia, tak si naplno uvedomím svoje nelichotivé fyzické položenie, spôsobené prirodzenou únavou a tými dažďovými kvapkami - ktoré uviazli hlboko v tkaninách vrchného odevu. So zžieravým sebaspytovaním závidím prezieravým jednotlivcom, chrániacim svoju telesnú schránku pred zúrivým náporom dažďa pomocou pršiplášťa. :). Po predchádzajúcom iskrivom sete pôsobí show SLANDER v mojich očiach dosť fádne a nezáživne. Údajné thrash sekvencie nedokážem postrehnúť, celkovo mám pocit že forsírujú klasický lopaťácky, ťažkotonážny hardcore v duchu NYHC kapiel. A možno je na vine len moje momentálne nastavenie, zapríčinené surovou klímou - tvorenou nepríjemným, mokrým chladom. Do tejto nehostinnej surovosti bezchybne zapadá a pasuje vystúpenie v podaní the PUBLIC. V prvej polovici nám naservírujú štyri zbrusu nové skladby, nesúce sa v najlepšej tradícii ich maximálne originálne poňatého experimentálneho hardcoru (v pamäti mi utkveli názvy dvoch z nich - "Mesiáši" a "Hranica"). Novinky sú plné prekvapujúcich a nepredvídateľných zvratov či iných drobných špekulanstiev. V momente keď sa ich set preklápa do svojej druhej polovice sa opätovne hlási o pozornosť mohutný príval dažďa, v dôsledku ktorého sa vôkol pódia stojaci ľudia presúvajú pod zastrešenú terasu. Odtiaľ sledujú živú prezentáciu ich poslednej štúdiovej nahrávky. Mňa svojim koncertom rozhodne potešili. Niekedy v tomto časovom úseku sa na pomyselnom druhom stagei - ktorý predstavuje na prvý pohľad vcelku rozľahlý vojenský stan - uskutoční iste hlukovými (a nielen nimi) fajnšmekrami túžobne očakávaná kolaborácia medzi SEDEM MINÚT STRACHU a SUPRAPHON FAMILY. Súhrn dojmov a pocitov nielen z tejto performance, ale aj ostatných, ktoré prebehli - v priestoroch absolútne ideálnych pre prezentáciu menšinových hc/punkových odnoží - Vám istotne rád odborne a spôsobilo sprostredkuje pán Fog :). Snaženie HOBOS vnímam z úctivej vzdialenosti, pretože som sa rozhodol nájsť útočisko v bare, ktorý mi ochotne roztvoril svoju teplú náruč a pomohol tak uzimenému telu aspoň na malú chvíľu pookriať.

Po doznení poslednej spätnej väzby sa odoberám na niekoľko minút na vinylotéku do spomínaného stanu. Prím hrajú prevažne hviezdy normalizačného pop/rocku. Úroveň tejto vinylovej diskotéky nemožno z môjho pohľadu ani len náznakom porovnávať s tým, čo predviedli pred viac ako mesiacom Denisa a Strapatý na OB :). Okolo tretej hodiny nadránom sa zrýchleným krokom ponáhľam ukryť pred ďalším zo silných dažďových záchvevov do auta. A aj napriek stiesňujúcim podmienkam v ňom panujúcim sa jedná o viac ako rozumný krok. Srdcervúci plač uslzenej oblohy, berúci na seba podobu pravidelných prudkých prietrží mračien, neustáva viac - menej až do svitania. V Jarovej felícii sa v niektorej zo spánkových fáz nachádzajú kompletne všetci. Mne ostáva zaujať polohu na zadnom sedadle vedľa Maja. Pri snahe o naklonení si spánku na svoju stranu sú najväčšou prekážkou dlhé, nepravidelné a chrapľavé výdychy môjho spolunoclažníka. :). Pre objektívnosť, pri hľadaní tej - vzhľadom na podmienky - najpohodlnejšej polohy, sa aj ja dopúšťam narúšania jeho spánku, keďže mi počas epizódnych upadnutí do spánku zakaždým spočinie hlava buď na Majovom ramene, hrudníku alebo bruchu :). Po približne 3 hodinách dospejeme k poznaniu, že dnes si už blahodárnych účinkov spánku vôbec neužijeme. Ako vítaná náplasť pôsobí vychádzajúce slnko, ktorého hrejivým dotykom nastavujeme svoje nevyspatosťou poznačené tváre. Do pár desiatok minút sa už predstavuje v slušnej forme a tú si ponecháva v priebehu celého dňa. Príjemná otupnosť týchto chvíľ sa rozplynie až Majovým zvolaním - vyzývajúcim k postaveniu stanu. Pre drvivú väčšinu ľudí navštevujúcich rôzne druhy festivalov resp. tých ktorí majú vo zvyku načerpávať sily prostredníctvom potuliek divokou prírodou, sa jedná o rutinnú a potrebne nevyhnutnú záležitosť. Ale už pri letmom pohľade na neboráka, ktorého zachránil pred istým zatratením - postihujúcom mnohé z predmetov sídliacich na smetisku Majov otec, je viac ako jasné že nedokáže uspokojiť nároky naň kladené. Každopádne dokáže expresne rýchlo pritiahnuť pozornosť niekoľkých manuálne zručných nadšencov, ktorí vyvíjajú dlhotrvajúcu sústredenú aktivitu. Ale keďže preživšej skupine stanových tyčí chýbajú ich kamaráti, tak sa im zákonite nedarí svoje chvíľami úporné úsilie doviesť do všeobecne očakávaného konca. Tento fakt ale vôbec nebráni tomu, aby za asistencie veselej nálady svoju od začiatku evidentne márnu snahu len tak ľahko nezanechali a pobavia okolie aspoň svojou vynaliezavou (aj keď bezúčelnou) improvizáciou :). Napokon na druhý deň aj tak tento stan neujde nekompromisnému údelu nepotrebných vecí.

