PUNKGEN

Nuž, po takmer štyroch rokoch práce preloženej nahrávaním a vydaním splitka, prác na novom albume a skúšaním v rámci logistických možností, prišiel pre FAT čas vyplávať opäť na pódiá, ktoré neznamenajú svet. Vyšlo to do Popradu, kde Andrej organizoval dvojdňový festival pod názvom Akcia 22. Pristála pozvánka, cítili sme sa byť do tej doby pripravení, tak sa všetko dohodlo a blížil sa deň našej novej premiéry. Nervózny som bol, nebudem klamať, chalani možno tiež, ale prišiel čas ísť s tým von.

Štvrtok skúšame v Košiciach. Prichádzam a pomaly si osvojujem parkovaciu politiku, kde ako zastať, že by som neplatil majlant za to. Prebehne skúška, chalani sú nažhavení, ja tiež, ale po svojom, meditatívne, haha. Ubytko u Praskyho, ktorý sa nado mnou nakoniec zľutuje a privolí rachac aj na balkóne. Piatok doobeda kvasím na byte, obehnem mesto, obed, káva s kamošom z výšky a pol päť späť na byte a pomalé presuny do Popradu. Logistika komplikovaná, tri autá, lebo každý ide na finále večera po svojej osi. Jozefovci ostávajú na mieste vo vozidle, Prasky s Rikou späť v inom aute a Radixovci na ubytko v Smokovci. Ja mám izbu kúsok od klubu, na sobotu neostávam bohužiaľ. Od začiatku júna po koniec augusta okrem dvoch víkendov všetko zajebané kapelami, festivalmi, koncertami a rodinnými výletmi. Chcem byť aj v kľude doma kus, nedá sa furt dade lietať hore dole.

V Poprade si idem doriešiť ubytko a ideme hneď na miesto diania. V meste niečo prerábajú a z jednej zatvorenej odbočky, kde nevieme prejsť, sa stáva niekoľko kilometrová sága okolo mesta. Každopádne to nájdeme, prístupová cesta tankodróm, navyše je po dažďoch, takže som rád, že s nízkym podvozkom nájdem pohode spot. Okukáme areál. Koľaj 22 je sympatický podnik na periférii, kde cítiť DIY ducha, doslova sa cítim ako na takej odľahlej chatke za mestom s kopou kamošov. Atmosféra rozhodne rodinná a príjemná. Návštevnosť neviem ohodnotiť, ale premiešané to je vekovo aj štýlovo, v podstate ako line-up festivalu. Andrej sa snažil vyskladať to multižánrovo, čo sa zrejme pretavilo aj do pestrej zmesi v publiku. Kopu mien z plagátu ani nepoznám, ale oceňujem, že dostávajú priestor aj (mne) neznáme kapely.

Začínam sa pomaly dostávať do fázy, kedy sa myseľ sústreďuje v očakávaní veci nadchádzajúcich. Sety kapiel pred nami vidím, ale myseľ troška blúdi. QUIETQUIETQUIET z Poľska vystupujú vonka a je to ako AT-THE DRIVE IN z wishu, ale myslím to ako úplný kompliment. Post punk/hardcore, kde nechýbajú melodické vyhrávky, emo výpady, uhrančivý vokál a nápaditosť. Ja mám možno prefix, že mi každá kapela znie v tomto štýle ako oni, ale napriek tomuto ma to bavilo, menilo sa to a nenudil som sa ani na sekundu. Čo je vo výsledku od kapely, kde je vekový priemer pod 25 (asi?) viac, než slušný výkon, učarovať starému rozmaznanému kokotovi. Nasleduje NIČITEĽ dnuka. Ich som tiež hodnú chvíľu nevidel, takže dobieham zameškané. Kapela, čo vie tiež preniesť náladu. Zvuk mali dosť mohutný, vokál ťal do živého a Tomáš za basou dokáže tento nástroj vyťažiť tak, že ti štyri struny bohate stačia na všetko. Pocity, emócie a oprávnený hnev, všetko premiešané a vytepané do pulzujúcich skladieb, ktoré sa derú pod kožu. Umne to robia už roky a neni čo vytknúť. Solídny set.

KOVOŠROT evidujem spoza záclony, treba sa už chystať v backstagi. Lopatáriny ma celkovo neberú, navyše vypínam obvody a chcem už byť za súpravou. Takže skladám veci a hľadám zen, aby sa mi to nerozpadlo pod rukami. Predsa len, hrať šesť skladieb v dĺžke 40 minút je niečo iné, ako robiť pätnásť minútový bordel. Zvučíme sa dlho, ale dávame si záležať, nastavujeme svetlá kus a sme nachystaní. Idem sa vyšťať a ako leziem spoza bicích, zakopnem o odposluch a celou váhou ma to jebne medzi basovú bedňu a hi-hat stojan. Zdesené pohľady spoluhráčov a celé sústredenie v piči. Našťastie žiadny úraz, akurát pár dní na to mám modriny od kolena cez stehno po ľavý bok. Rehoľa. Našťastie sa mi koncentrácia vráti, keď je čas spustiť, odrátam a môj/náš prvý set prebehne hladko a bez výkyvov, ktoré by v tom boli kurva počuteľné. Aké to bolo, nech hodnotia iní. Ale za mňa vládne spokojnosť a úľava, dopilotoval som nás od odletu po pristátie bez turbulencií. Sme pripravení, môžete hádzať ponuky, ha.

Nakoľko odpadlo DAMATO už ostáva na dnes len jedna položka a to DISTROPHY. Na nich sa celkom teším, nehrali roky a poriadny goregrind u nás reprezentuje už málo mien. O to viac potešilo, že návrat bol vydarený. Chalani odohrali natlačený set, kde nechýbali husté a smradľavé gitary, blastbeaty a neľudský vokál. Set pekne posadený a poriadne zahuhlaný, ako má byť. A hlavne, toto nie gore do tanca, ale jeden vyklepaný zatuchnutý chliev. V tomto žánri netreba hľadať originálne hudobné cestičky, tu rozhoduje remeselná zručnosť a tej bolo z DISTROPHY cítiť toľko ako smradu v márnici. Mocne som sa bavil. Vitajte späť.

Nasleduje afterka. Motám sa, kecáme medzi sebou či s kadekým iným, známych je tu dosť. Aj dačo zatrsám. Plán je odísť skorej, nech neprespávam moc ráno. Ale odchádzam na niekoľko pokusov, bo sa furt vrátim, dobre tu je. Nakoniec to zabalíme kolo tretej, keď sa vracia dážď. Idem na hotel, ktorý je osemsto metrov odo mňa, ale zase sa k nemu musím jebať obchádzkou niekoľko kilometrov. Sprcha, brko pred spaním a kým poblednem a rozjímam nad večerom, sú štyri hodiny. Preberám sa o ďalších päť, za dve som doma a dobieham zameškané s rodinou. Vyvažovať, do piči. Vyvažovať.

A jo, fotky z akcie nájdeš tu aj na fb evente. Keby niečo. A ak budeš môcť, dojdi na rok, určite bude dobre. Andrej s kolektívom to mali premyslene zorganizované, zvuk bol precízny, ľudia prívetiví, klub s vlastnou aurou a celým večerom sa niesla pohodová atmosféra. Tak snáď sa dočkáme ďalších ročníkov. Díky Andrejovi a všetkým za všetko. Dávam desať hitíkov.