Nikdy nehovor, že tvoja cesta sa končí:
myšlienky zatiahnu oblohu, prekryjú modrý deň.
Hodina, na ktorú sme čakali, je tak blízko;
dupot našich bôt oznámi správu: Sme tu!
Zo zelených krajín paliem, aj z ďalekých krajín snehu,
prichádzame s našimi mukami a smútkom;
Všade, kde naša krv padá na zem, tam je naša odvaha,
a naša duša je večná.
Každé ráno nám slnko vnesie svetlo do nášho dňa,
a trpký včerajšok aj s našim nepriateľom zostane v tme.
Ale niekedy, keď je čas dlhý a slnko nevychádza,
nechaj túto pieseň hrať ďalej,
ako spomienku pre ďalšie generácie.
Táto pieseň bola napísaná krvou, nie perom,
nie je to pieseň, akú spievajú v lete vtáci nad nami;
Túto pieseň spievali ľudia medzi padajúcimi domami
s granátmi v ruke, s pohľadmi na svojom cieli.
A tak nikdy nehovor, že tvoja cesta sa končí:
myšlienky zatiahnu oblohu, prekryjú modrý deň.
Hodina, pre ktorú sme hladovali, je tak blízko;
dupot našich bôt znamená jedno - sme tu!
Napísal litviansky židovský partizán Hirsh Glick, v roku 1943,
v tej dobe uväznený vo Vilniuskom ghette. Zúčastnil sa aj na
ozbrojenom povstaní v ghette. Pieseň sa stala hymnou
židovského odbojového hnutia. Neskôr bol prevezený do
koncentračného tábora v Estónsku, odkial utiekol. Odvtedy ho
nikto nevidel.
RSS