Ďalšie minúty patria neodmysliteľným činnostiam bezprostredne spätých s touto lokalitou. K nim patrí napríklad v istých okamihoch až detské šantenie v neďalekom Váhu či nekonečné série všadeprítomných rozhovorov. Tento predpoludňajší úsek vyvrcholí druhým pokračovaním adrenalínovej súťaže - Chilli contest. Túto časť sprievodného programu je možné charakterizovať ako zhmotnenie Adrikovej záľuby (resp. spoločnej záľuby s partnerkou?) v šľachtení a krížení chilli odrôd do podoby niečoho kontroverzného. Tento prívlastok užívam na základe posúťažnej Majovej súhrnnej reakcii, ktorá obsahovala aj zmienky o neblahom vplyve skonzumovaných chilli omáčiek na jeho fyzickú a rovnako aj psychickú pohodu :). K samotnému priebehu testovania - pekne odstupňovaného podľa znesiteľnosti - výsledkov úrody chilli, sa mi vybavujú nasledovné dojmy: desiatky ľudí obostupujú miesto priebehu súťaže a sledujú počínanie siedmych odvážlivcov (neskôr sa pridávajú aj ďalší), Adrikove suverénne zhostenie sa role uvádzača vlastného výmyslu, ktoré je podkreslené jeho zmyslom pre ironizujúci a čiastočne aj nevyberaný (situačný) humor, "štrnganie" malými kúskami pečiva imitujúce notoricky známy krčmový zvyk, jednotlivé pokrmy podávané na tanieroch v tvare priehľadného sedempalca veľmi kreatívne a milé :). Nad všetkými týmito útržkami čnejú tváre účastníkov - sťaby vytesané z kameňa - na ktorých sa zrkadlil tichý boj zúriaci pod zdanlivo pokojným povrchom :). Pri pohľade na ľudí absolvujúcich až do samého záveru všetky rafinovane nachystané nástrahy, mi myšlienky mimovoľné zablúdia k predsúťažným vyjadreniam Adrika. Tie boli charakteristické množstvom podceňujúcich poznámok a komentárov smerom k prihláseným účastníkom. Neviem si ozaj predstaviť nikoho iného v pozícii pohotového moderátora takéhoto bláznovstva :)

Už zhruba polhodinu pred začatím popoludňajšieho hudobného maratónu na hlavnom pódiu, sa za intenzívnej spolupráce s pánom zvukárom pripravujú na svoj set RIGHT TO KILL. Ten aj odštartujú s chirurgickou presnosťou. Dokonca hádam aj o pár desiatok sekúnd skôr oproti pôvodnému plánu :). Kapela forsíruje úderný d-beat crust významne poznamenaný genius loci miesta - s ktorým ich nielen hudobne ale hlavne aj ľudsky viaže pevné puto - Garážami pod Prístavným mostom. Ich predstavenie má spád a uzavrú ho coverom od DISCLOSE.

