PUNKGEN

The Sign records
Druhá dlhohrajúca doska švédskych 偏執症者 (PARANOID) so sebou prináša zatiaľ najväčší posun v ich hudobnej produkcii. Táto trojica sa rozhodla zúžitkovať mierny hype okolo svojej kapely a rozbehla to vo veľkom. No a podriadili tomu všetko, čo sa od takéhoto kroku očakáva. Žiadne obavy, zostávame stále v undergrounde. Promo však bolo mohutné. Najskôr vypustenie pár singlov do digitálneho sveta, samozrejme videoklip k tomu. Neskôr došlo aj na fyzický maxisingel, no a na jeseň sme sa dočkali aj samotného albumu na všetkých klasických formátoch.
Nové smerovanie bolo načrtnuté už na "Praise no deity" EP spred dvoch rokov, no nebola to ešte taká rázna výhybka, akú predvádzajú aktuálne. Síce s hlavnými inšpiráciami zostávame stále v krajine šinkansenu, do popredia sa však ako vzory tlačia viac tie, čo svoj punk miešali s metalom alebo opačne. A ak vás napadajú kapely ako GHÖUL, DEATHSIDE alebo CROW, tak nie ste ďaleko. Samozrejme už grafika obalu zvádza aj k samotným G.I.S.M. Tiež môže byť. Ubralo sa teda na hlučnosti a divokosti, s čím pred časom tak všade zabodovali, no možno práve chuť odlíšiť sa od množstva podobných zoskupení z tejto raw hardcore vlny, viedla toto trio japanizovaných Škandinávcov k posunu viac do vôd metal/punkových.
Mám za to, že PARANOID natočili dobrú platňu, so slušnou produkciou. Proste poctivý album, no mám taký pocit, že aj trochu vydretý. Je to tam akoby cítiť. Ja som s ním celkom dosť zápasil už od zverejnenia na nete. V prvom rade som bol mierne rozčarovaný z nového zvuku. Jasne že noisy distort musel ísť do úzadia, keďže sa pustili novou cestou, no terajší sound mi príde ani nie tak metalový, ako skôr rockovejší. Proste taký "mäkkušký". Normálne počuť basové vyhrávky alebo sóličká, či čo to je. Žiadne vrčanie. Efekty sa ubrali aj spevákovi, čím sa chlapec zákonite musí viac snažiť. Nový zvuk ich takto viac odhaľuje, o to viac však k tomu museli pristúpiť po muzikantskej stránke. Čo u nich problém rozhodne nie je, skôr tu zadrháva niečo inšie.
Od začiatku to odsýpa, ako má. Žiadne intro, priamy disbeatový útok s trash metalovým duchom. Sem-tam viac punk, sem-tam viac metal. Úderné bicie, ostré riffy, trochu kvílenia a nepostrádateľné sóličká. Lenže platňa ubehne a až na pár momentov si z nej toho veľa nepamätám. Akurát ten sound. Jednotlivé songy, až na niektoré výnimky, sú tak trochu medzi sebou ťažko rozoznať. Až pri ďalších a ďalších počutiach sa do nahrávky ponáram hlbšie a otvára predo mnou aj svoje skryté zákutia. No žiadny zabijácky efekt sa nedostavuje. Aby som však len nekrivdil, album má aj svoje silné momenty, no o hitoch by som zatiaľ pomlčal. Asi najviac mám v hlave zarytú druhú a piatu vec na A-strane. Druhú stranu otvára song "Jikangire", ktorému bol dopriaty aj spomínaný dvanásťpalcový singel s dvomi bonusmi, ktoré podľa mňa mohli vymeniť iné dva songy z albumu, pretože sú možno zaujímavejšie. Na záver zas žiadne outro. Proste čistých desať skladieb fungujúceho kångu na ploche niečo cez polhodinu.
Najnovšie teda už toľko s touto nahrávkou nebojujem, celkom si to vypočujem rád. Ak mám chuť. Navyše samotné spracovanie platne je na úrovni. Však v recenziách a koncoročných hodnoteniach skončila celkom slušne. Každopádne mám však taký dojem, že ďalšie veci by už mohli byť viac dotiahnuté a vycibrené k dokonalosti. Že proste album "Heavy mental fuck-up!" bude len medzistupeň na ceste ku skvelej muzike. Dúfam, že znova mi padne sánka, ako pri ich prvých vinyloch.
N.W.O.B.H.M.

pndftw.com

1. 自警団
2. 襲撃
3. 侵略来たれり
4. 袋小路
5. 大虐殺
6. 時間切れ
7. 復讐
8. 容赦無き殺戮
9. 嵐の目
10. 死に至るまで