PUNKGEN

Z mojej polohy chodiť do Pešti na koncerty je luxus. Ročná lokálna diaľničná a jednoduchá logistika to istí. PG.99 alebo PAGENINETYNINE mi v tej záplave koncertov rozhodne vyskočilo. Síce to nemám v pozícii zásadnej životnej kapely, ale týchto priekopníkov treba vidieť, o to viac, že sú prakticky od 2003 aktívni len sporadicky. EU tour že dajú ani nevraviac. Tam treba ísť. Vychystal som sa s Milankom, ktorý bol nastrelený, lebo pre neho je to naopak dosť kultovka. Cesta rýchla, za dve hodiny sme tam a dokonca tu nájdem druhý krát za sebou parkovacie miesto na prvú šupu. No výborne.

Dám brko a ideme dnu. Pozdravím pár familiárnych tvári, dnes je to komornejšie, menej ľudí sa tu motá a hrá sa v menšej miestnosti. V novom Düreri v nej stojím prvý krát. Večer odpaňujú domáci CAMILLE COROT. Zmeska emíčka, noise rocku, krikov a pokojných pasáži. Má to rozhodne snahu o vlastný ksicht, ale niekedy mám pocit, že sa v tej spleti nápadov nevedia poriadne zohrať. Je to potom rozhádzané miestami. Ale ako vravím, nechýba tomu nápad a snaha hľadať hudobné možnosti. Ale cieľovka nie som. To skôr peštianski FLESH PRISON, ktorí idú po nich. Tam sa kombinuje všetko použiteľné z ostrého spektra a je v tom chaos a zmätok a zmeny a náprah. Hryzie to podstatne lepšie, Bence behá splašený po pódiu, v jeden moment aj zabudne vypnúť podkladnú muziku, tak sa v tom bordeli ešte prebíja podmazový beat. Sú zohratí, každý z nich má bohaté skúsenosti, všetko poháňa najstarší člen za bicími Pandi. Týpek je miestna legenda, hral v kope vecí a kadejaké kolaborácie po svete (aj s headlinerom večera si strihol menší prídavok). Jeho hra tiptop. Ostatne celá kapela. Hardcore/punk/grind hocičo, nakombinované vo výbušnú pestrú zmes, ktorá ti odstrelí hlavu z krku ako spílená brokovnica z pol metra. Naložené. Určite si túto kapelu dosledujte.

Vonka zapáliť, medzitým sa v klube nakopilo ľudí, ale vedľa vo veľkej sále ide hulye futbal. Je to plné. Tak preto. Počas večera sme prebererali, že koľkí budú PG.99 hrať. V poslednej verzii ich bolo osem, dnes sme narátali šesť aparátov, z ktorých po predkapelách neubudlo. Nakoniec nastupujú v zostave jeden bubeník, dvaja speváci a po každej strane po dvaja gitaristi a jeden basák. Deväť dokopy. "Hi, we are pageninetynine." a spúšťa sa masívna vlna zvuku, ktorá pohltí doslova všetko. Je to ako monolit - jednotné, masívne a usadené. Napriek šiestim strunovým nástrojom je zvuk vycibrený, čistý a všetko počuť jasne, aj jednotlivé vyhrávky a detaily. Nemám dopodrobna zmapovanú diskografiu, jednoducho označenú ako "Document" s priradeným číslom (spolu 14), ale toto je za mňa originál hardcore s prídavkom emo. Dvaja speváci chrlia nešťastie ukričanými vokálmi, riffy ťa pomaly melú na prach a kapela ako celok z teba žmýka emócie. Žiadne uplakané nostalgie, ale masáž nepríjemnosťou života. Tvrdé, zdrvujúce a nekompromisné. Vravím, ako život sám. Songy sa menia, sem tam je to plavba na vlne riffov, sem tam zmätok a napliaskaný chaos, ale pohlcujúce to je od začiatku do konca. Výkon neskutočný, hrajú vyše hodinu prakticky bez pauzy, všetko na pódiu prebieha inštinktívne, úplne sa čítali a hrali uvoľnene, ale precízne. Hudobný organizmus. A aj orgazmus vlastne. Dlho som nevidel niečo takéto. PG.99 boli doslova uchvacujúci.

Nič. Čas vypadnúť. Ceste ubehne rýchlo, aj keď pauzujeme na jedlo. Končím klasicky doma na terase v hĺbavom premietaní zážitkov z večera. Veľmi sa tam oplatilo ísť. Asi je čas pustiť sa zase do štúdia "Documentov". Tak zatiaľ.