Na pomyselnom druhom stagei sa presne v týchto momentoch začína prednáška košického Klubu. V rámci prednášok a diskusií konaných v stane sa predstavujú už po druhý krát. Po prvý krát som ich príspevok zaznamenal dva ročníky späť, keď bol prednáškový blok monotematicky venovaný spoločensky prospešným aktivitám autonómne fungujúcich sociálno-kultúrnych centier otvorených a prístupných skutočne pre každého bez rozdielu. Po krátkom predstavení prechádzajú k informovaniu o starostiach prameniacich z neistoty ale aj motivujúcich radostiach z drobných úspechov a posunov.

Na hlavnom pódiu je už medzičasom v plnom prúde koncert viedenských squatterov - FUCK THIS BAND. Hudobne sa jedná o primitívny - v tom najlepšom slova zmysle - hc/punk s hnevlivým vokálom. Odznie aj cover alko - depresívneho songu od POOPIČNÉHO STAVU, ktorého textová výplň je vokalistom odspievaná dokonca v dvoch jazykových verziách :). Dôvod zaradenia tohto songu do repertoáru možno nepochybne hľadať v osobe bubeníka - pre ktorého má tvorba POOPIČNÉHO STAVU istotne špecificko - nostalgickú príchuť. Nie až tak želanú pozornosť na seba upútava človek so zaujímavo pomaľovanou tvárou, ktorý si kráti koncertnú chvíľu hádzaním poctivých hrúd blata smerom k vystupujúcim a aparátom. Zásoby získava z rozbahnenej plochy nesúcej podpis včerajších búrkových vstupov. Spevák v jednom momente - s do ľahkého úsmevu roztiahnutými kútikmi úst - opätuje jeden z bahnových útokov. Jasné, nič vážne sa neudialo, ale aparatúru a celkovo priestor hl. pódia čakal v tom čase ešte koncertný nápor čítajúci ďalších trinásť kapiel, čiže ozaj takýto spôsob zábavy nepridá tým najzainteresovanejším na pohode a kľude. Organizátori ale nezaháľajú a s pohotovou promptnosťou elegantne zabezpečujú inkriminovaný zdroj bahenných nevyžiadaných pozdravov. Predmetné miesto pokrývajú kusom akejsi plastovej rohože (?) a zaťažujú ju zábradlím kopírujúcim výlučne len dĺžku pokrývky. Tento akt sa stal neskôr zdrojom nepochopenia zo strany niektorých vystupujúcich, ktorí si vysvetľovali umiestnenie tohto predmetu ako formu obmedzujúceho opatrenia voči obecenstvu. Najmarkantnejšie sa tento mylný výklad prejavil počas setu JET8, ktorých spevák slovami naplnenými chválou a uznaním komentoval presun zábradlia niekoľkými návštevníkmi mimo pódia. Po dohratí poslednej skladby ho ale pán zvukár ihneď uviedol svojou štipku expresívnejšou - ale zato oprávnene náležitou a priamou reakciou - na pravú mieru zodpovedajúcou skutočnému stavu veci :).

Kočo, jeden z najagilnejších členov sústreďujúcich sa okolo trnavského Kubíka - dnes majúceho pod patronátom edukatívne pásmo prednášok a workshopov - ma pozýva na prednášku za účasti PA. Zdvorilo odmietam, keďže som mal možnosť zhliadnuť prezentáciu tohto kolektívu pred pár týždňami v TN, takže v prípade núdze disponujem vedomosťou o existencii riešenia, ktorého sú ľudia žiadajúci o opornú a pomocnú ruku bytostnou súčasťou. Prednosť dostáva SAMORAST. Pre mňa sa jedná o v poradí tretí privátny vrchol tohto festivalu. Aj napriek zaujímavej prednáške sa zhromažďuje okolo pódia množstvo zvedavcov a musia byť - ak budem trošku patetický - ohúrení. Predvádzajú nám v živom prevedení omamne čerstvú debutovú nahrávku prekypujúcu prepracovanými kompozíciami, ktorých interpreti presne vedia kedy prenechať voľné pole pôsobnosti jemnej emotívnej vyhrávke a kedy naopak väčšmi pritlačiť. Celé vystúpenie pôsobí ohromne kompaktne. Aj tak ale u mňa vyhráva po všetkých stránkach posledná pieseň, ktorej abstraktná lyrika v sebe ukrýva feministicko - emancipačný odkaz (či podtext). Celú túto štvoricu obklopuje akási zvláštna a ťažko dešifrovateľná aura, naberajúca plnšie a zreteľňejšie kontúry pri dôsledne pozornom prečítaní a vnímaní obsiahleho bookletu. Ten je plný rôznych myšlienkových čriepok, filozofovania, úvah a aj koncertných zážitkov. Prostredníctvom atmosféry a medziriadkových pocitov z nich sršiacich, je možné uvidieť jednotlivé vlákna - držiace týchto ľudí hudobne a najmä ľudsky pokope - v oveľa prehľadnejšom usporiadaní.

