PUNKGEN

Tento report pojmem skôr ako komplexný zážitok z festivalu, než report na konkrétne kapely. Kvôli hustote svojho programu som zvolil možnosť prísť na festival prakticky pár hodín pred naším setom s polovičku na výlet s prespávačkou v miestnom penzióne. Pôvodne som ani neplánoval reportovať, keďže z celého festivalu neuvidím dokopy nič, ale samotná akcia ma prekvapila svojou atmosférou a zaslúži si utrúsiť o nej pár riadkov.

Festival je lokalizovaný pánu bohu za chrbtom, kde končí cesta a začína oračina hore kopcom, ktorou som s tým svojím nízkym podvozkom prechádzal rýchlosťou nula celých sedem kilometra za hodinu. Ešteže nepršalo, inak by ma mohli prísť rovno vyzdvihnúť. Parkujeme na lúke hore na kopci, chalani sú už tu. Dostávame prvé inštrukcie a pýtam sa chalana, aké majú auto, keď treba zvážať veci. Ukazuje na malý Hyundai, ktorý síce niečo pojme, ale ak by cestu zalialo a zablatilo, tak by bez známeho s nejakou 4x4 masívnou károu dofestivalovali. Našťastie toto nehrozí.

Dali sme si zraz na ôsmu, pomaly sa stmieva, treba to ísť pozrieť za svetla ešte. Stanové mikromestečko je natesnané vo svahu v páse na tráve medzi stromami, s dvoma návestidlami k hajzlom smerom do kopca bez svetla. Čelovka alebo stále nabitý telefón nutnosť. Stage je mierne dole na druhej strane, kde je čistinka. Na jednaj strane orámovaná improvizovanými kuchyňami pod prístreškami, z jednej kopcom a postavenou búdou, ktorá slúži ako bar a z tretej samotným stagom. Vnútri tohto priestoru horí oheň, ktorý podčiarkuje lesné vibrácie, aj keď dym lezie do očí. Všade vtipné cedule a tematická výzdoba.

Má to svoje čaro a charakter. Festival dokáže prenášať kolektívny zážitok nielen hudbou, ale aj prostredím. To je východiskovým nastavením pre náladou a feeling. Potom vzniká skúsenosť, ktorá môže byť jedinečná práve vďaka samotnému miestu. Umocňuje celý ten hudobný koncept a dáva mu nový presah. A následne sa festival odlišuje a vytvára svoju originalitu a vlastný ksicht. Možno viac ako samotný lineup. Navyše v poslednej dobe čoraz viac premýšľam na konceptom koncertov v miestach, kde to bežne nepatrí. A tak hrať v lese, alebo ako nedávno na rumunskom poli pri západe slnka s výhľadom na planinu plnú pasúcich sa kráv či na dvore záhradného domu na konci a poslednom kopci v Miškolci, je presne to, o čom hovorím. Takže ja tu chrochtám blahom.

Sťahujeme veci, pred nami ešte dve kapely. Uťať sa to má o tretej, ale už teraz je mierny sklz, tak uvidíme. Všade teraz hráme poslední a častokrát dopadneme tak, že v určený čas ešte nehráme, posúva sa to od mierneho po radikálny sklz alebo musíme mega urýchliť prípravu či dokonca aj vypustiť posledný song. Osud headlinerov? Neviem, neriešim. Furt to len chcem kvalitne natrepať do ľudí. To je môj cieľ. Slovami kultovej hlášky: "I have come here to chew bubblegum and kick ass ... and I am all out of bubblegum."

Pred nami vidíme dve akvizície. Prvá je DETOX OF A PONY. Dvojica v zložení basa a stojaci bubeník ako hlavný vokál. Nie je to zlé, prelína sa v tom nejaký groove, punk a skočný metal, ale posadené je to kadejak. Tým, že chalan stojí, namiesto kopáku používa kotol, čo hneď na dropoch mínus 50% údernosť (ten kick do veľkej blany proste nenahradíš) a na rytmičák nebúcha ani cez obruč, ani pod dobrým uhlom, tak aj ten znie v mixe nevýrazne ako nízkotučný jogurt. Celé to stratí výtlak za mňa, lebo beat nejebe poriadne. Nevraviac, že miestami tam skrz nasadenie nesadne úder na tempo a celý groove sa na chvíľu rozsype. Hlavne v coveri BEASTIE BOYS to driapalo uši. Muzika spoko, ale performance, obzvlášť pri muzike založenej na dvoch rytmických nástrojoch, musí znieť lepšie a hlavne údernejšie. To radšej osve vokál do ruky plus normal bubeník alebo nachystať track s bicími do linky a sústrediť sa na spev a pohyb. Nech to nestratí tú dynamiku. Tú tam vedia očividne dostať, len to musí zvukovo viac držať pokope a mať plnku, nech to kope poriadne.