Z vyššie zaznamenaného je zrejmé, že pôjde o veľmi náročnú úlohu sa následne naladiť na set, už predtým v nehudobných súvislostiach spomínaných JET8. Produkujú za zmienku stojaci mix ska vplyvov s dôraznou hardcorovou rytmikou. Pozornosť, pri už len letmom pohľade na pódium, zaujmú dva saxofóny vnášajúce do tvorby tejto kapely tú správnu ska živelnosť.

Po dohratí sa bleskovo presúvam na prednášku dvoch FNB kolektívov - konkrétne toho trnavského a košického. Bez zbytočných rečí sa prechádza na praktické hľadanie východísk z bežných problémov a komplikácií vzniknuvších pri rozdávaní jedla potrebným. A práve šikovne nastavený formát prednášky umožňuje obom kolektívom sa na základe vlastných skúsenosti vhodne dopĺňať a nie je to len suché bilancovanie dosiaľ dosiahnutých úspechov. Nezasvätenému človeku sa môže javiť rozhodovanie o tom - či použiť plastové alebo kovové príbory resp. ako sa postaviť k otázke zaradenia mäsa do pripravovaného jedla - ako banálne, ale pre ľudí venujúcim sa vydávaniu jedla sú to otázky a voľby idúce k samému jadru podstaty.

Zo súbežne plynúceho setu EMPTY HALL OF FAME sa dokážem schuti nabažiť asi štyrmi pesničkami ostávajúcimi do jeho finišu. Strednotempový hc/punk s emočne precíteným vokálom v podaní tejto ostrieľanej kapely, nemôže nechať nikoho z prizerajúcich sa ľudí ani na moment chladným a bez záujmu. Krátke ale maximálne intenzívne vystúpenie zakončuje skladba "No friends" z štvorskladbového sedempalca nazvanom "The road". Zhruba v tomto časovom bode má prebehnúť prednáška hlavného protagonistu ArtHa production. Istotne ste už zaregistrovali existenciu tohto mladého človeka, ktorý sa vyzbrojený svojim nákazlivým nadšenectvom a entuziazmom snaží inšpirovať a pozitívne strhnúť aj ostatných záujemcov o spolupodieľanie sa na vytváraní takých miest v rámci verejného priestoru, ktoré budú môcť naplno a bez zbytočných obmedzení využívať nielen členovia združujúci sa okolo danej komunity. Tieto aktivity sú plne zasadené do popradského mestského kontextu.

Lenže celá moja koncentrácia je v týchto chvíľach pohltená nedočkavosťou bezprostredne sa týkajúcou môjho druhého interného vrcholu tohto festivalu - the WILDERNESS. Z mojej osobnej perspektívy je momentálne priam až nemožné nájsť tie najpríznačnejšie obraty čo najpresnejšie a najvierohodnejšie vystihujúce tú živelnosť, nespútanosť, autentickosť, bolesť, hnev, inteligenciu a v neposlednom rade najmä myšlienkovú hĺbku. Vďaka týmto výživným zložkám mohol na tak kvalitnej pôde vyrásť rovno vedľa seba súcit ako aj spravodlivý a miestami trpký hnev zmiešaný s rozhorčením. Toto všetko obsiahnuté v takmer výlučne dosiaľ nevydaných a pravdepodobne ani ešte nenahratých skladbách. V porovnaní s predošlou tvorbou sa mi javili z pohľadu hudobných postupov značne prepracovanejšie a z hľadiska nálad oplývali naliehavým vnútorným nepokojom. Záverečná "Čo s tým hnevom?" dospeje vo svojej finálnej fáze až do akéhosi katarzického vyvrcholenia, v ktorom sa sústredia a vyplavia na povrch všetky doposiaľ potlačované emócie každého druhu a vôňe. Po týchto dychberúcich momentoch sa žiadne uvoľnenie emocionálneho napätia nekoná - skôr presne naopak.

O ešte väčšmi vystupňované emočné vyhrotenie sa postará nevídaný úkaz s názvom ukrývajúcom v sebe silný príbeh jedného z mnohých detí dospievajúcich v najmenej vhodnom období - RUTKA LASKIER. Živé vystúpenia tejto kapely predstavujú vskutku originálnu prehliadku navzájom sa prelínajúcich a skvele dopĺňajúcich rôznych druhov umenia. Len akurát je menšou vadou, že ich dnešné vystúpenie je kvôli technickej nemožnosti umiestnenia projektora ochudobnené o svoju vizuálnu rovinu. Úvod patrí zhudobnenej básni - "Pln a čist - Sťat, však živ". A už ona je dokonalou ukážkou toho, čo tvorbu tohto zoskupenia najväčšmi zdobí. Pasáže, v ktorých zohráva kľúčovú a vedúcu úlohu pre post-rockový zvuk tak nenahraditeľný delay, pôsobia ako hľadiace dotyky plné jemného citu. Zároveň stoja v ostrom kontraste oproti často absolútne nepredvídateľným emočným výbuchom, pri ktorých sa jednotliví členovia (najmä tí obsluhujúci strunové nástroje) za účasti vzájomných pohľadov dokážu za doprovodu pulzujúcich emócií odovzdať až na samú dreň. Taktiež sem - tam presakuje na povrch aj zreteľná punková rytmika. Zaznievajú dve skladby z debutného EP, rovnako dve z kazetového splitu s PACINO a jedna doteraz nevydaná. Už skladby na debute sa vyznačovali poetickým charakterom, ale práve skladby zo spomínaného splitu je možné bez najmenších pochybnosti považovať za regulérne básnické útvary. Pravdivosť týchto slov potvrdzuje aj ich zaradenie do básnickej zbierky, ktorú som objavil po koncerte v ich skromnom distre. Aj keď k vzniku tejto zbierky prispeli svojou umeleckou troškou všetci členovia - predsa len za väčšinou básnických textov a ich usporiadaním do určitého myšlienkového konceptu stojí vokalista kapely. Ten, ako som sa pri kapelnom distro stolíku, dozvedel má na starosti aj grafickú a vizuálnu stránku tvorby tohto pozoruhodného telesa. Som potešený, že takýmto spôsobom sa niekomu podarilo prebudiť môj záujem o poéziu. Pravdupovediac, tejto dôležitej súčasti literárneho umenia som okrem poetickejšie ladeným prózam nevenoval nijakú pozornosť.

Po tomto náhlom citovom pohnutí je pre mňa vskutku zapeklitým rébusom sa plnohodnotne sústrediť na ďalšiu - ešte poriadne výdatnú porciu - inak náramne zaujímavých spolkov. Ešte za prítomnosti denného svetla spúšťajú svoju produkciu rumunskí VVVLV. Ich tvorbe nesúcej sa v duchu pomalého sludge/doom metalu miestami oživeného rýchlejšími sekvenciami, by väčšmi prislúchala pokročilejšia nočná hodina. Predstavujú sa v subtílnej zostave s bicími, gitarou a nad tým všetkým sa v nedoziernych výškach vznáša mizantropický škrek. Moju pozornosť udržujú až do samotného záveru. Pocitovo neubehne ani azda štvrťhodinka a už sa o slovo hlásia ostrieľaní harcovníci z Osnabrucku - HIRNSÄULE. Od úvodného hrabnutia do strún je badať stopercentné nasadenie a výrazný pach evokujúci DEAD KENNEDYS. Nielen čo sa týka použitých skladateľských postupov ale aj spevácko - teatrálnym prejavom. Textom dominujú pálčivé politické témy. Tie sú ale častokrát podané s patričným nadhľadom skúsenej kapely. Za zvláštnu pozornosť stojí aj prezentácia textového obsahu v rôznych jazykových obdobách. Na ich posledných dvoch nahrávkach nájdeš skladby naspievané v nemčine, angličtine či španielčine. Každopádne môžem smelo skonštatovať, že predviedli set ktorý rozhodne nenudil.