Druhá je UCHAFU. Sledujem zboku spod backstage stanu, kde si chystám veci. Toto je silne muzikálne kapela. Osobne to nie je žánrovo pre mňa, ale nedá sa z toho nepočuť, že je to vyhrané a vypiplané s láskou k detailu. A nerobí si to moc hlavu v držaní sa nejakých žánrových línií. Toto mám špecificky rád na kapelách. Keď si od začiatku nekladú hranice a sústredia sa na svoju víziu, kde sú ochotní si požičať veci z rôzneho spektra, aby to fungovalo. Vo výsledku dostaneš buď nechutnú brečku s neurčitou pachuťou, ktorá nejde do huby alebo pestro nakorenenú zmes, ktorá aktivizuje tvoje chuťové (v tomto prípade sluchové) bunky. Podľa toho, kto sa toho chopí. Ako si pochopil, UCHAFU je prípad číslo dva, takže to bola mega príjemná pozeračka, kde som si to odsledoval a prvý krát zmapoval tú ich post/punk/alternative všehochuť. Smaczne.

Ideme my. Hrá sa zaujímavo, do takéhoto éteru som ešte nehral. Zvuk ok, doslova skúšobňový preset, aj keď Praskymu napriek zvukovke tak prepálili na začiatku vokál do odposluchu, že narušujeme koncept a upravujeme za jazdy so zvukármi nastavenie monitoru. Ale natlačíme to, hrá sa mi dobre, už to dávame aj bez skúšok, čo som si spätne dozadu ani nevedel predstaviť, haha. Jediný mínus je dym z ohňa rovno do ksichtu, ale patrí to k veci. Toto som chcel, nie. Ľudia neviem či to celkom pobrali, na tých multižánroch trčíme, lebo nie sme bars prístupná alternatíva, skôr ťažšie akceptovateľný metal, ale jebať. Niekto sa potom bavil s Praskym, že moc smutné to bolo vraj. Tak mám radosť. Slovami inej klasickej hlášky Trenta Reznora: "Having a good time? Ready to party? Have fun? Yeah, well that was the last guys. Wrong fucking band. We´re here to have a bad time."

Má nasledovať afterka, najprv sa ale rieši úmorne dlho tombola. Nechceme hneď prchať, keďže sme prišli neskôr a tým pádom nám nie je ešte zima a otupno. Diskotéka začne, ale ide sa naozaj kolotočarina, takže sa dávame bokom k vatre pri stanoch. Tam sa prihadzuje a za chvíľu oheň až do nebies, aj to tam dojdu ukočírovať ľudia. Ja si ubalím také brko, že ma tam vydrapne na nekontrolovaný záchvat smiechu z úplne prehrotených vtipov, ktoré si sám vymýšľam a následne na nich odídem. Smejem sa jak jebnutý dement, ale je mi dobre. Balíme po druhej, presun na hotel a zaslúžený spánok.

Rýchla otočka, ale dojmy pretrvali. Natoľko, že som sa predsa rozhodol pre ten report, aby som o Woodna stocka informoval aj tých, ktorí (ako ja) o nej ani len netušili. Majú to tu premyslené, robia to roky (toto bol tuším dvanásty ročník, sic!) a dosť štýlovo za mňa. Vďaka miestu, jeho rozumnému a koncepčnému využitiu a designu to tu má svoj genius loci. Nevraviac, že čoraz viac vnímam potrebu existencie takýchto eventov. Nemajú väčšie ambície, ako zastrešiť svoju komunitu a spádovú zónu, a priniesť jej cenovo dostupnú a mnohokrát neznámu kultúru či už v rámci žánrov alebo naprieč ich spektrom. Keď sa to robí poctivo, kvalitne a s dôrazom na správne veci, vytvára to silnú hodnotu pre všetkých zúčastnených. Cením, tlieskam a odporúčam návštevu do budúcna.