Okrem potravy pre uši, myseľ a dušu sa ponúkala na tomto príjemnom mieste aj tá v tom najzákladnejšom slova zmysle. Viditeľnou nerozhodnosťou sprevádzané neisté blúdenie bolo spozorované a následne identifikované z niekoľkých metrov známymi tvárami postávajúcimi okolo stánku manželov K. Na ich neverbálne gestá predstavujúce privolanie ihneď kladne zareagujem a vzápätí pochopím, že sa na chvíľu štylizovali do role nadháňačov - ktorí sa mi vybavujú v pamäti vďaka spomienkam na zahraničné dovolenky pri mori absolvované vo fázach ranného detstva:). Väčšinou postávali pred reštauráciami a snažili sa každého okoloidúceho nalákať na ponuku práve toho svojho zamestnávateľa. Ochutnám povedomé pokrmy z OB a čudujem sa (aktuálne v tom čase) nižšiemu záujmu o ich kulinárske výtvory. Po príchode k hlavnému pódiu sledujem zvyšok koncertu chorvátskych PASMATERS. Svoj hnev ventilujú v krátkych a výbušných songoch nesúcich sa v intenciách nefalšovaného raw hc/punku. Kapely sa striedajú v expresne rýchlom tempe, takže PASMATERS onedlho vystriedajú sympatickí francúzi z the BORING. Zbystrím pozornosť, pretože pred ich koncertom mám isté očakávania. A tie sú naplnené bezo zvyšku. Dej ich energického setu sa začne odvíjať prezentovaním niekoľkých songov z ich poslednej štúdiovej nahrávky - jednostranného dvanásťpalca. Vzduchom sa z ich hudobnej produkcie začne šíriť chutná vôňa charakterizujúca tvorbu francúzskych oldschool screamo/hc punk kapiel. Je tomu tak aj zásluhou vokálu oscilujúcemu medzi screamo polohami a melodickejšími spevovými linkami. K tomu je pridaný závan vetríka, v ktorého jemných poryvoch prilieta nočný motýľ a na svojich krídlach prináša za nošu súčasného zvuku. Krátke pauzy nevyužíva vokalista na predýchanie ale na príhovory, ktorým dominujú rázne antikapitalistické a pro-ľudské postoje. Krásne našlapaný set!

A teraz nasleduje pre mnohých asi najemotívnejší moment celého ôsmeho pokračovania Ffud festu. Minimálne pre ľudí z najbližšieho okolia the CITADEL. Kapela oficiálne ukončuje týmto koncertom svoju tvorivú činnosť, ale to určite nie je žiadny dôvod na zúfanie. Silné priateľské väzby starostlivo budované a zušľachťované rokmi sa predsa nemôžu odrazu a náhle popretŕhať len z dôvodu rozhodnutia vyspelých dospelých ľudí ukončiť aktívne pôsobenie ich kapely. V niektorých prípadoch mám pocit, akoby niektorí ľudia umiestňovali rovnítko medzi odchodom člena z kapely/jej zániku a úmrtie človeka/ľudí. Ale toto zaiste nebol ten prípad. Kapela rozbalila a odohrala svoj set bez zbytočného pátosu a naservírovala v plnej intenzite ich vlastné poňatie hardcoru. Hardcore kladúci zvýšený dôraz na emócie a v textoch sa snažiaci ľudí povzbudiť a dodať im pocit nádeje vo večnom boji za aspoň zachovanie si vlastnej tváre a vyhnutiu sa strmhlavému pádu až na samé dno duševnej chudoby. Okrem kompletne celého posledného EP a koncertných stálic kapela vytiahne aj staršiu skladbu z ich digitálneho albumu s názvom "Ezer seb". A možno táto skladba - pojednávajúca o využití emocionálnej bolesti v prospech svojho osobnostného rastu - bola pravidelnou súčasťou ich precítených koncertov len ja som tento fakt nepostrehol. A práve pred interpretáciou tejto pesničky Spikey adresuje ostrým sarkazmom nasiaknutý "obdiv" osobe - ktorú označil ako pána Punkáča. Tomuto pánovi prekážal započutý rozhovor prebiehajúci v maďarskom jazyku. Nemožno nesúhlasiť so Spikeyho údivom nad tým, že prečo si človek s takto obmedzene nastaveným vnímaním okolitého sveta zvolil za miesto svojej víkendovej zábavy akurát festival symbolizujúci úplný myšlienkový a názorový protipól k tomu jeho. Pri úplne záverečnej skladbe sa húf ľudí vyberie za kapelou priamo na pódium a je takmer nemožné rozlíšiť kapelu od obecenstva a naopak. Fakt nádherne spontánna bodka za jedným silným a určite inšpiratívnym príbehom. Zostávajúcu časť programu už vnímam len s obrovským vypätím všetkých ešte dostupných síl, pretože som presýtený množstvom podnetov prijatých z viacerých zdrojov.

BETON registrujem tým pádom len povrchne. Na záver setu sa odoberiem smerom k pódiu. Zaujmem miesto na kraji mnohopočetného davu plnými dúškami si užívajúceho koncert. V jednej chvíli spočinie môj pohľad na Andrejovi kráčajúcom mojim smerom. V rýchlosti mi stihne oznámiť, že bol nútený opustiť kvôli sebapoškodzujúcim prejavom niektorých poslucháčov (t.j. stagediverov rútiacich sa do prázdna bez predchádzajúcej kvalitnej interakcie s ľudskými "vlnami") priestor tesne pred pódiom. Po poslednom tóne sa kapele dostáva slušného ohlasu v podobe silného potlesku a spokojných výkrikov. Aj polnočný čas určite skvele žičil metal/punku s výraznými deathmetalovými presahmi :). BURN THE CROSS sledujem len akosi mechanicky a bez väčšieho záujmu. Ich úsilie nevyvoláva u publika nijakú odozvu a vokalistova frustrácia pri odchode z pódia je priam až hmatateľná. Ťažko odhaliť čo bolo jej príčinou, keďže ich ponímanie temného metal/hardcoru sa mi zdalo z remeselnej stránky zvládnuté solídne.

V duchu tradície posledných ročníkov zakončuje program na hl. pódiu nejaký hudobný úlet. Tento rok pripadla táto milá úloha na noise rockových DON VITO. Väčšinu ich setu vnímam len od stanov, ale po príchode k pódiu sa mi naskytne pohľad na hojnú účasť blažene sa tváriaceho publika. Skutoční fajnšmekri. Alebo len zvedavci? :). Každopádne aj z rozhovorov s kapelou, ktoré som si pred chvíľou prečítal, je viac ako zrejmé že sa táto trojica svojou produkciou najmä výdatne zabáva. Ich takmer výlučne inštrumentálne kompozície sú účelovo stručné a málokedy presiahnu dve minúty. Aparáty vydávajú piskľavé zvuky presne tak ako sa na poriadnu noise rockovú kapelu patrí. Aj keď DON VITO istotne nepatria medzi štandardnú a obyčajnú formáciu v rámci tohto žánrového súdku :). Mierne vyšinutý Výraz gitaristu len náležitým spôsobom dokresľuje túto úžasnú "šialenosť!"

Ešte počas počiatočnej fázy sobotňajšieho dňa mi jedna láskavá bytosť (tuším sa nechá oslovovať ako Nika?) ponúkne možnosť si konečne užiť splynutie s krásami spánkovej krajiny poskytujúcej niekoľkohodinový azyl obetiam nevinnej únavy. A má sa tak udiať v maximálne komfortných podmienkach rozľahlého stanu, ktorý je vďaka svojej teplotnej odolnosti vhodný aj pre nocovanie vo vysokohorských oblastiach. Večer ju opäť s malou dušičkou vyhľadám a odpoveďou mi je zavedenie až k jeho sídlu. Po prinesení a následnom vkĺznutí do spacieho vaku sa podvolím príjemnému čakaniu. Až do bodu definitívneho príchodu spánku vnímam myriádu všeljakých zvukov. Od mrmlania, zreteľných a prenikavých ľudských hlasov, šepotu, tónov doliehajúcich z vinylotéky, neúnavného cvrlikania cvrčkov až po náhly opilecký výkrik pretínajúci chladný nočný vzduch obklopený nepriestupnou tmou.

Po skutočne kvalitnom spánku stretávam zhruba o ôsmej hodine rannej svojho "dobrodinca", ktorý namiesto spánku uchopil naskytnutý čas tuho za pačesy a celý ho strávil na vinylotéke resp. ponorený do rozhovorov. Takýmto spôsobom sa má užívať takýto jedinečný festival! :) Voľnú chvíľu do začatia akustického triezvenia si krátim zbieraním odpadkov nahromadených vôkol Jarovho auta. Keď naplním čierne vrece až po samý okraj plastovými pohármi a umyjem si ruky zapáchajúce od piva, tak sa môžem celý natešený presunúť k terase. Pred ňou sa už niekoľko minút usilovne hotuje na svoj set TED MOODY. Ten je výdatne počas svojej polhodiny podporovaný členmi the BORING. V týždni pred festivalom som sa stihol oboznámiť s pesničkami zo splitu s FLO CHMOD. Z neho prezentuje niekoľko (ak aj nie všetky) skladieb. Náramne sa mi pozdávajú pravidelné zmeny polôh jeho hlasu odrážajúce autentické nálady autora pri intepretácii tej - ktorej časti svojej pesničky. Nemá žiadne ťažkosti plynule prejsť z lahodne melodického až melancholického spevu do ukričanejšieho a ráznejšieho vyjadrenia. Dokonca priestor dostane aj vopred ohlásené sólo :) Nechýbajú ani chytľavé refrény a dravé riffy. Textovo sa pohybuje najmä v osobnej rovine, ale čelenie odcudzenosti či túžba po sebavyjadrení sú každodennou súčasťou života moderného človeka.

Onedlho prichádza na radu Mišo Štich. Človek známy vďaka svojmu webu s názvom Muzika - komunika. Okrem neho sa venuje aj prevádzkovaniu ďalšieho umelecko - výtvarného blogu, kde poskytuje priestor aj výtvorom ľudí trpiacich duševných či fyzickým postihnutím. Aspoň podľa oficiálnych lekárskych kruhov sa jedná o chorobu či vadu. Čo sa na prvý pohľad javí ako problém resp. až prekliatie môže na druhej strane predstavovať obrovský dar a nadanie. Vo svetle týchto skutočnosti mi je zrejmý dôvod zaradenia coveru od RUDIMENTARI PENI do jeho playlistu. Spevák a textár tohto bristkého anarcho - punkového kultu sa venoval práve umeniu neskôr označovanému aj ako Outsider art. Ale späť k jeho predstaveniu. Po počiatočných tech. problémoch so zvukom, môže do plnej krásy rozkvitnúť jeho osobitý folk punk s ľahko poetickým nádychom. Tých čo prejavia záujem poteší desiatimi vlastnými pesničkami. Medzi nimi odznejú aj "Oči" a "Lži", ktoré sú vo forme lofi nahrávok prístupné na jeho webe. Asi najvýraznejšie vo mne zarezonuje skladba "Prehltnúť vlas". Podľa mojej mienky sa jej obsah týka žiaľ neodvratného procesu starnutia, ktoré je našim tichým a trpezlivým spoločníkom v každej jednej uplynutej sekunde. Aj keď v súčasnosti prevláda dychtivá túžba vyjadrená vo všemožných snahách ostať naveky mladým. S vysokou pravdepodobnosťou je ale pointa textu asi niekde úplne inde :). A možno označenie texty je v tomto prípade značne nepresné. Jedná sa skôr o zlomky a útržky pesničkárových skúseností, zážitkov a zamyslení. Na záver nám odprezentuje tri cover verzie, medzi ktorými nechýbajú vyššie spomínaní RUDIMENTARI PENI a ich rýchly song - "Radio schizo". O ostatných coveroch nepodám kvôli mojej nevedomosti žiadnu informáciu. Môj sympatický dojem z jeho celkového prejavu sa ešte len vyšperkuje pri rozdávaní textov jeho piesní. Tie našli úkryt v útlom fanzinovom zošítku navrch obsahujúcom aj stručný opis Mišovej Štichovej cesty k skladaniu piesní prostredníctvom využitia akustickej gitary. Pre mňa osobne sa jedná bez zbytočného zveličenia o vrchol tohto akustického bloku.

Posledný koncert celého ôsmeho ročníka Ffudu má tu česť obstarať Paľko a.k.a. SAMOTÁR. Jeho set je značne poznačený zjavnou únavou, ktorá je ešte naviac umocnená vytrvalo páliacim poludňajším slnkom. Tretí koncert v priebehu troch dní si logicky vyberá svoju daň. Napriek nepriaznivým okolnostiam zvádza statočne súboj so samým sebou. Neviem či je to kvôli výberu ponurejších skladieb, ale po doznení (myslím že poslednej?) skladby "Samodeštrukt" sa v mojom vnútri uhniezdi pocit zvláštneho a čudného smútku či melanchólie.

A sprevádza ma počas celej cesty späť. Tá je charakteristická ospanlivou atmosférou. Všetok rešpekt Jarovi, pretože ja sa napr. nedokážem sústrediť už ani na čítanie.

Tentokrát upustím od akýchkoľvek záverečných slov, lebo by som sa len znovu opakoval. Všetkým Vám, ktorí sa rozhodnú si namáhať sietnicu svojho oka prečítaním aspoň niektorého z odsekov, ďakujem :).

#7227 fog napí­sal/a: 30.08.2017 19:39:05

#7226 elramon napí­sal/a: 28.08.2017 09:42:48